u vyvolenú. Na hudbu. Veď tú pôvodne študoval na konzervatóriu. Herec Dano Heriban sa v Martine ako muzikant predstavil včera koncertom v Bare Múzeum. Zároveň uviedol do života svoj druhý autorský hudobný album - Na jeden dych.
Práve ste odohrali svoju postavu v rozprávke Muflón Ancijáš. Ako sa vám hrá ľahko čitateľná, hravá postava?
- Na jednej strane sa zdá, že je to jednoduchšie ako v nejakej charakterovej úlohe, v dráme. Keď si to človek vyskúša, pochopí, že mu deti nič nedarujú. Ak práve necítim takú radosť, akú by detský divák mal odo mňa dostať, radšej nejdem do pocitu, ktorý v sebe nemám, ako by som ho mal klamať... Pre mňa je úloha v rozprávke rovnako náročná ako akákoľvek iná. A navyše ma to baví. Ak je k tomu ešte aj muzika, ako v spomínanom Muflónovi, je to super. Detské publikum je totiž skvelé, je s ním čistá a bezprostredná komunikácia a vytvára priestor na improvizáciu. Pri večerných predstaveniach pre dospelé publikum takýto priamy kontakt vznikne ťažšie.
Zmenilo sa vaše herectvo a vnímanie detského diváka po tom, ako ste sa stali otcom?
- Myslím, že áno a snáď pozitívne. Detská radosť je niečo, čo ma presahuje, čo znovu v sebe objavujem. Cez synčeka ešte o čosi viac chápem detského diváka. V postave muflónika si ho niekedy priam fyzicky pripomeniem, vychádzam z neho.
Pre rozprávku Muflón Ancijáš ste ako spoluautor s Braňom Jobusom robili aj hudbu. Aká to bola skúsenosť – dvaja muzikanti na jednom „piesočku“?
- Zaujímavá. Bolo to opäť niečo nové a objavné. Tým, že Braňo ešte dovtedy do divadla hudbu nerobil a ja robievam „scéniku“ väčšinou sám, vznikla zaujímavá situácia. Okrem toho pri textoch pesničiek to bolo podobne, čo je zdvojená spolupráca. Každý sme boli fyzicky niekde inde, takže sme si priebežne najmä volali. Hľadali sme taký výsledný tvar, aby boli pesničky pre deti chytľavé a ľahučko zapamätateľné. Každý z nás niečo vymyslel, pripravil a neskôr sme veľa prerábali a prispôsobovali veci tak, aby sme vo výsledku našli obidvaja súlad.
Ako herec sa objavujete na divadelných doskách v Žiline, v Bratislave dokonca v dvoch divadlách, v Banskej Bystrici, domácou scénou je vám však už piaty rok Slovenské komorné divadlo Martin. Čo rozhodlo o tejto voľbe?
„Začalo sa to Štúrovcami, pokračovalo inscenáciou Predtým/Potom, no a Turiec ma pozvoľna obkolesuje až dodnes... Narodil sa mi tu synak, takže samozrejme rozhoduje o mojom pôsobisku už aj on. Okrem toho v Martine sa vyskytuje na slovenské pomery naozaj zaujímavá poetika, dobrý kolektív a pozývajú sa do spolupráce talentovaní či etablovaní umelci, ktorí toto divadlo môžu posunúť. Martinské divadlo je pre mňa zaujímavé aj z hľadiska príležitostí, ktoré tu dostávam.“
Pochádzate z Trnavy, ako reagujú martinskí „jazykoví puristi“ na vaše občasné úlety do nárečia?
- Na javisku ho používam len minimálne, práve v Muflónovi, a to v rámci koncepcie predstavenia. Inak po „dolnácky“ rozprávam iba v súkromí a medzi kolegami z recesie, keď počujem to mäkké „di, ti ni, li“, okamžite začnem Turčanov “vykrývať“ rodnou rečou... Od publika na to nijaké reakcie nemám a keď takto hovorím v rozprávke ako muflón z Vrbového, tam to patrí. Deti môžu zistiť, že aj slovenčina má viacero podôb. Baví ma to, rád sa hrám s jazykom, so slovom.
V Martine vás publikum pozná v dramatických rolách, zato napríklad bratislavské GuNaGu má odlišnú poetiku, tam máte viac komediálnych úloh. Ktoré polohy sú vám bližšie?
- Ak mám pravdu povedať, moc to nerozlišujem. Rád sa učím, rád objavujem nové veci. Pre mňa je rovnako prirodzené „robiť humor“, ako hrať tragické postavy. Začínal som komediálnymi polohami, improvizáciami... Možno aj pre túto moju polohu ma po čase oslovili z GuNaGu na spoluprácu, Vilo Klimáček mi dal viacero príležitostí, ktoré sa neodmietajú. V Martine zas prišli úplne iné úlohy, tu je trend robiť klasické veci a tradične vo vysokej kvalite. Diváci v Martine sú ale dosť hladní po dobrom humore, majú ho tu pomenej. Ich potreba sa nedá naplniť občasným hosťovaním Radošincov. Divadlo je tu aj na to. Čoskoro ich potešíme opäť aj v tomto smere. Martinské publikum je ale v každom prípade veľmi vnímavé a prajné.
