? Hovoríme s Andrejom Hrnčiarom.
Tešíte sa na Vianoce ?
- Domnievam sa, že neexistuje človek, nech má akékoľvek povolanie či postavenie, ktorý by sa na Vianoce netešil. Sú to najkrajšie sviatky v roku. Veľmi sa na ne teším.
Kedy kupujete darčeky?
- Priznám sa, že patrím medzi tých, ktorí ich nakupujú dva dni pred štedrým dňom. Som zaneprázdnený človek, naozaj sa to nedá stihnúť skôr.
Napriek tomu – čo je dôležité pre vás pri ich výbere?
- Radosť treba urobiť predovšetkým deťom. Tým patrí aj moja pozornosť, hoci väčšinu z toho, z čoho naše deti radosť majú, obstará manželka. Pre nás, dospelých, Vianoce nie sú o darčekoch, ale o pohode, ich duchovnom rozmere.
No predsa len – uprednostňujete praktické darčeky, alebo tie zážitkové?
- Deti dostanú zväčša hračky, manželke kupujem niečo, čo sa v budúcnosti zosobní do peknej spomienky. Nekupujeme si hodnotné dary, len drobnosti. Stačí, aby niečo pod stromčekom bolo aj pre nás. Tešíme sa, keď sa tešia deti.
Aké sú u vás Vianoce?
- Sme doma. Len vlani sme sa rozhodli pre zahraničie. Po voľbách a najmä predvolebnej kampani, ktorá nebola korektná, som potreboval odísť z mesta, zo Slovenska, aby som sa s tým vysporiadal. Inak sa snažíme prežívať ich doma a vytvoriť takú atmosféru, na ktorú budú deti v dobrom spomínať. Máme šťastie s manželkou, že z detstva sme si do našej rodiny doniesli na Vianoce len pekné spomienky. Bol by som rád, keby si aj naše deti do svojho života odniesli podobné.
Vy ste z Liptova, vaša manželka z Oravy. Ako ste pri vianočnom stole skĺbili tradície týchto regiónov?
- Chcelo to čas. Keď sme sa pred pätnástimi rokmi vzali, ja som trval na našich a manželka na oravských tradíciách. Preto sme prvé Vianoce mali všetko dvojmo, lebo sme každý chceli mať to, na čo sme boli zvyknutí. Potom sme našli kompromis. Teraz robíme oravskú kapustnicu a liptovského kapra.
Sú vaše Vianoce tradičné, alebo experimentujete?
- Tradičné. Nechýba oblátka s medom, pomodlíme sa pred večerou, celý deň počúvame koledy, snažíme sa dodržať pôst. Štedrý deň končíme polnočnou omšou.
Ste známy tým, že viete byť dobrým hostiteľom. Ukazuje sa to aj počas sviatkov?
- S priateľmi či širšou rodinou sa stretneme medzi sviatkami. Minulý rok sme mali u nás na záhrade dvadsať ľudí...
Na záhrade v zime?
- Áno. Piekol som prasa, varili sme víno a aj ľudia, ktorí šli okolo zapaľovať petardy, sa u nás pohostili. Pre mňa je to relax. Rád varím pre veľa ľudí a prajem si, aby sa dobre cítili.
V mnohých rodinách patrí k tradíciám aj spoločné zdobenie vianočného stromčeka. Aj u vás?
- U nás je stromček vždy živý a zdobíme ho už na Mikuláša. Sviatky sú krátke, preto si chceme atmosféru Vianoc takto predĺžiť. Potom sa u nás začne piecť vianočné pečivo, ktoré môže postáť. Ako sa blížia sviatky, pripravujú sa iné koláče a na štedrý deň má manželka na starosti kapustnicu a ja všetko ostatné. Vtedy je kuchyňa moja, nikoho do nej nepustím.
Spomenuli ste živý stromček. Podliehate pri jeho zdobení móde?
- Nie. Snažíme sa o tradíciu. Spomínam si, že niekoľko rokov sme mali stromček len so slamenými ozdobami, orechami či jablkami. Jedinou vymoženosťou boli elektrické sviečky. Roky sme mali aj stromček so starými, aj polstoročnými ozdobami, ktoré sme našli na povalách starých domov. Žiadne mašle či jednofarebné vianočné stromčeky by ste u nás nenašli.
Ženy pred sviatkami vypekajú, varia, upratujú. Pomáhate aj vy?
- Ja si vychutnávam najmä kuchyňu, tým manželke pomôžem, o jedlo sa vôbec nemusí starať.
Našli ste si niekedy pod stromčekom niečo výnimočné?
- Časy môjho detstva boli skromnejšie. Som z mnohopočetnej rodiny, v ktorej sme sa vedeli tešiť aj z maličkostí. Vianoce vtedy neboli bohaté na jedlo či exotické ovocie, no vedeli sme si vážiť to, že rodičia nás dokázali aj v ťažkej situácii potešiť drobným darčekom. Nebolo to na škodu, lebo ak človek niečo také zažije, neskôr si vie viac oceniť to, čo má. To málo, čo sme dostali, bolo také vzácne, že sme si na to spomínali celé roky. Na dnešné pomery by boli takéto darčeky smiešne, ale ja som vtedy z nich mal radosť. A to bolo podstatné.
Tušili ste, čo dostanete v tomto roku?
- Vôbec nikdy netuším, nepátram, nechám sa prekvapiť. Obdarovaný som už tým, že sme celá rodina spolu, zdraví. Ako som vo funkcii, tým viac vnímam to, že Vianoce nie sú o daroch, ale duchovnom rozmere.
Prelom roka je síce u nás viac sviatkom, ale je to aj čas pre bilancovanie. Aký rok máte za sebou?
