Podaril sa im doslova husársky kúsok: v krátkom čase sa na tento festival prepracovali po druhý raz. Porozprávali sme sa o tom s riaditeľom Slovenského komorného divadla Františkom Výrostkom.
Čo znamená festival v Soule v divadelnom svete?
- Prestíž. Výnimočnosť, mimoriadny úspech. Svetový festival národných divadiel v Soule má úžasné renomé. Súbory, ktoré sa tam dostanú, patria k svetovej špičke. Ak je v Európe medzi divadelníkmi pojmom festival v Edinburghu, tak vo svetovom meradle je Soul obdobným fenoménom. Sme poctení, že sme opäť dostali pozvanie.
Ako sa vám to podarilo?
- Vybrala si nás dramaturgická rada festivalu. Podobne ako iné divadlá aj my posielame ponuky a prihlášky na rôzne festivaly. Výberovú komisiu zaujal náš Mizantrop, pôjdeme teda reprezentovať Slovensko s touto inscenáciou. Považujem to za úspech, žiadne zo slovenských divadiel v Soule ešte nebolo.
A vy, SKD, idete do Kórejskej republiky už druhý raz. Šťastná hra osudu alebo výnimočne dobré divadlo?
- Výnimočný festival, výnimočné divadlo... Ale vážne. To, že sme v krátkom čase za sebou dostali druhé pozvanie do Soulu, je výsledkom dlhodobej práce a zároveň akési potvrdenie našej kvality. Veď aj v škótskom Ediburghu sme boli v roku 1991 ako vôbec prvé činoherné divadlo z bývalého Československa. Ohlasy boli skvelé, dodnes máme odložené ocenenie kritikov denníka The Guardian za inscenáciu Dotyky a spojenia. Do Soulu si nás prvý raz pozvali na festival v roku 2010. Prezentujú sa tam národné divadlá z celého sveta. My sme z pohľadu Bratislavy „vidieckym“ divadlom, nemáme v názve slovo „národné“, ale svojou históriou, tvorbou i koreňmi sme národní, veď aj sídlime v Národnom dome. V Soule budeme teda reprezentovať nielen mesto Martin, ale aj slovenské divadlo.
Ako správu o účinkovaní v Soule prijali vaši kolegovia v divadle?
- Keď som sa to dozvedel, oznámil som novinku hercom a hosťujúcemu režisérovi Petrovi Mankoveckému. Ten prerušil skúšku a šli sme to osláviť prípitkom. Všetci sa tešili, takpovediac skákali od radosti – len ja som trochu kríval. Uvedomujem si totiž, koľko úsilia nás to bude stáť - všetko pripraviť tak, aby sme skutočne mohli ísť. Jedna vec je pozvanie na taký prestížny festival, druhá vec je zohnať na to financie. Pobyt nám síce hradí organizátor, ale cestu a prepravu techniky, scény a materiálu si musíme zabezpečiť z vlastných zdrojov. Pamätám si, čo to bolo pri prvej návšteve Soulu. Preto mám teraz z toho trochu obavy. Je to zároveň obrovská zodpovednosť. Soul do nás vkladá dôveru a my ju nemôžeme sklamať. Rátajú s nami, príprava je dlhodobá a v plnom prúde, zabezpečujú program, katalógy, plagáty, jednoducho musíme urobiť všetko pre to, aby sme nezlyhali a peniaze zohnali.
Kde ich teda budete hľadať?
- Prvé kolo grantov z ministerstva kultúry na podobné projekty bolo uzavreté ku koncu roka, kedy sme ešte nevedeli, že nás do Soulu vyberú. Výzva na druhé kolo nebude, takže sa o grant nemôžeme uchádzať. Našťastie, tentoraz sme sa na ministerstve stretli s ústretovosťou a spolu hľadáme riešenie. Máme prísľub na zafinancovanie väčšiny nákladov, zvyšok budeme hľadať aj u nášho zriaďovateľa, teda v Žilinskom samosprávnom kraji, ale aj u donorov, priaznivcov, podporovateľov, skúsime osloviť aj mesto.
