y z detstva, mladosti či dospelosti položiť na papier. Najnovšie vydal publikáciu Ľudové piesne z Krpelian.
KRPEĽANY. Obsahuje texty 333 piesní. Takých, ktoré sa spievali v Krpeľanoch i okolitých obciach pri rôznych príležitostiach – vyjadrovali všetky radosti i starosti života, ale aj sklamania v láske, životné neresti, morálku, pocity z každodennej práce i zábavy.
„Pokiaľ sa pamätám, vždy som si ich zapisoval. Robila to už moja mama, ktorá ich mala plný slovníček. Pre inšpiráciu nebolo treba chodiť ďaleko. Krpeľany bola veľmi spevavá dedina,“ začal sa Milan Huťka rozpomínať .
„Starší si možno spomenú, že keď sme boli mladí, chodili sme soboty, nedele na škarpu popri Váhu a spievali ľudové pesničky. Žiadna udalosť v dedine sa neobišla bez spevu – či už to boli fašiangy, alebo keď sme chodili so Slamenárom, aby sme ukončili páračky, spievalo sa na priadkach, pri kosení horských lúk... Pekne, mládenci, spievate, povedali nám na odvode a veru sme museli pesničku pred komisiou zopakovať,“ odkrýva zdroje svojej publikácie a pripomína, že texty si síce zapisoval viac desaťročí, ale intenzívnejšie sa téme krpelianskych ľudových piesní venoval posledné štvrťstoročie, teda v čase, keď sa už chystal na dôchodok a keď si ho už začal užívať, a vtedy, keď pracoval popri robote ako riaditeľ miestneho kultúrneho strediska.
V tom čase sa tu sformoval folklórny súbor Tiesňavan a Milan Huťka písal scenáre na jeho vystúpenie. Jeden taký scenár dávali dokopy aj s Viliamom Gruskom na Turčianske slávnosti folklóru. Výskum ľudových zvykov, piesní a tradícii ho chytil a už sa ho nepustil. Doma má krabice plné fotografií, zápisníkov, dokumentov, výstrižkov a z čias keď písal kroniku obce aj jej kópie, pekne rok po roku. Množstvo materiálu teraz spracováva a postupne chce vydať. Aj knižka textov krpelianskych piesní sa možno dočká nového spracovania.
„Treba ich prepísať do nôt, aby sa zachovali aj tak, ako sa spievali. Už som to mal dohodnuté so známym primášom Dušanom Tumom, no minulý rok zomrel. Rysuje sa aj nahrávka cédečka, ale to trochu počká. Teraz musím dať na papier iné témy, kým ešte vládzem,“ zhodnotí Milan Huťka, ktorý je autorom takých unikátnych textov, ako sú tie o pltníkoch pri Krpeľanoch, o tom, ako sa kedysi pásli svine či pralo na potoku alebo kosili horské lúky.
„Teraz mám ďalšiu veľkú tému – kompa na Váhu. Môj dedo bol prievozník a tomuto remeslu naučil aj svojich štyroch synov, medzi nimi aj môjho otca. Keď v kuchyni počuli zakričať: Daj kompu! hneď niekto z nich skočil a previezol ľudí na druhý breh. Pamätám si aj ovce, keď ich vyháňali na hoľu a zvieratá museli preplávať Váh. Raz sa stalo, že starý Geta neskoro odbil kompu, zachytil zo štyri ovce a tie sa utopili. To bolo vtedy hnevu! Prievozníka chytili, domlátili... Je o čom písať, zažil som to,“ teší sa na tvorbu.
Pamätá si toho hodne. Otec mu zomrel, keď mal deväť rokov. A keďže bol najstarší, musel sa chytiť roboty okolo domu a zastať si ju za rodinu aj v partii chlapov v dedine. Kosiť išiel aj keď kosu nevládal nosiť. „Mama sa pustila do plaču a ja s kosou so žita. Čo sme mali robiť. A občas si zo mňa chlapi aj vystrelili. Jeden z nich mi hovorí: Milan, a ty si za celého kamaráta? To akože či som za celého chlapa, keď sa spoločne zvážalo seno v zime na koňoch. „Ujko, kým ste fajčili pred štálom, ja som z neho vyváľal všetko seno. A vy sa pýtate, či som za celého kamaráta,“ odpovedal som mu. Alebo ma chceli do snehu obrátiť aj so saňami. Aby sa smiali, že nedokážem zísť zvážnicu. No ja som sa nedal, a tak ako mi strýko radil, hodil som si hám pod sane a pekne som zišiel do dediny. Musel som si získať rešpekt,“ pozrel sa Milan Huťka do minulosti.
