V Turci je stále veľa kúrií a kaštieľov, ktorých príbehy odišli do zabudnutia. Málokto o nich hovorí, málokto po nich pátra. A málokto vyhľadá potomkov, ktorí by tajomstvá múrov odhalili. V našom prípade to zafungovalo naopak – vyhľadal nás potomok, ktorý nás za staré múry a do minulosti pozval.
Lekárka Danica Rutšeková (72), žijúca v Banskej Bystrici, vám vyrozpráva príbeh Thomkovcov z vetvy Petré, ktorých osudy po vojne nespomína ani monografia o Bystričke.
Maďarmi sa nenechali ovplyvniť
Thomkovci prišli na Bystričku v polovici 16. storočia a vraj nemali maďarónske sklony, ako bolo medzi zemanmi módne. Boli Slovákmi ako repy. Predkovia Danice Rutšekovej vraj boli veriaci evanjelici, pre dedinu prospešní a v nej veľmi vážení. Dokonca podporili i stavbu Národného domu. „Poskytli mestu skaly zo svojich hôr. Ich kone ich vozili celú zimu do Martina,“ vyzdvihla národné cítenie tohto rodu s prídomkom Petré, ktorého príbehy sa odvíjali v kaštieli na konci Bystričky.
Stará mama mala charizmu
Ústrednou postavou Danicinho rozprávania je však stará mama Mária Thomková, ktorá sa stala pre ňu veľkým vzorom. Manželka richtára bola na Bystričke veľmi obľúbená.
„Napriek majetku bola veľmi skromná a k ľuďom veľmi chápavá a pomáhala im. Keď niekomu vyhorel dom, dala mu so starým otcom priviezť z našej hory drevo. Na Vianoce jej chodil koledovať jeden pomocník z kúrie, ktorý bol slaboduchý. Vyzeral pri tom smiešne, ale nesmeli sme sa zasmiať. Ona sama ho s plnou vážnosťou vypočula a poďakovala. Stará mama všetkých ľudí brala rovnocenne. Mala veľkú charizmu a na každého si našla čas,“ spomenula si Danica Rutšeková, ktorá si vybrala dráhu lekárky možno i kvôli nej. „Mala svoj felčiarsky kútik a liečila ľudí. Asi to mám po nej,“ zasmiala sa ušno-nosno-krčná lekárka.
Zelinová tu chodila pre mlieko
Mária Thomková vytvárala doma tiež útočisko pre slobodné príbuzné. „Bývala u nás slepá žena zo širšieho príbuzenstva a prichýlila i tetu Annu, ktorá predala na Bystričke kúriu a s majetkom v kufríku cestovala za sestrami Zajacovými do Budapešti. Nepovažovali ju však za dostatočne bohatú partiu a nevestu, a tak sa vrátila domov. Lenže ten už nemala, a tak bývala u starých rodičov,“ vymenovala Danica Rutšeková. Ďalšou z utiekajúcich sa žien bola rozprávačkina prateta grófka Alžbeta Révaiová z Trebostova, ktorá skrachovala. Doniesla vtedy množstvo rodinných obrazov, možno aj od Dominika Skuteckého.
Do jej domu chodila i Hana Zelinová pre mlieko. „Spisovateľka jej povedala, že o nej raz napíše knihu. Preto si myslím, že v Alžbetinom dvore sa pri postave Júlie Thomkovej nechala inšpirovať práve našou starou mamou. Veríme tomu v našej rodine viacerí,“ poznamenala Danica Rutšeková.
Vyberali si seberovných
Manželka richtára Jozefa Thomku a nevesta predošlého richtára porodila päť dcér, z nich dve zomreli v mladom veku. Danica Rutšeková je dcérou najstaršej Anny, ktorá sa vydala za seberovného – za sudcu Viliama Záthureckého zo zemianskeho stavu. „Všetci zemania z regiónu na ich svadbu vychystali čierne koče. Tak sa to vraj patrilo,“ doplnila tento údaj o zaujímavosť. Katarína, za vydata Kornuthová, mala dvoch synov, Elena sa vydala do Jesenských a stala sa matkou troch detí.
Vojnu prežili v ženskom kruhu
Danica a jej brat boli maličké deti, keď ich zastihla druhá svetová vojna. Aj počas nej dôležitú úlohu zohrala práve Mária Thomková, ktorá sa stala hlavou rodiny, keď jej rok po vypuknutí vojny zomrel manžel.