Aké sú vaše očakávania od účinkovania v Soule?
- Treba to vnímať ako spojené nádoby. Nielenže festival zvyšuje náš kredit a renomé v divadelnom svete, ale môže priniesť aj nové možnosti. Nadväzujú na to ďalšie hosťovania na iných festivaloch. Napríklad boli sme už hrať v Taliansku, pozvali nás aj poľskí kolegovia na festival do Olstyne, všimli si nás divadelníci z Francúzska. Cez nich sme sa dostali do medzinárodného projektu, v ktorom sú divadlá zo siedmich európskych krajín. Práve tento mesiac by mala Európska komisia schvaľovať granty na kultúrne projekty. Ak to vyjde, naše divadlo pôjde hrať do partnerských divadiel a recipročne náš divák bude mať šancu vidieť tu divadlo z Paríža, zo Španielska, z Holandska atď. Áno, dá sa povedať, že účinkovanie na Svetovom festivale národných divadiel v Soule nám otvára dvere do divadelného sveta. Pre nás je to vec prestíže, ale určite je to aj pocta pre Martin. Myslím, že mesto môže byť aj dnes hrdé na naše divadlo, robíme mu dobré meno.
Festivalovému publiku v Kórejskej republike sa predstavíte úspešnou inscenáciou Mizantrop v réžii Romana Poláka, ktoré aj doma získalo prestížne ocenenia. Neobávate sa, že ázijskému divákovi bude európska klasika vzdialená, cudzia?
- Nepochopenia sa neobávame. Už prvá skúsenosť zo Soulu nám ukázala, že publikum je na európske aj svetové divadlo zvyknuté, pozná ho. V roku 2010 sme v Soule uviedli Mrožekovo Tango a odozvy boli vynikajúce. Slovenský veľvyslanec v Kórejskej republike Dušan Bella nám sprostredkoval aj neskoršie reakcie od organizátorov. Potvrdili, že martinská inscenácia patrila k vrcholom festivalu. Technicky bude všetko zabezpečené – obrazovky s titulkami aj v angličtine, aj v domácom jazyku, sú samozrejmosťou.
Na Slovensku sa teraz všeobecne hovorí o kríze kultúrnych hodnôt a bulvarizácii divadiel. Cítite tento tlak aj v tradičnej bašte repertoárového divadla, teda v SKD? Ustojíte ho alebo už podobných inscenácií ako je Mizantrop či Oidipus bude ubúdať na úkor umelecky nenáročných produkcií?
- Ak to dopustíme, na žiadny svetový festival už nepôjdeme... Keď v „totalitnej“ minulosti ekonómovia vyčítali jednému ministrovi kultúry, že hospodárstvo dopláca na kultúru, povedal: nie na kultúru, ale práve na nekultúrnosť všetci doplácame. To platí stále. Komercia nás valcuje, netvárme sa, že ten tlak necítime. No napriek tomu, že sme v silnej konfrontácii s predstaveniami typu reality show a iných ľahších žánrov, vždy má význam snažiť sa náročnejším titulom zušľachťovať diváka. Byť v tvorbe jedineční a neopakovateľní. Divadlo vždy bolo zrkadlom spoločnosti a ja si vážim, že máme publikum, ktoré sa toho „zrkadla“ nebojí. Dokonca je to publikum mladé, u ktorého predpokladáme celoživotný vzťah k divadlu. Verím teda, že sa nám podarí udržať doterajší trend v dramaturgii nášho repertoáru, kde prevažujú umelecky náročnejšie inscenácie. Ideálne by bolo, keby sa vždy podaril titul, ktorý zaujme odborníkov, recenzentov, teoretikov, aj divákov. Jednoducho – máme predstavenia, po ktorých túži svet. Prečo by na ne nemali byť zvedaví aj domáci diváci?
MIRA KOVÁČIKOVÁ