No našiel v nej aj pekné miesta. Napríklad aj tie, ktoré sú spomienkou na otca či mamu. Jeho otec bol na ten čas pokrokový človek – ako prvý doniesol do Krpelian jonatanky, kožovky, hrušku-maslovku, bol chýrny ovocinár. „Chuť robiť okolo stromov som po ňom zdedil aj ja,“ hovorí a o mame zase povie, že bola chýrna krajčírka. „Dva týždne sa učila tomuto remeslu a vedela obšiť celú rodinu, najmä moje dve sestry,“ spomenie si a dodá, že dobrú pamäť, ktorá mu ešte dobre slúži zdedil po otcovi.
„Na vysokej škole som sa dokázal naučiť 400-stranové skriptá naspamäť,“ pochváli sa a dodá, že práve dobrá pamäť mu pomohla v spisovaní textov piesní. „Keď som prišiel medzi ženy na páračky, hodil som medzi nich nejaký žartík, zvykli sa rozhovoriť a rozospievať. Stačilo mi poznačiť si kúsok textu pesničky a doma som si spomenul, čo spievali a zapísal som si celú pesničku. Alebo, keď sa mi pesnička snívala. Aj to sa stalo. Hneď som si ju zapísal aj so slovíčkami. Dodnes mám niektoré z týchto zápiskov v krabici,“ nechá sa počuť.
A tak to bolo aj v prípadoch, keď si robil zápisky toho, čo ľudia v dedine kedysi zažili. Postupne to dáva na papier. Vznikajú ucelené témy, ktoré budú z roka na rok vzácnejšie. Lebo ľudí, ktorí si pamätajú, čo sa dialo v ich obci pred polstoročím a dávnejšie, poznajú mená ľudí, ulice, domy, lesné chodníčky, dávne chotárne názvy, rodinné vzťahy a podobne, je z roka na rok menej. Tak ako to bolo s vydaním prvého zborníka krpelianskych piesní. Jeho vznik inšpirovala činnosť folklórnej skupiny.
„Už vtedy som vedel, že tých piesní v zborníku je akosi málo.“ Milan Huťka sa pozrel do svojho zápisníka, v ktorom už mal aj pesničky po mame i svojej svokre a onedlho zistil, že ich je viac ako tristo. „A ešte to nie je všetko. Ľudová klenotnica je nevyčerpateľná. V mojom zborníku medzi tými 333 piesňami je 60-70 takých, ktoré neboli doteraz nikde publikované a sestra z Nolčova mi už doniesla štyridsať ďalších,“ pochválil sa a pripomenul, že ho teší aj to, že jeho vnučka Barborka, ktorá je odfotená na titulke publikácie Ľudové piesne z Krpelian, sa venuje folklóru. Tancuje vo Folklórnom súbore Turiec. „Je tam síce najmladšia, ale po tých rokoch cestovania na nácviky, súťaže a vystúpenia už začína úročiť čas, ktorý doteraz venovala folklóru.
„Ktovie, možno bude pokračovať v tom, čo nestihnem dokončiť. Povedal som vnúčatám, nech nič po mne nespália, kým to neprečítajú. Každý papier, ktorý mám doma, je kusom krpelianskej histórie,“ pripomenie M. Huťka.
Jeho zborník vyšiel v náklade 200 kusov. Vydanie si zaplatil sám, pomohol mu jeden podnikateľ z rodiny. Zatiaľ ho rozdáva – rodine, známym, pár kusov odniesol na poštu, susedom. „Ľudia sa z toho tešia. Ktovie, možno stihnem toho napísať a vydať aj viac. Plány mám. A dnes mi prídu nainštalovať počítač a internet. Pôjde to rýchlejšie. I fotky k tomu si spracujem, veď fotím už polstoročie. Bol som všade – aj tam, kde ma nezasiali. Hádam sa to naučím. Treba mi len povedať: najprv stlač toto, potom toto, teraz ďalší kláves, ja si to zapíšem a o chvíľu to budem vedieť. Môj vnuk Matúš už v materskej škole pomáhal učiteľkám opravovať počítač, tak prečo by som to nezvládol aj ja,“ teší sa na hodiny pri klávesnici Milan Huťka. Podľa jeho guráže usudzujeme, že onedlho opäť zaklope na dvere redakcie, rozviaže ruksak a vytiahne ďalšiu knižku...