V kúrii vtedy toto obdobie prežila s dcérami, a to bez mužov. Tí boli na vojne. Annin manžel Viliam sa neskôr stal partizánskym veliteľom a bojoval v horách. Ženské osadenstvo kúrie sa tiež aktívne podieľalo na protifašistickom odboji.
Danica Rutšeková, hoci bola malé dievčatko, si na toto obdobie veľmi dobre spomína.
Ukrývali partizánov
Starej mame vraj vôbec nechýbala odvaha a prichýlila partizánov i zbehov. „Môj otec raz našiel v hore uzimeného chlapca Ernesta Fábryho. Bol to nemecký Slovák od Popradu, ktorý musel proti svojej vôli narukovať k Nemcom. Vyzliekol ho z nemeckej uniformy a priviedol k nám do kúrie. Dlho sa u nás ukrýval. Po vojne nás dokonca navštevoval,“ zaspomínala si lekárka s modrou krvou.
Útočisko v thomkovskej kúrii našiel i veliteľ juhoslovanských partizánov Iľja Deretič, ktorý sa v zadnej izbe stretával s ďalšími partizánskymi veliteľmi – majorom Popovom či Viliamom Žingorom.
Za pomoc partizánom spŕška z guľometu
Thomkovská kúria začala byť ihneď podozrivá, a tak vlasovci po vstupe na Bystričku zaútočili práve na ňu. „Počuli sme konské kopytá udierať do dverí, potom prišla spŕška z guľometu. Našťastie sme mali hrubé steny. Ležali sme však na zemi a triasli sa. Vlasovci nás dlho obliehali. Z okna, ktoré nebolo zamrežované, sme spustili slúžku a poslali ju do školy, kde bol partizánsky štáb. Tí nás potom zachránili,“ spomenula ďalší z vojnových zážitkov Danica Rutšeková.
Velitelia zavšivení neboli
Ženy od Thomkov poskytovali partizánom jedlo, do hôr cez otca posielali aj dobytok a prichýlili i vojakov rumunskej armády. „Prišli zavšivavení. V humnách sa pre nich varila voda, oni sa v nej potom kúpali. Medzi nimi a veliteľmi však bol veľký rozdiel. Velitelia prišli čistí a v bielych rukavičkách,“ opísala.
Nechcel vďaku, len korektné zaobchádzanie
Za protifašistický odboj sa ale Thomkovcom nedostalo uznania. „Otec nechcel vstúpiť do strany. Vo vojne pomáhal z presvedčenia, chcel slobodu a demokraciu, nie ďalšiu totalitu. Ako bývalý partizán nečakal vďaku, skôr korektné zaobchádzanie. Ale sklamal sa,“ načrtla jeho dcéra.
Sudcu Viliama Záthureckého premiestňovali z jedného miesta na druhé. „Všade si povedal svoje, a to sa nepáčilo. Niekedy som sa cítila ako dieťa cirkusantov. Stále sme sa sťahovali, lebo odvšadiaľ ho prekladali,“ spomenula si na smutné roky po vojne. Viliama Záthureckého zbavili funkcie, v roku 1968 ho rehabilitovali a stal sa predsedom krajského senátu v Banskej Bystrici.
V Čechách šľachticom majetky nebrali
Thomkovci prišli v roku 1951 z jedného dňa na druhý o celý majetok. Danica si spomína, že prestali chodiť aj na Bystričku, pretože starú mamu vysťahovali. „Všetko jej vzali. Ako 65-ročnú ju poslali do pastierskej búdy na Vrícko, potom sa presťahovala do Martina na Moyzesovu ulicu. Dožila v jednej izbietke s dvojplatničkou a obrazmi. Veci z kaštieľa nikdy viac nevidela. A ani my,“ smutne poznamenala Danica Rutšeková, podľa ktorej mali jej rodinu ušetriť aspoň kvôli aktivitám počas vojny. „V Česku šľachticom za boj proti fašizmu majetky nechali,“ poukázala za nespravodlivosť.
Thomkovský majetok tri sestry získali po starom otcovi a jeho bezdetnom bratovi Štefanovi, ktorý pracoval po vysťahovaní ako robotník v Neografii, aj so zdevastovanými kúriami. Po rokoch, keď ho nemohli užívať, však k nemu stratili vzťah a odpredali ho do súkromných rúk. Jedna kúria stojí dodnes na konci dediny, druhú nedávno zrútili.
