TURANY. Futbalovým fanúšikom v Turci je priezvisko Pronaj veľmi dobre známe. Pavol Pronaj st. dlhé roky strážil bránu Turian a po skončení aktívnej kariéry sa vydal na trénerskú dráhu a v súčasnosti vedie štvrtoligový Tatran Sučany. Jeho syn Pavol Pronaj ml. zas patrí medzi opory Fomatu Martin a v tíme Stanislava Rumana mu patrí post brankárskej jednotky. Kariéru už štartuje i vnuk Samuel Raček, ktorého si vybrali do prípravky Ružomberka. Ako inak na post gólmana.
Staré dobré Turany
„Pravidelne trénovať som začal až v štrnástich rokoch. O dva roky neskôr v doraste pod vedením Milana Chorváta sa mi podaril celkom slušný výkonnostný skok. V sedemnástich ma ostaršili a občas ma zavolali i do áčka,“ spomína na svoje začiatky Pavo Pronaj st.
V tom čase sa hrala v Turanoch najvyššia krajská súťaž. Futbal podporovala silná firma Drevina, ktorá dokázala vytvoriť veľmi slušné podmienky a na svojich prevádzkach zamestnával prakticky celý káder.
„Mali sme silné družstvo brankárom bol Ján Frkáň, od ktorého som sa ako mladý veľa naučil. Bol problém prepracovať sa do prvého tímu, pretože na všetkých postoch vládla tvrdá konkurencia.“
Po vojne zamieril domov
Potom odišiel nádejný brankár na základnú vojenskú službu do Levíc. Polroka strávil na poddôstojníckej škole bez futbalu, no potom sa už mohol postaviť medzi tri žrde.
„Levice hrali rovnakú súťaž ako Turany a pohybovali sa niekde v strede tabuľky. Po futbalovej stránke všetko fungovalo, takže to nebolo najhoršie obdobie.“
Po návrate domov zostal verný farbám Turian, kde strávil zvyšok kariéry a vykročil i na trénerskú dráhu.
„Od roku 1994 som si však dal asi osemročnú prestávku. Medzitým sa náš futbal z rôznych príčin dostal do problémov. Vtedajší výbor ma oslovil, či im neskúsim pomôcť a ponuku som prijal. Vyskytli sa rôzne problémy, napríklad v jednom zápase sme nemali brankára, a preto som musel oprášiť brankárske rukavice. No nakoniec sa situáciu podarilo stabilizovať a turniansky futbal opäť zažil i krajšie časy.“
Pavol Pronaj st. bol pri tom, keď tím spod Kriváňa postúpil do tretej ligy (v súčasnosti majstrovstvá regiónu stred). V ďalších sezónach viedol Turčianske Kľačany a teraz sedí na lavičke Tatrana Sučany.
Jablko nepadlo ďaleko od stromu
V stopách otca kráča i jeho syn Pavol Pronaj mladší, ktorý v súčasnosti stráži bránu Fomatu Martin. S futbalom tiež začínal v Turanoch a pokukoval po poste útočníka.
„V žiackej kategórii sa mi podarilo byť najlepším strelcom krajských majstrovstiev. Nakoniec však zvíťazili dedičné gény a skončil som v bráne.“
V trinástich rokoch odišiel mladý gólman do Martina. Dokonca sa mu podarilo prebojovať do mládežníckej reprezentácie a vo veku od 15 do 18 rokov sa stal jej stabilným členom. Následne skúsil šťastie v Podbrezovej, potom v Českých Budějoviciach a odtiaľ jeho kroky smerovali do Poľska.
„Štyri roky u našich severných susedov boli fantastické. Futbal je tam po každej stránke na vysokej úrovni.“
Otec pomáhal ako vedel
Po návrate domov najskôr pomohol už vyzretý brankár svojmu materskému klubu v Turanoch a dnes oblieka dres Fomatu Martin. V poslednom kole jesennej časti sa síce nešťastne zranil, ale artrospkopia sa vydarila a rehabilitácia postupuje dobrým tempom.
„Už môžem bicyklovať a cítim sa celkom dobre. Verím, že na začiatku zimnej prípravy to bude ešte lepšie.“
Pokračovateľ rodinnej tradície si uvedomuje, že veľkú zásluhu na jeho úspechoch má i otec.
„Stále ma podporoval, pripravoval mi špeciálne brankárske tréningy. Jeden rok som ich absolvoval okolo 90. Bola to nadstavba, ktorá mi dala veľmi veľa. Teraz sa venujem sestrinmu synovi Samkovi, ktorý má desať rokov a začína nám robiť radosť.“
Vyrastá ďalší brankár
Obidvaja Pronajovci svorne tvrdia, že v rodine vyrastá brankár, ktorý by po nich mohol prebrať štafetu.
„Skôr ho baví behať po vonku a naháňať loptu, ako sedieť doma za počítačom. V Ružomberku si ho vybrali do prípravky a od nového školského roku tam nastúpi do športovej triedy. Je však len na začiatku cesty a ak chce vo futbale niečo dosiahnuť, ešte toho musí veľa obetovať.“
Mladý Samo Raček trikrát do týždňa cestuje na tréning do Ružomberka. Jeho vzorom je brankár Realu Madrid Iker Casillas, a po jeho odchode do futbalového dôchodku by jeho miesto rád zaplnil. Na Slovensku drží palce Žiline, a samozrejme Ružomberku. No už teraz je mu jasné, že bez poctivej prípravy môže na svoje sny zabudnúť.
„Najlepšie sú zápasy. Už sme na turnajoch hrali aj proti maďarským, chorvátskym a slovinským klubom a bolo to iné ako proti Slovákom. Celkom ma baví i trénovať, len cestovanie do Ružomberka a späť je poriadne otravné,“ hovorí talentovaný brankár.
Mama čo má rada futbal
Svoju lásku ku koženej lopte mal po kom zdediť. Jeho otec Marek Raček hráva za Lipovec a blízko k tomuto športu má aj mama Mária Račeková.
„Futbal ma baví. Som učiteľka na a u nás na škole vediem dievčenský futbalový tím. V televízore dám tiež radšej prednosť dobrému zápasu pred filmom.“
Voľný čas a energiu, ktorú venuje synovi, neľutuje, naopak celú situáciu berie z nadhľadom.
„Vždy som hovorila, že keď budem mať syna, chcem, aby sa z neho stal futbalista. Teraz keď vidím, že ho to baví, tak mu úplne automaticky pomáham. Tak by sa podľa mňa zachovala každá mama.“
