MARTIN. Prináša v nej našincovi, ktorý asi do týchto končín sveta málokedy zablúdi, svoj pohľad na krajinu, v ktorej „...Ježiško je čierny, Mária vyhlásená za svätú, v ktorej majú dva časy a vládu kašliacu na národ, lebo zúbožená a nevedomá masa sa dá lepšie ovládať, kde aj v horúčavách pijú málo, ale zase jedia veľa mäsa a minimum zeleniny, a teda podľa našich kritérií by mali byť už dávno mŕtvi...“ Napriek tomu sú podľa cestovateľa ľudia tejto krajiny pokorní a zmierení. Nerozmýšľajú nad tým, čo bude zajtra, žijú v prítomnosti, prijímajú svoj životný údel s pokojným a čistým srdcom, žijú z mála, ale šťastne, kolobeh sveta, obchodu, politiky, civilizácie nevnímajú, nepotrebujú ich, divia sa tomu, čo my pokladáme za bežnú súčasť života a bez čoho by sme nevedeli existovať.
Knižka je naozaj vysokou školou. Ale nielen neočakávania, ale aj pohľadu na svet z inej ako konzumnej strany. Z takej, ktorá núti čitateľa rozmýšľať aj o svojom živote, očakávaniach, pokore, vďačnosti za to, čo má a čo prijíma ako nemennú konštantu svojich dní. Pochopí, že nie každý môže žiť v takej krajine ako je Slovensko, na takom kontinente ako je Európa. A že síce môže nadávať na to, že „nič tu nefunguje“, to nič nie je nič oproti tomu ako také NIČ vyzerá len pár stoviek kilometrov od Martina.
Pavel „Hirax“ Baričák tvrdí, že cestuje aj preto, lebo s každou krajinou, ktorú navštívi sa v ňom narodí ďalšia bytosť. Cestovanie rozširuje vnímanie o ďalší rozmer. Samozrejme, nie cestovanie k hotelu, na pláž a plážovú kolonádu, ale cestovanie ako poznávanie ľudí, krajiny, jazyka, zvykov, architektúry, prírody, ktoré si „ohmatať“ cestou v ich vlaku, autobuse, v ich hoteloch a na tanieri s ich raňajkami. Vtedy sa v človeku búrajú usadené pravidlá, ktoré doma znamenajú všetko, no v odľahlejších kútoch sveta z nich neplatí nič. Človek tu zostane akoby nahý, viac-menej pripravený prijímať nové poznanie, aby po výstupe z lietadla niekde v blízkosti našej krajiny mohol povedať – Slovensko, milujem ťa a s počtom návratov domov v tomto presvedčení pritvrdzovať.
Preto je poučné prečítať si Baričákov cestopis. Nedozviete sa z neho „len“ to, po akej trase cestoval, čo videl, zažil, aké fotky urobil, aké pamiatky a v akom stave našiel. Takéto informácie sú zákonitou súčasťou každého cestopisu. V tom Baričákovom je aj pridaná hodnota – kus človečiny, ktorá núti nielen prijímať prečítané, ale aj o tom rozmýšľať. A to je najväčší prínos publikácie, ktorú odporúčame do vašej pozornosti.
