Pravicové strany tvoriace vládnu koalíciu počítajú straty, okrem kresťanských demokratov si všetky pohoršili. Niektoré z nich si porážku možno aj dopredu v tichosti pripúšťali, ale taký debakel zrejme nečakali. Najmä SDKÚ-DS ale i SaS prudko prepadli, menej hlasov ako naposledy mal aj Most - Híd. Smer ich zvalcoval v každom kraji a až na malé výnimky i vo všetkých okresoch. Nezababrala ani Bratislava, ktorá pravici vždy dopomohla k lepším číslam. Hoci SaS pomohla aj teraz. Bez podpory z hlavného mesta by sa sulíkovci možno ocitli aj mimo parlamentu.
Dráma sa nezopakovala
Kým o výsledku minulých volieb rozhodlo niekoľko tisíc hlasov (Mečiarovi veľa na vstup do parlamentu nechýbalo), tak teraz bolo všetko jasné. Víťazná strana zaznamenala bezprecedentné víťazstvo, ktoré nemá v našich končinách obdobu. Pri čítaní niektorých komentárov na facebooku vidieť u niektorých priaznivcov pravicových subjektov obrovskú frustráciu, ale pravdou je, že vládne strany si totálnu porážku zapríčinili sami.
Premárnená príležitosť
V júni 2010 im ľudia dali možnosť minimálne na štyri roky vládnuť Slovensku, no oni po roku a štvrť túto príležitosť trestuhodne premrhali. SaS sa pre euroval rozhádala s ostatnými a výsledkom bol pád vlády Ivety Radičovej. Tvrdohlavosť, neústupčivosť, stratégia postavená na princípe kto z koho, zvíťazili pred spoločnou dohodou a porozumením.
Bola to však len „čerešnička na torte“, už pred eurovalom sa pravičiari ťažko dokázali v niečom zhodnúť. Ak sa tak nakoniec stalo, bolo to po dlhých týždňoch či mesiacoch. A ani dlhé rokovania vždy neboli zárukou úspechu. Koaličná štvorka disponujúca so 79 hlasmi musela o každý návrh tvrdo bojovať. Raz s Matovičom, inokedy zas s ľuďmi z OKS. Nie raz sa vydieralo a schválenie vládnych zákonov sa podmieňovalo čoraz viac komplikovanejšími podmienkami. Miesto krajine sa politici majúci vládnu zodpovednosť venovali najmä sebe a svojimi hádkami otravovali verejnosť. Naštartovala sa tak časovaná bomba, ktorá v kombinácii so znechutením ľudí z politiky, ale i zo zhoršujúcej sa sociálnej situácie strednej vrstvy musela skôr, či neskôr vybuchnúť.
Dobré veci prekryli hádky
Samozrejme, nie všetko čo tu bývalá vládna štvorka, či vlastne šestka po sebe nechala bolo zlé. Určite sa urobilo aj kus poctivej roboty (napríklad povinné zverejňovanie zmlúv na internete, zavedenie elektronických aukcií, či veľké šetrenie pri štátnych zákazkách), ale pozitívne veci prekryla vlastnými spormi a hádkami. A tam bol prvý krok k tomu, kde si sama začala kopať hrob. Pamätná veta Ivety Radičovej - posádku mám dobrú a kormidlo držím pevne v rukách sa tak s pribúdajúcim časom od zostavenia novej vlády stala vtipom, na ktorom sa dalo neskôr dobre zasmiať. Posádka bola rozhádaná a kormidlo chcel držať každý. Takýto koráb, ktorý sa rýchlo rozkýval, musel skôr či neskôr naraziť.
Smeru pobyt v opozícii pomohol
Smer sa napriek vyhraným voľbám v roku 2010 dostal do opozície. Nedokázal si nájsť partnera, s ktorým by vládol ďalej. Trpké víťazstvo asi mnohých v sociálnej demokracii mrzelo, ale pobyt v opozičných laviciach Ficovej strane neuškodil. Naopak, silný Smer rýchlo pookrial a z jednej kampane prešiel bez vydýchnutia do druhej. Ak je niekto majstrom jednoduchého a zrozumiteľného jazyka, ktorému porozumie každý bez rozdielu veku či vzdelania, tak ním je rozhodne Robert Fico. Jeho výraz zlepenec zľudovel, ľahko zapamätateľné boli aj slová o zdražovaní, slabej premiérke, nestabilite a chaose. Argumenty pravice, niekedy aj podložené faktami o neúmernom zadlžovaní predchádzajúcej vládnej garnitúre a gréckej ceste prestali zaberať. Navyše, dosluhujúca vládna koalícia Smeru sama nahrávala, jej hádky si doslova vychutnával. A keď prišli starosti s eurovalom, tak sociálni demokrati úspešne zvládli politickú taktiku a nechali vládne strany vykúpať sa vo vlastných problémoch. No a keď si potom pravičiari sami položili vládu, podali im ruku.
Ústretová tvár?
