V titulku sme si pomohli parafrázovaním jednej z Hiraxových básní. Aj nimi doplnil svoj najnovší román Príbeh muža.
MARTIN. Príbeh muža je piatym (Raz aj v pekle vyjde slnko, dvojdielny Kým nás láska nerozdelí – Hľadania, Kým nás láska nerozdelí - Nachádzania, Sekundu pred zbláznením – Všetko je, ako je, Nauč ma umierať) románom Pavla „Hiraxa“ Baričáka. Ako vo všetkých predchádzajúcich aj v tomto rieši vzťah hlavného hrdinu k sebe, rodine, priateľom, spoločnosti.
Príbeh je na prvý pohľad priamočiary. Lukáš sa dozvie, že má iného biologického otca ako je ten, o ktorom si to myslel až do svojej dospelosti. Takmer ihneď nato zistí, že aj jeho milovaná žena Radka si do manželstva doniesla dieťa - Matúška, ktoré nie je jeho. Nevedel to, ranilo ho to, nedokázal sa s tým vyrovnať. Dostal sa tak na začiatok kruhu, na ktorom ho jeho vlastná deštrukcia, mazanie stôp spojených s minulosťou, pochovávanie spomienok, resetovanie archívov v pamäti, prežívanie, živorenie, neviazaný sex, opíjanie sa, ľudské dno priviedli späť do východiskového bodu. Bol to ale už iný človek – muž, ktorý pochopil, našiel seba i blízkych, odpustil a prišiel na to, že môže žiť plnohodnotný v súlade s prírodou, ľuďmi, sebou samým.
Dôležitý v tomto príbehu ale nie je ani jeho začiatok, ale ani jeho koniec. Dôležité je to, čo je medzi tým. Medzi protipólmi života deda Ľuda a jeho jednoduchým, rokmi overeným čistým životom na vidieku a na druhej strane partiou pankáčov, do ktorej Luky potácajúc sa bezcieľne životom zapadol, lebo sa domnieval, že práve oni sú tým najlepším svedomím doby a náplasťou na jeho otvorené rany. Punky, Saška, Erik i ďalší panx pohŕdali systémom , spoločnosťou, ktorá si rôzne systémy vyrába, no až neskôr prišiel na to, že ich život nemá alternatívu. Životná sila im unikala, ako píše Hirax, po vagónoch a oni sa pritom rehotali, klamúc sami seba. Odchádzali tak, ako žili – Punky pod kolesami vlaku, Saška sa predávkovala. To, čo robí život životom, bolo niekde inde.
V tom čase už Lukáš býval na vidieku, v chalupe deda Ľuda, ktorý zomrel a zanechal mu ju. Pochopil, že útek nič v jeho živote nevyriešil, v dome na dedine hľadal seba a silu na návrat opätovné zblíženie sa s tými, ktorých mal kedysi rád. Schúlený, utrápený muž, ktorého kresba končila každú jednu kapitolu románu sa zmenila na symbol harmónie. Muž ju hľadal – v sebe, prírode, ľuďoch, v pravdách, ktoré preverili veky. Našiel, čo hľadal. Zmysel života, ktorý nemôže prehlušiť ani alkohol, ani drogy, ani deštrukcia prežitého. Našiel začiatok kruhu – čisté dieťa, ktoré mohlo opäť prijať život. Pravda prebolela, oslobodila. Čas robí zázraky, ak sa času postavíme zoči-voči. Ľudia vygumovaní z pamäti sa vrátili - a boli lepší. Prerod muža im pomohol.
Príbeh sa naplnil. Cestu k jeho finále si treba prelúskať. Svet sa nezmení, ak sa nezmení jednotlivec. Hiraxov Príbeh muža ukazuje, že sa to dá: „Ak niekto hovorí, že život nestojí za nič, v skutočnosti on nestojí za nič.“ Ufňukaný, sebaľútostivý, ponížený, opitý, driapajúci vlastné rany a vystavujúci ich svetu s výkrikom – pozrite, čo mi urobili! – nie je muž. Hoci, koľko je takých okolo nás...? Mužom je ten, ktorý prevezme zodpovednosť. Hodnota života nie je v rúcaní, ale v tvorbe.
Najnovší Baričákov román vydalo martinské vydavateľstvo HladoHlas, ilustrovala ho Mariana Drgoňová.
