koho je to možno málo, ale kto je znalý situácie vie, že je to malý zázrak. Nie nadarmo označil tréner svojich hráčov za hrdinov.
Vo vlaňajšom i terajšom ročníku skončil Martin na deviatom mieste. Optikou čísel sa nič nezmenilo, no rozdielov medzi jednou a druhou sezónou by sme asi našli veľa. V čom sú najvypuklejšie?
- Keď som sa vlani v januári vrátil do Martina, tak prvé čo som zistil bolo, že síce mužstvo je navonok silné, ale atmosféra v ňom bola na bode mrazu. Kabína nefungovala, kolektív bol rozbitý. Navyše, tesne pred prestupovým termínom klub uvoľnil viacero kľúčových hráčov, čím dal najavo, že s postupom do play off pre finančné ťažkosti veľmi nepočíta. Ten nám potom v závere základnej časti aj ušiel. Finančné problémy sa preniesli aj do nového ročníka, no napriek všetkým starostiam sa tu vytvorila skvelá partia, ktorá sa do poslednej možnej chvíle statočne bila o prvú osmičku. Chalani ťahali za jeden povraz a prakticky v každom zápase sa usilovali získať body. Samozrejme, nie vždy to vyšlo, ale až na pár zakopnutí som im nemal čo vyčítať. A v tom je najpodstatnejší rozdiel.
Ste s deviatym miestom spokojný?
- Ak si uvedomíme v akých podmienkach sme hrali, že sa pri začiatku letnej prípravy nevedelo, či vôbec začneme, respektíve potom v priebehu sezóny či dokončíme ročník, tak ten konečný výsledok nie je zlý. Záchrana bola našou prioritou a to sa naplnilo. Postup do play off by bol čerešničkou na torte.
Mrzí vás, že vo vyraďovacej časti extraligy chýbate?
- O tom nepochybujte. Veľmi ma to mrzí. Najmä kvôli hráčom. Zaslúžili by si ho. Takú partiu som ešte nezažil. Viete, vždy sa hrá dobre, keď všetko funguje, ale charaktery sa lámu v ťažkých chvíľach. Moji hráči viackrát potvrdili, že ho majú. Inde by sa mužstvo za daných okolností rozpadlo, no my sme sa stále pozerali dopredu a na ľade neventilovali naše problémy. Považujem ich za hrdinov. S takýmto prístupom, zodpovednosťou, nepoddajnosťou a veľkým chcením som sa ešte nikdy nestretol.
Čím ste hráčov motivovali?
- Žiadnymi veľkými slovami. Prízvukoval som im, že v prvom rade hrajú za seba, za svoje meno. Ich prácou je hokej a že len na ľade môžu ukázať, v čo v nich je. A mnohí to využili. Ak sa o niektorých hráčoch pred sezónou nevedelo, tak po nej viacerí zostali v povedomí hokejovej verejnosti. I tej odbornej. A to je kapitál, ktorý sa dá zúročiť.
Počas väčšinu sezóny sa vaše mužstvo pohybovalo okolo ôsmeho, deviateho miesta. Play off však nebolo nereálne. Z hry o osmičku sme definitívne vypadli až v januári, začiatkom februára. Kde sa lámal chlieb?
- Bolo to vtedy, keď sa nám rozpadla defenzíva. Prišli zranenia a za hráčov, ktorí mali zdravotné problémy, sme nemali adekvátnu náhradu. Nieže adekvátnu, ale takmer žiadnu. Nakoniec sme siahli po krajnom riešení a z dvoch útočníkov sme urobili obrancov. Bola to absolútne neštandardná situácia, no život si ju vynútil. Škumát s Vartovníkom sa obetovali a ja im môžem len za ich ochotu poďakovať. Urobili veľa pre mužstvo.
O posilách sa asi nedalo veľmi uvažovať...
- Mená sme vytipované mali, ale pre známe problémy sa k nám nikto nehrnul. Zraneného Rúfusa, okolo ktorého sa točila naša hra alebo Kozáka, ktorého nám požičal Slovan, sa nedalo veľmi nahradiť. Diery sa plátali ťažko. Aj preto sme jedenásť zápasov v rade nevyhrali, aj preto niektorým chalanom dochádzali sily. Nie však pre slabšiu kondíciu, ako hovoria niektorí ľudia, ale preto, že veľakrát sa zápasy dohrávali na štyroch bekov. To si zrejme niekto neuvedomil.
December bol rozhodujúci?
- Nielen ten, ale aj január. Ak by Markovič neodišiel do Pardubíc, hoci ľudsky i športovo som ho chápal, tak by sme v hre o play off boli dlhšie. Jeho odchod bol zásahom do tímu a určitý čas sa s ním mužstvo vyrovnávalo. Žiaľ, bolo to vo chvíľach, keď išlo o každý bod. Viete, kým naši súperi sa posilňovali, tak my sme tŕpli, kto odíde. Našťastie, a to klobúk dole, časť hráčov odolala ponukám, ktoré mala na stole. Najmä Nitrania boli veľmi agilní.
