Na prelome februára a marca roku 1945 odišla podstatná časť obyvateľov vtedajšej obce Hadviga do Nemecka. Evakuáciu riadila Nemecká správa v bývalom Nemeckom, dnes Nitrianskom Pravne.
Prečo sa občania Hadvigy rozhodli emigrovať?
O Hadvige sa hovorí, že vznikla príchodom nemeckých kolonistov na pozvanie uhorského kráľa. Vyklčovali lesy, pálili drevené uhlie a živili sa tiež poľnohospodárstvom.
Názov obce vznikol údajne podľa mena šľachtičnej, manželky Wladislava Jagelovského , ktorá sa volala Hedviga a ktorá s manželom a sprievodom údajne navštívili nových kolonistov nielen v Hadvige.
Napríklad obec Jasenovo miestni Nemci volali Keiserhoj. Z toho mi vyplýva, že časť vtedajších kolonistov prišla aj z vtedajších poľských Sudet.
Menšiny boli utláčané viac ako Slováci
Rodiny sa rozrastali, obyvateľov pribúdalo a skromné políčka vo vrchoch sa delili na menšie a menšie pásiky. Raz prišiel čas, že už to na obživu obyvateľov nestačilo a museli si privyrobiť sezónnymi prácami na území terajšieho Turca, chodili na žatvu aj do Maďarska.
Mnohé dievčence a ženy slúžili ako slúžky v bohatých slovenských gazdovských a židovských rodinách, mnohí chlapci ako paholci u bohatých gazdov v dedinách Turca. Tak ako boli Slováci za monarchie utláčaní po všetkých stránkach Maďarmi, násobene boli utláčané národnostné menšiny.
Po skončení prvej svetovej vojny a za prvej ČSR sa situácia pre Slovákov zlepšila a tiež aj pre národnostnú menšinu Karpatských Nemcov.
Z Hadvigy za prácou do Nemecka
V obci bola obecná škola. Za monarchie sa tam moja stará mama učila po maďarsky. Za prvej ČSR už mama po nemecky. Ja som sa učil v Slovenskom Pravne po slovensky, moje deti na Morave, kde som pracovne pôsobil ja, po česky. Aj taký býva osud ľudí.... Vrátim sa však k Hadvige.
Po vzniku ČSR prišla prvá svetová hospodárska kríza. Menšiny išli z práce ako prvé. Vznikla hladová dolina. Práce bolo na Slovensku veľmi málo. Neostávalo nič iné ako začať chodiť na sezónne práce do Nemecka. Jazyk bol príbuzný a Nemecko stratilo v prvej vojne veľa ľudí.
Robilo sa u bohatých gazdov v poľnohospodárstve, hlavne v rastlinnej výrobe. Časť peňazí posielali ľudia domov, aby mali ostatní v rodine z čoho žiť. Žili skromne, sporili si a peniažky si ukladali do banky vo vtedajšom Nemeckom Pravne. Rodičia prikupovali políčka, začali sa stavať nové drevené aj murované domčeky. Obec si postavila kostol a kultúrny dom.
V škole sa učili pochodovať
Po začatí hospodárskej krízy sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler. Začal získavať v štátoch strednej a východnej Európy nemecké menšiny ako "piate kolóny". Fašistickú a nacistickú ideológiu rozširoval v školách cez nemeckých učiteľov.
Aj v Hadvige sme mali pána učiteľa, ktorý bol veľmi aktívny nacista. Školáci sa museli učiť pochodovať, spievať nacistické piesne, chodil s nimi do Nemeckého Pravna, kde kričali a vyháňali Židov z domova.
Aj v Hadvige bola židovská rodina typického priezviska Kohn. V najhorších časoch im pomohol môj starý otec tým, že odkúpil od nich nejaké políčka a za tie peniaze mohli ujsť. Podarilo sa im to. Po vojne starého otca navštívila ich dcéra.
Ale u miestnych nacistov a agilných Nemcov si to starký veľmi pokazil. Nemali ho za čistého Nemca už preto, lebo jeho mama bola Slovenka z Oravy, preto mu tie políčka nedovolili zaknihovať. Zobrali mu ich a vzali do majetku obce. Mohlo to skončiť aj horšie.
