MARTIN. Chladné počasie posledných týždňov neprialo viacerým profesiám. Augustín Štefanka zo Žabokriek sa živí kopaním hrobov už 21 rokov. Také silné mrazy zažil naposledy pred desiatimi rokmi. V priemere zem zamrzla až do hĺbky 85 centimetrov. Nepomáhalo nič, len túto vrstvu rozbiť zbíjačkami. Nepríjemnosti však neskončili ani potom.
„Keď som vyhadzoval hlinu z jamy, primŕzala na lopate a stále ju bolo treba zoškrabovať. Namiesto tri a pol hodiny tak robota trvala aj o dve hodiny dlhšie. A to nehovorím o situáciách, keď na hroby ešte nasnežilo a nafúkalo viac ako meter snehu. Aj ten bolo treba poodhadzovať.“
Vo Vrútkach voda, v Príbovciach sucho
Chlap, ktorý sa roboty nebojí, obehal so svojou profesiou celý región. Cintoríny v obidvoch turčianskych okresoch má dokonale zmapované.
„Najťažšie sa kope na Hornej Štubni a na Lipovci, naopak v Rakši, Háji či v Turanoch je pôda poddajnejšia, a preto sa človek až tak nenadrie. Keď mi povedia, na aké miesto mám ísť, hneď viem, čo ma tam bude čakať.“
Od množstva vlhkosti v pôde závisí to, ako rýchlo sa telesné pozostatky rozložia. Vo Vrútkach je pod zemou veľa vody a tá sa premieňa na balzamovaciu tekutinu.
„Aj po niekoľkých desiatkach rokov tam nájdeme všetko v takom stave, akoby sa pochovávalo pred pár mesiacmi. V Príbovciach je zas sucho a po desiatich rokoch už v hrobe nie je prakticky nič.“
Ľudí v hrobárskom fachu technická revolúcia obišla veľkým oblúkom. I v časoch, keď svetom hýbu najmodernejšie technológie, oni sa musia spoľahnúť predovšetkým na vlastné ruky, čakan a lopatu.
„K hrobom cez úzke uličky ledva prejde človek. Stroje by síce vyhĺbili peknú jamu, no zároveň by mohli zničiť všetko dookola. Pri našej práci totiž musíme dávať pozor i na to, čo už na cintoríne je.“
Do starého železa sa nechystá
Pri robote sa hrobári stretnú s rôznymi prekážkami. Pred pár rokmi, keď ku vyslúžilému vojakovi pochovávali jeho príbuzného, narazili dokonca na muníciu.
„Boli tam funkčné granáty, náboje do samopalu a iná munícia. Museli sme zavolať pyrotechnikov. Nepríjemné sú tiež rôzne silónové veci či molitanové vankúše. Tie nerozloží nič. Po čase sa chovajú ako žuvačka a pri práci neuveriteľne prekážajú.“
Počas 21 rokov vykopal Augustín Štefanka zväčša sám takmer štyritisíc hrobov. Tie musia byť hlboké od 160 až do 220 cm. Napriek tvrdej drine, ktorú každý deň podstupuje, na svoj džob nedá dopustiť.
„Je to robota ako každá iná. Mňa k tomuto remeslu v podstate priviedol svokor. Ľudí, ktorých poznám a tiež skúšali kopať, vydržali maximálne desať rokov. Ja sa však ešte do starého železa nechystám,“ použil športovú terminológiu pracovitý chlap.
Niečo medzi nebom a zemou
Jediné, na čo si ani za taký dlhý čas nezvykol, sú pohreby malých detí.
„Keď umrie starý človek, nič s tým nenarobíte, taký je život. Kopať však hrobček pre maličkú truhlu je veľmi ubíjajúce. V takých prípadoch mi nie je všetko jedno,“ priznal.
Práve pri kopaní jamy pre desaťročného chlapčeka sa mu stala nevysvetliteľná príhoda. Všetko bolo takmer hotové a naposledy zliezal dolu, aby dokončil robotu.
„Na rebrík, ktorý som používal, presnejšie na jeho spodnú časť, akoby niekto priviazal prúžok z nočnej košele. Predtým tam určite nič nebolo, navyše prúžok vyzeral ako vypraný. Ako sa dostal do jamy, dodnes netuším.“
V tejto profesii si musia ľudia dávať pozor na niekoľko nástrah. Jednou z najväčších sú infekcie.
„Dopredu neviete, na čo v zemi narazíte. Niekedy stačí malé škrabnutie a môže vás to odpísať na dlhý čas. Ak budete mať smolu, obídete ešte horšie. Síce sa pravidelne dávam očkovať, ale aj tak nič nezanedbávam a používam všetky dostupné ochranné pomôcky,“ povedal Augustín Štefanka.
