e.
V Slovenskom komornom divadle ho máte príležitosť vidieť 10. februára. Hovoríme sa autorom projektu Henrym Tóthom.
Ako vôbec vznikol nápad na nezvyčajné spojenie - Henry Tóth a SĽUK? Pamätáte si na nejaký podnet, iskru, ktorá to celé zapálila?
- Dostal som ponuky zo zahraničia, aby som prišiel so zaujímavým hudobným projektom. Zistil som, že ísť do sveta hrať jazz, ktorý sa zrodí na Slovensku, je asi rovnaký nezmysel ako ísť na Jamajku predávať slovenské konope... Preto vznikol v hlave mojej partnerky, ktorá je vyštudovaná etnologička, nápad, aby som už konečne po všetkých pokusoch s rôznymi zostavami a skupinami začal robiť naozaj niečo zmysluplné. Navrhla, aby som spravil projekt vlastnej hudby, ktorú bude interpretovať SĽUK – tak, aby hudobný jazyk bol internacionálne zrozumiteľný a akceptovateľný, ale interpretácia bude rýdzo slovenská. A to bola tá iskra.
Ako by ste charakterizovali svoj vzťah k ľudovej hudbe, folklóru?
- Mám ho vrodený. Mama ako 16-ročná utiekla z Levoče, z domu od rodičov, za SĽUKom, ktorý v tom čase robil nábor nových tanečníkov... Aj pre mňa je ľudová pieseň zaujímavá. Vo svojej prapodstate totiž odzrkadľuje náš temperament, melodickosť a hlavne emóciu. Môj otec bol veľa rokov šéfom baletu SND a odpremiéroval niekoľko predstavení slovenských skladateľov, ja som bol vlastne pri tom. Večerné debaty o umení otca a mamy, ktorá bola sólistkou baletu SND, boli mojou najväčšou školou.
A naopak, aký bol vzťah „sľukárskych“ muzikantov k vašim nápadom?
- Sľukári najprv moje skladby dlhší čas predýchávali, veľa sme polemizovali. Upozornili ma, že frázovanie, harmonická a melodická stavba ľudovej piesne má svoje princípy a s tým je spojené aj frázovanie hudobných motívov a ich interpretácia. Povedal som OK, existuje autentická ľudovka, štylizovaná – upravená ľudová hudba, veď to je fajn. Vysvetlil som, že nejdem hrdinským spôsobom posúvať hranice ľudovej tvorby do nejakých progresívno-intelektuálnych rozmerov, aby som dosiahol len to, že tomu nebude opäť nikto rozumieť.
Do akej miery sa „sľukári“ podieľali na hudobnom autorstve?
- Nebolo to úplne ľahké. Najskôr museli zvládnuť moje témy, museli si osvojiť spôsob môjho frázovania, melodickej a harmonickej stavby a až potom prichádzalo na rad čarovanie so zvukmi charakteristickými pre slovenskú ľudovú hudbu. Takže nešlo o proces, kde sa zobral ľudový motív a prispôsobil sa do iného štýlu (napr. rock, blues, klasika), ale išlo sa na to úplne opačne. Dokonca aj aranžéri hudby, ktorí sa podieľali na tomto projekte ako Stano Palúch a Andrej Turok si so mnou užili svoje. Už keď som niektoré skladby prerábal priamo na skúškach s orchestrom asi piaty alebo šiesty raz, Rasťo Novotný sa ma spolu s primáškou SĽUK-u Zuzanou Pokornou pýtali, či som sa náhodnou nezbláznil. A ja som povedal – áno, máte niečo proti?
Ktorých ďalších muzikantov ste si ešte do projektu prizvali?
- Basgitarovú legendu Antona Jara, ktorého poznám z pôsobenia vo Fermáte. Tá v 70-tych rokoch tiež koketovala s používaním slovenských a slovanských motívov. Talentovaný mladý slovenský bubeník Michal Fedor, ktorého keď som prvýkrát počul hrať, povedal som si – to je presne to, čo hľadám. Michal ma zároveň zoznámil s Danom Špinerom, ktorý do kolektívu zapadol ako hráč na klávesové nástroje.
Dá sa táto muzika nejako žánrovo zaradiť ?