Na druhý pokus sa pod podmienkou schválenia predčasných volieb prijal euroval, úspechom bolo prijatie ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a netreba zabudnúť i na pomoc pri schvaľovaní štátneho rozpočtu. Smer tak ukázal ústretovú tvár, ktorá možno obmäkčila aj váhajúcich voličov. Nakoniec viditeľnou premenou prešiel aj Robert Fico. Už to nebol agresívny a zachmúrený politik, ktorý keď bol v úzkych zvyšoval hlas, ale usmievavý líder pokojne vysvetľujúci posolstvá jeho strany. To všetko, vrátane zrozumiteľnej ponuky buď stabilita alebo zlepenec priniesol Smeru obrovský úspech, ktorý ani možno on sám nečakal. Počítalo sa s dvojkoalíciou s KDH a nakoniec to bude vláda, ktorá sa bude v parlamente opierať o 83 mandátov.
Zakliata osmička
Druhé miesto vo voľbách podľa očakávania obsadili kresťanskí demokrati. S tým by určite bola medzi figeľovcami spokojnosť, keby bol konečný volebný výsledok minimálne o dve percentá lepší. KDH si veľmi želalo dvojciferné číslo, no opäť sa muselo uspokojiť len so zakliatou osmičkou na začiatku. Prečo? Na to je ťažká odpoveď a v KDH ju budú opäť hľadať. Možno pokojne vyzerajúci líder Ján Figeľ nevyzeral pre niekoho moc presvedčivo, možno hra na dve strany – aj so Smerom aj s ostatnou pravicou, možno sólo jazdy vyhraneného a dynamicky pôsobiaceho Daniela Lipšica, ktorý ako keby sa odkláňal od svojich starších kolegov, miatli konzervatívneho voliča. Kresťanským demokratom nakoniec vynútené pôsobenie v opozícii pomôže udržať jednotu. Lebo ak by KDH stálo pred voľbou koaličnej spolupráce so Smerom, tak by to s ním zrejme zamávalo. A turbulencií sa nateraz nemusí obávať. Nakoniec, ak starší (Figeľ, Hrušovský, Brocka) nájdu zhodu s mladšími (Lipšic, Prochádzka, Žitňanská), napríklad v tom, že do čela v blízkom čase pošlú Lipšica (???), tak to dvojciferné číslo nemusí byť len nesplneným snom.
Matovič bude v opozícií ako doma
Prekvapením volieb je pre niekoho Igor Matovič. Jeho kandidátka Obyčajných ľudí a nezávislých osobností oslovila značný počet voličov, najpravdepodobnejšie protestne hlasujúcich. Tí si každé voľby vyberú nejakú stranu, na ktorú potom nenechali nitku suchú. Pamätáte si na Ľuptákove ZRS, Schusterovu SOP, či Ruskovu ANO? Možno už aj nie. Ako prišli, tak odišli. Ľudia ich volili s obrovskými nádejami a potom ich po vládnej skúsenosti s nimi poslali v ďalších voľbách do zabudnutia. Takouto skúškou zrejme prejde aj Matovičova partia. Jej výhodou však oproti spomínaným stranám je to, že bude v opozícií. A v nej sa Igor Matovič môže cítiť ako ryba vo vode. Veď on bol v opozícií aj vtedy, keď bol v koaličnom zoskupení. Jeho schopnosť pritiahnuť rôznymi príbehmi pozornosť médií (a tým aj voličov), pohotový a ostrý jazyk, ale i jednoduché posolstvá ho nejaký čas (aj dlhšie ako štyri roky) môžu udržať v hre nazývanej politika. Či to však bude stačiť na dlhšie obdobie, je otázne. Veľa bude záležať aj od projektu s nezávislými kandidátmi, ktorí sa stali poslancami. Našťastie pre nich, tí teraz nebudú musieť byť úplne jednotní, čo by im zrejme robilo problém pri nesení vládnej zodpovednosti. Každopádne, jedno je isté, s Matovičom bude veselo. Rozhodne dá o sebe vedieť.
Most ťaží z Bugára
Most – Híd si o niečo pohoršil, ale nie zas až tak, aby boli v strane smutní. Jej najväčšou devízou je nepochybne Béla Bugár, ktorí napriek tomu že je dlho v politike stále dokáže oslovovať časť voličov. A už nielen maďarskej národnosti, ale i Slovákov. O Bugárovi je známe, že ctí dohody a ak sa na niečom s niekým dohodne, tak to platí. Most sa snaží rozširovať svoj vplyv i mimo južného Slovenska. Zatiaľ sa mu to až tak úplne nedarí, hoci aj zásluhou slovenských kandidátov bodoval aj v mestách a obciach, kde konkurenčná SMK nemá šancu. Na významnejšie presadenie by však bugárovci potrebovali zmeniť svoju agendu, aby ju ľudia nevnímali len ako čisto maďarskú stranu. Je to ale beh na dlhé trate.