Na začiatku nebolo jasné, kto sa stane brankárskou jedničkou. Nakoniec sezóna do tejto úlohy postavila Mareka Šimka...
- Spočiatku to bol veľký rébus. Ešte 24 hodín pred prvým zápasom som netušil, koho pošlem do brány. Padlo to na Volentiera, ale štartovaciu čiaru mal každý rovnakú. Aj preto šancu dostávali všetci traja gólmani. Postupom času sa v bráne chytil Marek Šimko a vo väčšine stretnutí bol oporou. Teší ma, že sa stal z neho kompletný extraligový brankár, ktorý dokázal svojimi výkonmi zamotať hlavu súperom.
O obrane sme už čo to povedali. Paradoxne, problémy dali šancu hráčom, ktorí v minulosti až toľko príležitostí nedostávali. Bola to z núdze cnosť?
- Klamal by som, keby som povedal, že to bolo plánované. Ale my sme pred viacerými zápasmi boli postavený pred otázku, s kým budeme vzadu hrať. Riešením bolo hodiť mladíkov do vody s odkazom – plávajte. A oni plávali. Netopili sa, hoci občas sa vody trochu napili. Napríklad Matejka a Brcko sa chytili a v zápasoch zvládali aj kľúčové momenty. Samozrejme, ešte musia na sebe veľa pracovať, ale základy extraligovej abecedy už ovládajú.
Obrovským prínosom bol zrejme príchod Martina Výborného. Súhlasíte?
- Stal sa našou predĺženou rukou. Nielen vekom a skúsenosťami, ale i prehľadom v hre a prirodzenou autoritou veľmi pozitívne vplýval na mužstvo. Jeho rady boli cenné, a čo je podstatné, chalani ich brali.
V útoku ste mali viac možností...
- Káru dlho ťahal Markovič s Galambošom a Važanom. Postupne sa pridali Škoda, viditeľný bol Kriška, povzbudzujúco pôsobil Macejka, do mužstva dobre v závere zapadol i Fadrný. Svoje si odohrali i ďalší. Niekedy sa im darilo viac, inokedy menej. Dobrú prácu odviedli Šišovský, Sobota aj Murček. Škoda, že posledne menovaného brzdili zranenia. Sú to mladíci, ktorými sme doplnili mužstvo z juniorky. Chalani naznačili potenciál a ak naďalej budú poctivo pracovať, tak ešte môžeme o nich počuť.
Čo vás v tejto sezóne najviac potešilo?
- Okrem skvelej partie to bola určite naša sedem zápasová víťazná séria. Vtedy si i celoslovenské média všimli, v akých podmienkach hráme a že aj napriek nepriaznivej situácií poctivo bojujeme o každý bod. Skvelý pocit som však mal aj po poslednom zápase v Nitre. Málokto nám veril, ale my sme pod Zoborom po nájazdoch vyhrali a definitívne tak v predstihu zachránili po športovej stránke extraligu. Keby ste videli, ako sa to mužstvo pred týmto zápasom zomklo, ako sa nastavilo na to, že nemôže prehrať, tak by ste otvárali oči. Pre mňa to bol obrovský zážitok, na ktorý len tak nikdy nezabudnem.
Čo bolo najhoršie?
- Výplatný termín. Čakali sme na peniaze a tie neprišli. A ak nejaké došli, tak buď neskoro alebo vo veľmi obmedzenej miere.
Sezóna skončila a nikto nevie, čo bude ďalej. Hokej v Martine je na križovatke prežitia a smrti. Ak by však zvíťazila prvá alternatíva, chceli by ste pri mužstve ostať?
- V Martine som doma, mám tu rodinu a rád by som tu ostal. Navyše, niečo sme začali a nebolo to zlé. Tvrdím, že toto mužstvo má obrovskú perspektívu a ak by sa v obrane doplnilo a vrátil by sa trebárs Markovič so Říhom, tak mali by sme šancu nielenže postúpiť do play off, ale hrať aj o semifinále.
Máte obavy o hokej v Martine?
- Mám. Situácia je veľmi vážna a ak sa v blízkom čase nevyrieši, tak tu extraliga nebude. Je to reálna hrozba. Nikdy sme pred ňou tak blízko neboli, ako sme teraz.
V minulom týždni začalo play off. Kto je vašim favoritom?
- My sme síce nepostúpili, ale zápasy si nenechám ujsť a niektoré si aj osobne pozriem. Mojím čiernym koňom je Poprad. Má typologicky dobre zložený káder, navyše z hráčov, ktorí už čo to v play off odohrali. Je to môj kandidát na majstra.