- Presne tomuto som sa snažil celý čas vyhnúť. Chcel som , aby sa to nedalo nijako zaradiť. Preto aj príprava trvala veľmi dlho, samotné nacvičovanie až takmer pol roka. Nechcel som plávať vo vodách, ktoré sú už dávno objavené. Určite je to zlúčenie viacerých hudobných prvkov a štýlov. A to presne tých, ktoré som v danom momente pre danú skladbu potreboval. Nie sú to pesničky, je to komponované pásmo, ktoré má svoju introdukciu, tému, rozvíjanie... Určite som nechcel tento program dostať do stavu, v ktorom by SĽUK interpretoval skladby Henryho Tótha, alebo Henry Tóth by hral ľudovú hudbu. Viem, ako by takýto pokus dopadol.
Z čoho ste vychádzali pri tvorbe muziky pre tento projekt?
- Ako inak – z pocitov. Sedel som u Rasťa Novotného v jeho „štúdijku“, pofajčieval som, popíjal a po našom dlhom rozhovore o slovanstve, Slovákoch, bytí a nebytí, preberaní rôznych filozofií som si spomenul na človeka, ktorý sa volá Osho a jeho krásnu myšlienku, ktorá znie asi takto: Ten, kto príliš premýšľa, zabúda, že má aj srdce. A vtedy to prišlo. Povedal som: Rasťo, nahrávaj. A nahrali sme bez prestávky asi tri hodiny hudby, spievali sme do toho motívy, proste som sa dostal do stavu, kedy to išlo z hlavy von. A to mi ukázalo cestu.
V čom teda spočíva podstata tohto projektu?
- Gro je obsiahnuté veľmi jednoducho – v slove kolektív. Verím v kolektívne myslenie, kolektívnu improvizáciu a kolektívne hľadanie hudobného tvaru. Na to, aby takéto niečo mohlo fungovať, sa osobnosti zlúčené v tomto kolektíve museli dlho spoznávať nielen hudobne, ale aj ľudsky. Museli sme sa zjednotiť v tom, že chceme robiť naozaj hudbu.
Musela byť jasná filozofia projektu, to, čo vlastne ideme ľudom ponúknuť. Pre mňa bolo dôležité, aby sme v tomto pásme využili všetky naše slovanské, slovenské silné črty. Ktoré? Virtuozita, talent, cit, obrovský temperament a najmä emóciu. Program je taký, akí sme my. Zjednodušene povedané – je exkurziou pocitov. Bez toho by to nedávalo zmysel. Ak pri tomto programe niekto príde na čistú ľudovku, má smolu. Ak sa príde niekto pozrieť na to, ako skvelí napríklad jazzoví hráči hrajú so „sľukármi“ ľudovky, tiež má smolu. Ale ak poslucháč príde na koncert oslobodený a nepredpojatý, zažije naozaj krásne pocity. To garantujem. Ako to potom kto nazve a štýlovo zaradí, nie je vôbec dôležité. K celej hudbe sú špeciálne nakomponované svetelné obrazy, ktoré napomáhajú k celkovému zážitku.
Kto riešil vizuálnu podobu programu?
- Oslovil som Jozefa Dolinského ml., aby mi pomohol s vizuálnou koncepciou programu. Veľkým prínosom boli aj sedenia s riaditeľom SĽUK-u Jurajom Hamarom, čiže opäť to bola kolektívna práca. Okrem toho do budúcna počítam aj so zapojením tanečnej zložky, najmä na väčších pódiách. Teraz na pódiu stojí v priemere 18 muzikantov, vrátane ženskej speváckej skupiny SĽUKu, takže sme početný kolektív.
Čím vás obohatila práca na tomto projekte?
- Určite aj tým, že som vymenil popových spevákov a hviezdy, s ktorými som dovtedy účinkoval, za naozajstné hudobne teleso. To najdôležitejšie je, že tento projekt vôbec vznikol a všetci sa dali dokopy. Viete, je nás na pódiu veľká hromada. Konečne sa nemusím zaoberať tým, či je to komerčné, či to bude hit, či nám to zahrajú rádiá? Až pri tomto projekte som začal naplno využívať to, čo som študoval na konzervatóriu alebo na vysokej škole a prečo vlastne doteraz cvičím aj osem hodín denne.
Program má slovenskú premiéru v Martine. Prečo ste volili práve toto mesto?
- Najmä preto, že producentom je Rasťo Novotný z mesta Martin pri Bystričke (smiech). Práve u neho na Bystričke vzniklo gro skladieb tohto programu. Okrem toho, Martin je predsa národným kultúrnym centrom Slovákov, neviem si predstaviť lepšie miesto na premiéru nášho projektu.
Kde všade budete program prezentovať, chcete s ním ísť aj do sveta?
- Hlavne do sveta, lebo odtiaľ som bol oslovený, aby som prišiel s niečím zaujímavým.