Tvrdé pristátie modrých
Najtvrdší pád v porovnaní s predchádzajúcim voľbami zaznamenala SDKÚ - DS, ktorá od júna 2010 stratila 234 298 voličov. Nečudo, že Mikuláš Dzurinda už na najbližšom kongrese nebude kandidovať na post predsedu strany. Ak by sa tak rozhodol skôr, možno by modrí až také straty neutrpeli. Bývalý dvojnásobný premiér sa stal najneobľúbenejším politikom a ťahal svoju stranu ku dnu. Včas odísť je umenie a Dzurinda na to neprišiel. Nie len to je však príčinou veľkej porážky. SDKÚ-DS. K nej by vôbec nemuselo dôjsť, keby stranu viedla Iveta Radičová. Odchádzajúca premiérka však nitkami v strane neťahala a dostala sa do zvláštnej pozície. Vo vláde síce bola Dzurindovi nadriadenou, no v strane sa garde otočilo. Veľakrát sa tak podpory pre svoje úmysly od svojich najbližších nedočkala. Najvýraznejšie sa to prejavilo pri kauze Daňového riaditeľstva v Košiciach, ale príkladov kedy ťahala za kratší koniec by sa asi našlo viac. Výsledok? Radičová sa rozhodla minimálne pre túto chvíľu z politiky odísť. Odmietla opätovne vo voľbách za niekoho iného ťahať horúce gaštany z ohňa. S ňou tak odišlo aj veľa priaznivcov, ktorí v SDKÚ-DS nedokázali za ňu nájsť náhradu. Klincom do rakvy však bola aj kauza Gorila. Po jej vypuknutí sa strana dostala do hlbokej defenzívy, z ktorej sa až do posledného dňa pred voľbami nevedela vymaniť. Program modrých tak ostal v úzadí, dominovala aféra, ktorá stranu výrazne poškodila. Hnev občanov sa proti nej, i keď možno nie úplne spravodlivo, obrátil.
Liberáli vybledli
SaS bola čiernym koňom minulých volieb a mnohí za ich víťaza označovali práve liberálov. Očakávania, ktoré do nich voliči vkladali, však sulíkovci nenaplnili. Vzdali sa tém ktorými bodovali. Registrované partnerstvá i dekriminalizácia marihuany až príliš rýchlo ostali v ofsajde. A ani proklamovaná odbornosť, ktorou liberáli operovali nebola až taká jednoznačná. Stačí si spomenúť na pôsobenie Richarda Sulíka vo funkcii predsedu parlamentu, v ktorej sa správal ako slon v porceláne. Jeho prešľapy, ale i chýbajúca schopnosť robiť v zásadných veciach kompromisy strane ubližovali. Nálepky tých, ktorí rozbili vládu sa liberáli nezbavili. Vyvrcholeným bolo kauza Sasanka. Mnohí ľudia doteraz nevedia pochopiť, ako sa šéf parlamentu mohol stretávať s pochybnou osobou figurujúcou na policajných zoznamoch a preberať s ňom dôležité informácie z prostredia politiky. SaS chcela dominovať v ekonomických témach, no kauzy jej šéfa, ale i exministra obrany Galka zakryli to, v čom si liberáli v diskusiách najviac verili.
Národniari nemali témy
SNS vo svojej novodobej histórii po druhý raz neprekročila päťpercentnú hranicu potrebnú na vstup do parlamentu. Už v minulých voľbách mala na mále, ale to národniarov neprinútilo k zmene na poste predsedu. Obetovaná bola len Anna Belousovová a to bolo málo. Jána Slotu sa členovia nedotkli. Navyše, SNS sa aj počas pôsobenia v opozícií bola vo vleku Smeru. Nestačila mu v témach, veľmi o nej počuť nebolo. Zameškané sa tak potom napriek enormnej snahe podpredsedu Danka nedalo dobehnúť.
Čo bude ďalej?
Slovensko po voľbách čaká nová skúsenosť. Najbližšie štyri roky mu bude vládnuť vláda zložená z jednej strany. Smer vyhral tak vysoko, že celú zodpovednosť za vývoj v krajine musí zobrať na svoje plecia. Navyše, bude konfrontovaný veľkými očakávaniami, ktoré doňho voliči vložili. Fico a spol sľúbili ľuďom istoty, ale v súčasnej ekonomickej situácii, keď treba zastaviť zadlžovanie krajiny, bude ťažké tento sľub naplniť. Smer má dve možnosti. Buď obstojí alebo zlyhá. Chyby, ktorým sa pri svojom prvom pontifikáte dopustil už nebude môcť hodiť na nikoho iného. Každému bude na očiach a aj pravica, keď sa preberie z porážky, mu určite žiadne pochybenie neodpustí. Priestor vo vláde, ale aj v iných inštitúciách na rôznych úrovniach by tak mali dostať najmä odborníci. O tých by sa jednofarebná vláda mohla opierať. Uvidíme, či to tak bude.