Vy ste však v rannej mladosti koketovali skôr s profesiou muzikanta, vyštudovali ste na konzervatóriu akordeón. Čo sa stalo, že ste pri voľbe kariéry presedlali k múze divadelnej? Pamätáte si na ten moment, keď vás zlákala táto cesta?
- Pamätám. Už ako siedmak som napísal v slohovej práci, že chcem ísť študovať hudbu na konzervatórium a potom herectvo. Neviem presne, prečo som to napísal, ale tak sa to napokon aj stalo. Samozrejme, že divadlo mi od detstva voňalo, ale v tom veku si význam slova povolanie ešte neuvedomujete.... Keď som dospieval, mal som na konzervatóriu ako spolužiakov tiež hercov a vždy bola zábava. Všimol som si, že viem ľudí rozosmiať, baviť, robievali sme v jednom trnavskom klube Improligy, klubové večery, paródie rôznych relácií, čítačky, neskôr som chodieval na Improligy celoslovenské, začal som hrávať kabarety v Túlavom divadle... Akosi prirodzene som sa po konzervatóriu hlásil teda na herectvo.
S muzikou ste sa však nerozišli, stále je vašou súčasťou, nielen v divadle. Hrávali ste v rôznych kapelách, v programe Milana Markoviča, ale dali ste sa aj na cestu autorských vecí. Prvý hudobný album Leporelo je len vašou textárskou a hudobnou vizitkou. Čo vás nakoplo na takúto osobnú hudobnú výpoveď?
- Je to paradox, ale na VŠMU, počas štúdia herectva, som sa zdokonalil najmä v hre na klavír... Voľný čas som trávil pri klávesoch. Áno, hrával som s rôznymi kapelami a zoskupeniami a postupne som akosi automaticky začal zapisovať svoje vlastné nápady. Takže tá autorská dráha vznikla asi z vnútornej potreby. Už som nechcel hrať iba doma najbližším, chcel som to predstaviť aj iným ľuďom... Asi vo mne hudba dozrela. Tak vzniklo v roku 2007 prvé CD. Spontánne sa v istých momentoch vyplavovali zo mňa tóny, slová a témy, čomu som iba nechal prirodzený priebeh. Cítim to ako obrovský dar – mať schopnosť pretaviť všetky tie ingrediencie v sebe do jedného celku. Ďakujem Bohu za to, že to tak je. No netvrdím, že nie som občas aj pyšný, zvlášť ak viem, koľko úsilia to stojí, aby vôbec vzniklo niečo, čo nemá systematickú podporu či primárne komerčný potenciál. Pokore sa učíme celý život.
Na koncerte v Martine ste predstavili svoj nový album, aký je, v čom je iný oproti debutu?
- Volá sa Na jeden dych a väčšinu piesní som nahrával s Filipom Hittrichom, ktorý je muzikantom a tiež šikovným producentom. Jeho brat Jakub tam hrá na bicie, hosťuje Stanko Palúch na husle, zo Swing society orchestra mám na ňom troch výborných dychárov, účinkuje tam aj herec Vladko Jedľovský, v jednej piesni raper Lyrik, bubeník Marián Slávka, snáď som na nikoho nezabudol... Album má jednoznačne tiež iný zvuk ako predchádzajúce Leporelo. Na koncertoch ho predstavíme v päťčlennej zostave. A sme doslova hladní po poslucháčoch. Tešíme sa na ľudí a veríme, že budeme mať komu hrať.
Keď poviem, že vaša hudba je krehká, komorná, so silou textovej výpovede - ako by ste túto dojmológiu opravili, doplnili, aby presnejšie definovala vašu hudbu?
- No ešte povedzte, že je liečivá...! Už som škrípal zubami pri tom výroku o silných textoch. Viem, kde sú moje rezervy. Chcel by som napríklad cez hudbu hovoriť viac o veciach, ktoré by sa v spoločnosti mali zmeniť, ktoré sa nás všetkých týkajú. Ale zároveň chcem hudbou aj rozdávať radosť, potešiť. Hoci vychádza nové CD, pre mňa je to uzavretá vec. Rozmýšľam nad ďalšími témami. Textársky dráždivé sú tie menej osobné, kedy rozmýšľam nad jednou strofou aj mesiac, neustále sa k nej vraciam, ale ak ju už „vysedím“, viac neopravujem... No a v súvislosti s hudbou...sú pesničky, ktoré sú možno melancholickejšie, také dumky. Ale sú aj piesne, v ktorých sa chcem radovať. Jednoducho – viac ma zaujíma vnútorný svet, vnútorné prežívanie, ako štylizácia a vymyslené konštrukcie. Hľadám pravdu, nie kalkul.
Nikdy vás nelákalo netrápiť sa s textami, len si jednoducho vybrať iného autora, ktorý vám „sedí“ a tomu dať hudbu?