- Myslím, že úspešný. A to hovorím predovšetkým s ohľadom na to, čo sme dosiahli v meste, hoci na to môže byť aj sto iných názorov. Bol to hádam najťažší rok v histórii samosprávy, ale Martin v ňom získal za projekt Transparentné mesto dve prestížne ceny, ktoré preslávili mesto i Slovensko na celom svete. Martin dnes má hodnotné medzinárodné renomé, čoho výsledkom je aj to, že náš projekt máme pomáhať zavádzať na viedenskej radnici, ktorá má niekoľko tisíc zamestnancov. Škoda, že o takomto úspechu sa na Slovensku málo hovorí. Som rád, že v rokoch ťažkých pre samosprávy sme dokázali, že sa vieme správať zodpovedne a aj napriek tomu, že v mestskom parlamente máme mnohokrát na mnohé riešenia rozdielne názory, dokázali sme s poslancami vytvoriť zodpovedný tím, ktorý sa v zásadných veciach zhodne. Napríklad – budúcoročný rozpočet sme schválili jednomyseľne, čo hádam nemá na Slovensku obdobu. Alebo iný príklad. V minulom volebnom roku v mnohých mestách išli cestou investícií, úverov, my sme naopak šetrili. A tohto roku sme mohli pri schvaľovaní záverečného účtu za rok 2010 rozdeliť na kapitálové výdavky pol milióna eur.
Rok 2011 je prvým rokom vášho v poradí druhého volebného obdobia na poste primátora. Skúste porovnať, v čom sa líšil od toho premiérového pred piatimi rokmi...
- Je to veľký rozdiel. Vtedy som bol nováčik, bez skúseností, nevedel som sa hýbať v politických vodách. S mnohým som sa zoznamoval. Teraz, po voľbách, sme nestratili ani deň, hneď sme na radnici začali pracovať naplno. Novinkou je napríklad druhý viceprimátor. Čitatelia si možno spomenú, aké diskusie sa viedli o tom, či treba, alebo nie druhého viceprimátora. S odstupom času sa ukazuje, že to bolo správne rozhodnutie. Alexander Lilge dostal na starosť školstvo a sociálnu problematiku, ktorým sa venuje naplno. V mestskom zastupiteľstve si niektorí poslanci robili starosti, že to bude veľa stáť. Neviem, či sa pán Lilge nebude na mňa hnevať, ale niečo prezradím. Tým, že sa vzdal 20 percent svojho platu, mesto získalo 11 tisíc eur, 9 tisíc eur pôjde do ZŠ na Dolinského ulici, z ktorých si zaplatia okná, a dvetisíc rozdelíme na sociálne veci. Viem o tom, že aj zo svojich ďalších peňazí venoval ľuďom v núdzi tisíce eur, lebo sme nemali finančnú rezervu, z ktorej sme kedysi takéto prípady riešili. Aj takýto bol tento rok na radnici.
Ak dáme nabok ceny, lebo ide naozaj o výnimočné úspechy mesta, na čo ste v tomto roku v súvislosti so svojou prácou najviac hrdý?
- Možno na to, že mesto za posledných päť rokov nezažilo ani jeden škandál, nebola tu podpísaná žiadna nevýhodná zmluva, nemáme nový súdny spor. Aj keď by to mali byť napospol normálne veci, na našu dobu je takýto výsledok mesta v slovenských pomeroch výnimočný. Úspechom je aj práca zastupiteľského zboru a kultúry vzťahov v ňom. Ľuďom sa občas môže zdať, že nie je nič jednoduchšie, ako hlasovať. No za tým hlasovaním sú hodiny spoločných rokovaní a hľadaní kompromisnej cesty k dohode. Teší ma, že sme mesto nezadĺžili a že sa podarilo nám všetkým pochopiť, že sa musíme rozhodovať nie o štyroch rokoch, ale aj s ohľadom na to, čo bude mesto potrebovať v dlhšej perspektíve.
A čo vás na druhej strane sklamalo?
- Každá sťažnosť občana, ktorá preukázala, že pracovníci úradu nerozhodli správne, či v potrebnej lehote, alebo sa nevhodne či byrokraticky správali. Aj keď to nemôžeme na sto vylúčiť, pracujeme na tom, aby opodstatnených sťažností sme mali čo najmenej.
Rok 2012 bude pre vás výnimočný – vstupujete do veľkej politiky, čo sa stretlo s množstvom negatívnych emócií. Ako sa s nimi vyrovnávate?
- Stojím si za všetkým, čo som urobil. Nebolo to nič, čo by prekážalo môjmu svedomiu. Nevstúpil som do žiadnej politickej strany, kandidujem ako nezávislý a ak sa do Národnej rady dostanem, chcem pracovať pre mesto i región. Na radnici i v mestskom parlamente vieme veľa vecí zariadiť, ale nevieme vôbec ovplyvniť to, čo má v povinnosti štát – napríklad stanicu, križovatky, cesty... Život ma naučil, že mnohé veci, ktoré v danej chvíli vyzerajú ako nelogické či pohoršujúce, preverí čas. Z Martina aj v minulosti vyšli revolučné myšlienky, či už išlo o zápas o jazyk, svojbytnosť alebo spoločný štát Čechov a Slovákov. Prečo by z tohto mesta nemala prísť myšlienka, aby sme sa nepozerali dozadu, ale spájali sa. Dnes nie je čas na hádky a nenávisť. Cítim sa byť hrdým Slovákom, ale neviem nenávidieť. Stojím si za svojím rozhodnutím a čas ukáže, či to bolo dobré rozhodnutie a prínos pre naše mesto.
