MARTIN. Margita Jahnická (48) a jej druh Ľubomír Dvorský (55) s deťmi ešte pred dvomi rokmi žili v priekopskom dvojizbovom byte. Avšak obaja postupne prišli o prácu a nemali čím platiť nájomné. Byt museli opustiť. Našťastie bolo leto, ktoré prežili pod stanom. V jesenných mesiacoch sa rodina chvíľu zdržiavala v Turčianskej Štiavničke v dome po Ľubomírovej rodine, no ostať tu nemohli. Hľadali, kde mohli. „Volali sme na inzeráty, ale všade pýtali za nájom aj päťsto eur. Nemáme dostatočné príjmy ani na pridelenie mestského bytu, takže nám nepomohlo ani mesto,“ poťažkala si Margita.
Sud na teplo i jedlo
Nastálo si vyhliadla rodina starú deravú drevenú búdu pri motorkárskej dráhe na Bôrovej medzi Martinom a Sučanmi. „Majiteľ o nás vie, nechal nás tu bývať zadarmo,“ pripomenula Margita Jahnická, ktorá nás privítala vo svojom príbytku.
Tu našla rodina útočisko, pre hocikoho z nás možno nepohodlné, ba až neprijateľné. Domáci spia na veľkej, tak všelijako postavenej posteli, ktorú cez deň okupuje pätnásť mačiek. Nad ňou visí množstvo plyšových hračiek. Domáca pani má svoj pracovný stôl, na ktorom pripravuje jedlo, pri ďalšom sa učí so synom. Po stranách je množstvo povešaných a preplnených poličiek, v kúte malá hromada dreva s visiacim umelým vianočným stromčekom. Vchodové dvere podopierajú bakuľou, na zemi koberec len čiastočne zakrýva holú hlinenú zem.
„Dom“ je síce na každom kúsku poplátaný všeličím možným, no chajda v takomto stave aspoň udrží teplo sálajúce z provizórnej pece. Tú domáci pán vyrobil z plechového sudu, pod ktorý podkladajú a na jeho vrchu varia.
Elektrina chýba, telka nie
Napriek tomu vám Margita povie, že to nie je také zlé bývanie. „Už sme si zvykli. Potrebovali by sme však elektrinu. S ňou by sme si vedeli lepšie poradiť. Pritom všetkom nám ale televízia vôbec nechýba. Pri petrolejke si čítame a rozprávame rozprávky,“ podotkla a pokračovala: „Drevo si nosíme z lesa, vodu na umývanie z neďalekej studničky, na pitie kupujeme. So synom sa môžem učiť len kým je svetlo. Inak si večer svietime petrolejkou. V lete je to tu ideálne, ale v zime nič moc,“ pokrčila plecami.
Rada by zohnala nájom hoc aj v záhradnej chatke. Len aby tam bola elektrina a mali to bližšie do mesta.
Puberta sa do drevenice nehodí
V priestrannej poplátanej drevenici žijú „manželia“ s tromi deťmi – Michalom (8), Zuzanou (15) a Ľubom (17). Zvyšné štyri sú už vraj „na poriadku“. Teda – najstaršia Jitka (28) žije v Anglicku, Monika (26) má vlastnú rodinu i byt a Katka (23) s Michaelou (20) si našli prácu a museli ísť do nájmu. „Michaela odišla v novembri. Do práce vstávala už ráno o tretej, aby prišla načas. To sa nedalo,“ vysvetlila Margita. Príbytky jej dcér sú však primalé na to, aby sa k nim mohli nasťahovať i ostatní. „Stačí, že nám pomáhajú finančne a môžeme sa k nim chodiť aspoň okúpať,“ pochvaľuje si.
Najradšej by bola, keby túto biedu nemuseli prežívať ani tieto tri deti. „Chlapci to ešte znášajú celkom dobre, ale Zuzana to prežíva ťažšie. Je v puberte. Cez týždeň teda býva u jednej zo sestier, aby to mala bližšie do školy, cez víkend je u nás,“ vysvetlila.