Počas vojny mužov z Hadvigy zaradili do protipartizánskych nemeckých jednotiek, čo rozhodlo o osude tejto menšiny po oslobodení.
Pri protipartizánskych akciách boli vypálené mnohé dediny, vyvražďovaní ich obyvatelia. Partizáni na to recipročne povraždili mužov a chlapcov zo Skleného. Ako reagovali v nemeckých dedinách?
Vytvorili si a vyzbrojili domobranu civilov pred útokmi partizánov. Logické. Nemecké orgány organizovali odsun detí z Hadvigy do Sudet v Protektoráte. Bolo to dobrovoľné.
Nechceli vraždiť svojich krajanov
Na cintoríne v Slovenskom Pravne sú pri vchode tri nemecké hroby. Dva z nich patria chlapcom, ktorých chytili práve domobranci z Hadvigy a odovzdali ich Nemcom. Popravili ich, lebo nechceli vraždiť svojich krajanov. V treťom hrobe odpočíva chlapec z nemeckej dediny na hornej Nitre, ktorý sa rozhodol dezertovať.
Avšak jednotka Wehrmachtu, ktorá táborila v Slovenskom Pravne na Štepnici pri základnej škole, ho chytila a popravila. Toto všetko a aj strašenie občanov Hadvigy pánom učiteľom o zverstvách páchaných Rusmi na civiloch Nemcoch a na ženách spôsobilo, že sa po nariadení nemeckých správnych orgánov vo vtedajšom Nemeckom Pravne väčšina občanov rozhodla emigrovať ešte pred príchodom frontu.
Železničiari ich pripravili o batožinu
Obyvatelia si najali gazdov s konskými povozmi zo Slovenského Pravna a s batohmi, perinami a proviantom sa nechali odviesť do bývalého Nemeckého Pravna, odkiaľ bol organizovaný železničný transport do Nemecka.
So sebou si zobrali príručnú batožinu a periny a ďalšie veci dali do pripojených nákladných vagónov. Slovenskí železničiari potajomky nákladné vagóny odpojili a občania Hadvigy odišli do emigrácie len s plecniakmi. Tam ich potom volali "Die Ruksackdeutshe".
Po odchode prišla akcia zlatokopov
Na druhý alebo tretí deň, čo odišla väčšina obyvateľov, prišli nemeckí vojaci a civilisti z Nemeckého Pravna, Gajdľa (dnes Kľačno) a odvádzali dobytok z maštalí pre potrebu stravovania Wehrmachtu. Zobrali ho aj tým, ktorí zostávali. Starkému zobrali dve kravy, a to bez náhrady.
Mnoho domov zostalo prázdnych, ale s vybavením, špajze boli plné potravín, pivnice zemiakov, sýpky obilia.
Prví nabehli na rabovačku miestni Rómovia. Ako ospravedlnenie uvádzali, že za to predsa bojovali. Začali akcie "zlatokopov" z okolitých dedín.
Hadvigu museli strážiť vojaci Wehrmachtu, ktorí ale po príchode frontu odišli.
Rabovačky trvali do oslobodenia
A vtedy sa to začalo. Rabovačky, rozoberanie celých domov a ich odvoz. To trvalo do oslobodenia. Ešte ani potom nemalo tých pár rodín v Hadvige pokoj. Prišli partizáni, ktorí sa predtým báli do dediny strčiť nos, v noci pod zbraňami vytiahli obyvateľov domov von, prehľadali ich, zobrali všetky peniaze, cennosti, prehľadali domy.
Kradli, rabovali. Snažili sa rozprávať lámane ruštinou, ale niekoľkých ľudia spoznali. Moja nebohá teta povedala, že najhorší bol nejaký ryšavý krčmár. Darmo som chcel bližšie údaje o ňom. Nedala. Zobrala si to do hrobu.
Rodine strýka môjho otca prišiel pred koncom vojny jeden gardista odviesť poslednú kravu. Videli ju v jednom dvore pri dnešnom práči v Slovenskom Pravne. Nepatril však tomuto gardistovi...