- Kedysi som to robil. Písal som hudbu napríklad na Štrasserove či Klimáčkove texty, nevyhýbam sa tomu ani teraz. Ale pri svojej autorskej výpovedi ma jednoducho baví hrať sa so slovom, baví ma písať básne, hľadať to moje osobné prepojenie s hudbou. Niekedy je prvý text, inokedy hudobný nápad, často tiež vyčkávam, čo sa s čím stotožní. Je to taká fajn hra.
Vy takmer denne z javiska interpretuje myšlienky iných. Čím to je, že ešte sa vám chce hrať sa so slovom, dávať vetám tvar, vyjadrovať sa slovným obrazom? Máte potrebu tomuto svetu povedať čosi vlastné?
- Asi ma fakt baví to hranie sa so slovom... Ide o zvláštny úkaz... Každý v sebe nesie nejaké témy, každý niečím žije. Keď vám dá osud do vienka to, že „počujete“ hudbu a viete ju nejakým spôsobom interpretovať či vytvoriť, zároveň viete ľuďom sprostredkovať aj text a baví vás slovo, tak je to prirodzené spojenie dvoch vecí. Áno, tlmočím a interpretujem myšlienky iných, lebo ma to baví. A zároveň mám potrebu svojimi slovami, melódiami a harmóniami vypovedať o svojom svete.
Necítite sa niekedy ako taký don Quijote – v hodnotovo vyprázdnenej spoločnosti každodenne nosiť silné morálne posolstvá z divadelných dosiek a krehké pohladenia duše z vlastnej muziky... Myslíte, že občas takto trafíte cieľ, že to má zmysel?
- Nezáleží na tom, koľkých trafím, som presvedčený, že vždy bude niekto počúvať, či chcieť počúvať... Nemôžem predsa podľahnúť skepse typu – čo už to dnes koho zaujíma? To by sme sa nikam nedostali. Mám potrebu vypovedať niečo zo svojho sveta a dúfam, že sa vždy nájdu ľudia, ktorých to bude zaujímať.
Vašu muziku hudobní recenzenti prirovnávajú k Jarovi Filipovi, dokonca aj k Dežovi Ursínyimu. Ide skutočne o vedomé prepojenie na tieto hudobné odkazy alebo podobnosť je čisto náhodná?
- To je skôr niečo, čo som prijal a neriešim to. To prirovnanie sa už dlhšie vyskytuje okolo mňa, vyplynulo to už z fyziognómie, z rýchlosti presunov, cigareta, klavír... Ľudia si musia stále dávať niečo s niečím do súvisu a porovnávať. Ja sa moc o podobné prirovnávania nestarám. Pravdupovediac, zaujíma ma skôr to, čo sa deje v hudbe vonku, za našimi hranicami. Je mnoho silných pesničkárov, veľkých solitérov. Jaro aj Dežo robili hudbu, ktorá je schopná aj dnes komunikovať nielen s naším svetom. Dnešná doba u nás nepraje takejto muzike, ale verím, že je to otázka času a aj naši ľudia začnú hľadať kvalitu. Žiaľ, zatiaľ akoby väčšina brala všetko, čo sa im ponúkne. A je známe, že najprv sa ponúkajú veci pred koncom záruky, až potom kvalita. Aj v obchode na vás najprv vyskočia zemiaky, ktoré už zajtra chytí pleseň.
V divadle vás publikum pozná vždy v nejakej postave, akoby ste tam boli za niekoho iného. Na koncerte ste však pravdepodobne sám za seba. Čo je vyčerpávajúcejšie - stvárňovať niekoho, alebo naplno sám za seba niečo dávať?
- Necítim v tom rozdiel. Hudba ma možno menej vyčerpáva, vynakladám menšie množstvo síl na to, aby som vydoloval istý pocit. V herectve je človek o niečo viac ponorený do emócií, ktoré mu nie sú v danej chvíli vlastné, ale sprostredkováva ich divákovi. Chvíľami je to akoby boj s postavou, práca s ňou... pri hudbe a na koncertoch je to skôr boj so sebou samým... Ale vyjde to narovnako, tričko mám spotené po každom zápase. Či už hrám sólo alebo za mančaft.
Ste často obsadzovaný herec, úspešný muzikant... dá sa povedať, že ste mladý dosiahli slušný úspech. Nemáte chuť už len tak pohodovo driemkať na vavrínoch, oddýchnuť si? Či vás stále dráždia nové výzvy?
- V prvom rade – ja sa nevnímam ako úspešný. Mojou veľkou životnou “radosťou“ je nespokojnosť samého so sebou. Totálna. Teda - teším sa z toho, čo teraz robím, ale rád by som sa posúval ďalej. Mám sa čo učiť. Možno mi chvíľami chýba obyčajná radosť, som príliš zahltený predstavami, aké by veci mali byť, namiesto toho, aby som sa radoval, aké sú. To je také moje čudné pnutie – potreba veci pretvárať podľa svojich predstáv. Ale možno aj to pnutie prispieva k tomu, že mám čo hrať a spievať, že to robiť chcem. Jednoducho, keď sa človek svojej ceste úprimne a naplno odovzdá, vráti sa mu to. Verím tomu. Ale bez spoteného trička to nejde.
