Michal Badín, dvadsaťtriročný martinský rodák, pracuje v Matici slovenskej a v Orlovi tatranskom, prílohe Slovenských národných novín, sa venuje literatúre mladých. On sám nedávno vydal svoj literárny debut – zbierku básní pod názvom Rieka a tieň. „V jednom rozhovore som napísal, že najväčšou inšpiráciou pri tvorbe je pre mňa hudba. Konkrétne je to klasická hudba. Nemusí to byť ale Mozart či Beethoven, ide len o vzťah človeka a hudby, ktorú má rád,“ hovorí Michal na úvod nášho rozhovoru.
Básnik a novinár
Michal v sebe dar umeleckej tvorby objavil ešte počas štúdií na osemročnom gymnáziu v Martine:
„Bolo to koncom strednej školy. Naša dlhoročná slovenčinárka otehotnela a nová profesorka, pani Záborská, priniesla do vyučovania literatúry pre nás úplne nové veci. Robila to skutočne zábavnou formou. Prišla na hodinu, rozdala nám papiere povedala – napíšte mi báseň. Tam to začalo. Ona nám dala tú možnosť, aby sme skúsili tvorivo písať.“
Až neskôr, v prvých rokoch štúdia na vysokej škole, nadobúdal najmä teoretické zručnosti, ktoré sú pri tvorivom písaní nevyhnutné, a čerpá z nich doteraz.
„Môj literárny prejav sa odvtedy značne vyvinul a vyvíja sa aj naďalej. No nie sú to iba literárno-vedné definície, ktoré robia básnika básnikom. Dobrý básnik musí poéziu žiť, musí pocítiť bolesť, radosť, smútok, eufóriu – skrátka nažiť to, čo potom sprostredkuje čitateľovi. Keby s tým, o čom píše, nemal bezprostrednú skúsenosť, nikto by mu neuveril.“
Michalova vízia študovať prírodné vedy sa nenaplnila. Namiesto toho je z neho literát – začínajúci, ale formujúci sa. Aj malý podnet, akým bolo vydávanie školského časopisu Gymlet, ho ovplyvnilo natoľko, aby prehodnotil svoje schopnosti. Žurnalistika bola nakoniec rozhodujúcou voľbou.
Každodenná poézia
Takmer vyštudovaného novinára sprevádza od začiatkov jeho tvorby mnoho autorov, najradšej však má francúzskeho básnika Arthura Rimbauda. „Poéziu žijem každodenne, ale sú aj mesiace, kedy nenapíšem nič, len absorbujem. Potom príde pretlak a dám to na papier,“ hovorí súčasný zástupca šéfredaktora Slovenských národných novín.
Mladý básnik, ktorý o poézii hovorí ako o menšinovom žánri, sa na jej vydanie pripravoval šesť rokov. Od začiatku však nič neočakával:
„Treba byť pripravený na to, že keď to vyjde z tlačiarne a človek si svoju knihu prelistuje prvýkrát, v tom momente si musí uvedomiť, že sa prakticky nestalo nič, že svet sa nezrútil a ani nezrúti, že o to nikto ani nemusí škrtnúť. Ale o to ide. Poézia nie je pre masy, ale pre úzku skupinu ľudí, ktorí si k nej vedia nájsť cestu.“ Knihu mu vydalo žilinské vydavateľstvo Knižné centrum.
Rieka ako symbol plynutia času
Sýte a rozvláčne metafory, vyumelkované slová,... – to sú aspekty, ktoré si poézia nežiada. Potrebuje každodennosť, všednosť, ktorú zažívame každý deň. A tú potrebujú aj čitatelia. „Aký to má zmysel, chytiť básnickú zbierku a zároveň zobrať slovník cudzích slov, aby si ľudia vedeli preložiť slová básne? Ide o to, aby sa po prečítaní čitateľ vedel stotožniť s nejakou situáciou, ktorú aj sám prežil.“
Rieka a tieň teda čitateľa nepobaví, ale snaží sa ho osloviť tým, že mu ponúkne témy, ktoré sú mu blízke, ktoré sa ho priamo či nepriamo dotýkajú . „Žiadna z básní nenesie rovnaký názov ako kniha. Má to súvis s obsahom, pretože rieka je jej dominujúci prvok. Rieka, ktorá odniekiaľ plynie a symbolizuje plynutie času u človeka od narodenia po smrť. Tieň vyjadruje spomienky, pretože drvivá väčšina básní je o situáciách, ktoré som zažil,“ pokračuje básnik, ktorého zbierka mala byť pôvodne bez ilustrácií. Nakoniec ale oslovil básnika a výtvarníka Miroslava Bartoša. Ten zilustroval takmer každú báseň. Bolo si teda z čoho vybrať.
Michal Badín sa hlási k vízii autentickej poézie, ktorá čitateľovi dá to, čo sám autor nažil. Ako na záver nášho rozhovoru dodáva: „Nemôžem nikoho kopírovať. Iba keď bude autor úprimný voči sebe a čitateľovi, bude jeho tvorba uveriteľná.“
Autor: Anna Ďurišová