Na polievku majú vždy
Hrnce sú napodiv u Dvorských stále plné. Hoci žijú viac-menej z detských prídavkov , ktoré im prinesú do rodinného rozpočtu 64 eur. Manžel – ako svojho druha Margita tituluje – si prácu síce našiel, ale peniaze nenosí. „Zamestnal sa v októbri v Sučanoch, zatiaľ dostal len jednu výplatu. Nie je to ružové ani v tejto firme. Prilepšíme si, ak nájdeme železo a predáme ho. Na jedlo ale máme, uskromníme sa. Varievam polievky zo strukovín alebo vo veľkom nakúpime zlacnené mäso,“ opísala jedálniček domáca pani, ktorú sme doma našli samu s najmladším synom.
Táto zima nebola krutá
V drevenici pod horou prežila rodina aj tohtoročnú treskúcu zimu. Najťažšia pre nich vraj nebola. „Nanosili sme si dosť dreva na to, aby nám bolo teplo. Vlani bola zima krutejšia. Veľa snehu, mokro, fúkalo. Niekedy sme odtiaľto ani nevyšli. Teraz bol sneh zamrznutý, do mesta sme sa dostali normálne cez polia. Najhoršie bolo pre nás ísť na záchod. Máme ho von pár metrov od chalupy. To sme teda riadne premrzli. Ešteže studnička nezamrzla a mali sme vodu,“ povedala bez náznaku drámy života Margita.
Je rada, že má doma sedemnásťročného syna. V čase našej návštevy bol na nákupe. „Ako žiak špeciálnej školy pokračuje na strednej v Žiline. Nemali sme však na internát, preto má prerušené štúdium. Aspoň mi doma pomôže z hory ponosiť drevo. Sama by som to nezvládla. Manžel je v práci a Miško je na to malý.“
Motorkári ako náplasť
Práve Miško ju trápi najviac. Matku potrebuje, no tá, nech sa snaží ako vie, nedokáže mu zabezpečiť lepšie detstvo. Chlapček každé ráno dochádza do školy až do Vrútok. Cez polia či po ceste vedúcej k dráhe to trvá hodinu. „Budím ho o šiestej, odchádzame odtiaľto o pol siedmej. Chodím spolu s ním, samého by som ho nepustila. Do Vrútok je to síce ďaleko, ale čo keď si tu obľúbil učiteľku? Zapísala som ho tu, keď sme ešte bývali v Priekope. Vyzerá to ale tak, že na budúce ho dám do školy niekde bližšie,“ ľutujúc ho pohladí po hlave.
„Najviac ma ale mrzí, že v týchto končinách nemá rovesníkov. V triede sa už nedokáže hrať s deťmi. To je preto, že sa tu stretáva s dospelými. Často tu chodia motorkári,“ povedala a malému Miškovi v tom zaiskrilo v očiach. Je jasné, že súčasným príbytkom, v ktorom nemá vlastnú izbu, nadšený nie je. Ale motorkári? To je už iná vec.
„Niekedy ma posadia na motorku a potom lietame po dráhe. Až nás tak minule vyhodilo do vzduchu,“ teší sa detsky. Motorkári sú preňho najpozitívnejšou stránkou bývania ďaleko za mestom pod horou. „Aj peniaze mi dajú. Jeden už odchádzal, ale sa otočil a dal mi do ruky päť eur, nech si niečo kúpim,“ zazubil sa.
„Motorkári sú zlatí. Pomáhajú nám. Finančne alebo materiálne. Raz nám doniesli periny, aby sme sa mali čím prikryť,“ pridala mama Margita.
Takmer ho strelili do hlavy
Ľudia im pomáhajú, no aj ubližujú. Raz takmer došlo k tragédii. „Večer za tmy prišli dvaja motorkári a strieľali do tmy. Môjho muža zasiahli do nohy, keby nebolo dreveného stĺpu, syn má guľku v hlave,“ zhrozila sa. Ešteže majú doma jeden mobil, ktorým si dokázali zavolať pomoc i políciu. Tá strelcov chytila.
Aby sa nestali objektom zlodejov, vždy musí niekto ostať doma. Aj to je jeden z dôvodov, prečo si Margita nehľadá prácu. „Aj o Miška je treba sa starať. Samého ho tu nemôžem nechať,“ vysvetlila.
Ťažký osud ale nesie ľahko. Nesťažuje si. „Neprepadávam beznádeji. Verím, že sa odtiaľto dostaneme a bude nám lepšie,“ nádeja sa aj za svoje deti Margita Jahnická.
