Po evakuácii ostalo v Hadvige pár rodín
Na hornom konci dediny zostala po vojne rodina Pavla Rettlicha, poniže kostola rodina Lienerovcov, v jeho okolí zas dve rodiny Pavla a Michala Tencerovcov. Pavel je otec mojej matky. Dolná časť obce zostala najviac osídlená. Dve rómske rodiny sa z chatrčí pod dedinou presťahovali do murovaných zariadených opustených domov.
Zostali tu tiež tri rodiny Mendlovcov a otcov strýko Štencel s rodinou. S nimi aj môj otec. Tieto rodiny už potom, keď nastal celoplošný odsun karpatských Nemcov, neodsunuli.
Otcov strýko, ktorý ostal po prvej svetovej vojne invalidom, sa oženil so Slovenkou, čo sa nacistom nepáčilo. Nuž a môj otec si to pokazil tým, že nastúpil povinnú vojenskú službu v slovenskej armáde. Odmietol byť členom domobrany. Vyhováral sa, že je už členom v Dubnici nad Váhom, kde po skončení základnej vojenskej služby pracoval v zbrojovke.
Navrátilcov zradili
Z Nemecka sa vrátila po evakuácii jedna pani. Bývala v dome v hornej časti dediny sama, ale natrafila na zradcu, a tak skončila v tábore pre odsun v Novákoch. Aj otec môjho otca sa z Nemecka vrátil domov. Niekto ho prezradil, odviedli ho do Novák a odsunuli. Osobne som týchto starých rodičov nikdy nevidel.
Vrátila sa aj rodina Pavla Tencera. Býval na grunte Tencerovcov nad kostolom. Túto rodinu už potom neodsunuli.
O iných občanoch Hadvigy, ktorých by štát odsunul, som za tie dlhé roky nezistil žiadne údaje.
Zo školy je národný výbor
Obec sa zmenila na osadu. Tá bola organizačne pridružená k obci Brieštie. Štátna správa urobila evidenciu konfiškovaného majetku na základe Benešových dekrétov. Domy, už vykradnuté, začal štát predávať záujemcom z Turca. Niektoré boli celkom nové, pred nasťahovaním.
Školu zbúrala obec Briešte a postavila si nový národný výbor. Kultúrny dom predali o mnoho rokov neskoršie. Ako chlapci sme tam hrávali futbal. Neboli okná, dvere. Dlážku našťastie neukradli. Ako predškolák si tam pamätám aj jednu zábavu so živou hudbou. Bola posledná.
Rómovia sa odsťahovali do Vrícka k "príbuzným". V Hadvige bolo málo rodín na žobranie...
Kolektivizácia
V Hadvige sa nedalo zriadiť JRD. Tak tým, ktorí chceli samostatne súkromne hospodáriť, pridelili dostupnú ornú pôdu a pasienky a vyrúbili kontigenty pre zásobovanie štátu potravinami. To bolo šesť rodín. Ostatní sa živili dochádzaním do práce mimo osady.
Mladí sa postupne odsťahovali a v Hadvige zostávali len rodičia. Do čias, kým nešli do dôchodku, súkromne hospodárili. Potom si ich deti zobrali k sebe. Všetkých.
Chalupy ostali chalupárom
Časť rodín a občanov odišla v roku 1970 legálne do Nemecka. Niektoré rodiny sa vysťahovali do blízkych dedín v Turci.
Najdlhšie vydržal bývať v Hadvige Gustáv Liener s rodinou. Zorganizoval finančnú zbierku u krajanov v Nemecku a spolu so synmi opravili kostol a okolie. Bez neho by kostol dnes už neexistoval.
V domoch, ktoré boli konfiškátom a bývali tam občania Hadvigy, bývajú dnes chalupári zo Slovenska aj z Moravy. Ostatné domy, ktoré neboli konfiškátom a obývali ich miestne rodiny, postupne vyprázdňovali a predávali ich ako chalupy chalupárom.
Jediná rodina, ktorá dom nepredala, bola rodina Gustáva Lienera. Chalupári si prázdne konfiškované domy odkupovali od štátu. Moraváci Hadvigu pomenovali na "Údolí klidu".
Neviem, či to tvrdia aj dnes, keď tam nastala hromadná výstavba chatových objektov. Za posledných dvadsať rokov si tam ľudia postavili desiatky chát.
Hadviga žije ďalej.
Odkaz všetkým národnostným menšinám: Nikdy nezraďte štát, ktorý je vašou dedovizňou.
Autor: Peter Štencel
