MARTIN. Boli sme ešte takmer deti a nechápali sme, ako môže visieť život na vlásku, ba bolo nám to skôr smiešne. Sadli sme si vedľa chodníka na hrubú bukovú haluz, aby sme si oddýchli. Nabádali sme otca, aby nám vyrozprával celý tento príbeh, lebo sme zrazu začali byť veľmi zvedavé a nedočkavé.
„Bolo to presne 26. marca 1945,“ vraví otec. „V našom partizánskom tábore pod Minčolom sme počuli streľbu, ktorá sa ozývala od Skaly, kde sa nachádzal partizánsky tábor Záthureckého skupiny. Bol to jeden z viacerých táborov, v ktorých prežívali partizáni zimu po potlačení Povstania. Bolo to v noci a vysvietené svetlice jasne ukazovali, že sa útočí na Skalu. Bolo nám jasné, že na druhý deň ráno veliteľ tábora vyšle skupinu, aby zistila, čo sa tam odohralo. Veliteľ Lepej určil za veliteľa skupiny práve mňa. Tá zima v štyridsiatom piatom roku bola veľmi tuhá, snehu bolo až po pás. Brodili sme sa v tom hlbokom snehu, bolo nám treba prejsť cez Javornú dolinu i cez toto miesto, kde práve sedíme, aby sme sa dostali na chodník vedúci na Skalu. Museli sme byť veľmi obozretní, lebo po horách sliedili fašistickí vojaci spoločne so slovenskými gardistami. Keď sme sa približovali k Skale, už zďaleka sme videli rozhádzané šatstvo, zbrane, proviant, topánky... Opatrne sme sa približovali k bunkrom. Prvý bunker bol zrejme zasiahnutý mínou, lebo bol rozmetaný do okolia, ale z druhého bolo počuť stonanie. Nazreli sme dnu a naskytol sa nám hrozný obraz. Boli tam dvaja vojaci, partizáni. Jeden bol už mŕtvy, vnútornosti mu viseli von z tela. Druhý ešte žil. Mal rozstrieľané obidve nohy a nedokázal sa pohnúť. Pýtal si vodu. Vypil slabé dva dúšky a skonal. Už sme mu nedokázali pomôcť. Urobili sme obhliadku tábora, či ešte niekoho nenájdeme. Videli sme stopy vedúce smerom na Martinské hole. Po čase sme sa dozvedeli, že časť partizánov sa zachránila útekom do Žingorovho tábora. Niektorých partizánov zajali a odviedli na gestapo. Po našom zistení, čo sa tu vlastne stalo, sme provizórne pochovali našich dvoch mužov, ale ešte skôr ako sme to urobili, odobrali sme ich identifikačné čísla a podľa oblečenia nám bolo jasné, že ide o Francúzov. Potom sme sa pobrali na spiatočnú cestu. Boli sme všetci veľmi unavení, môj ľahký guľomet ma ťažil čoraz viac, no napriek tomu museli sme pokračovať ďalej. Tu hore, vidíte, deti, je chodník. Bolo tam vtedy menej snehu, tu si oddýchneme, povedali sme si. Sadli sme si na podobnú haluz, na akej sedíme teraz. Slniečko na nás svietilo, a keby sme neboli hladní, bolo by nám celkom dobre. Náhodou mi padol zrak do blízkej dolinky. Bolo to asi štyridsať metrov od nás. Pod svrčinou som zočil zelenú uniformu, ktorá splývala s terénom. Bol to nemecký poľný žandár, ktorý si na nás zamieril zbraň. V zlomku sekundy som strhol svojich druhov na zem. Mali sme obrovské šťastie, najmä ja, pretože som bol preňho najnebezpečnejší, mal som guľomet. Hneď sme zaujali obranné postavenie a videli sme, že Nemcov je viac. Mohol som ich guľometom skosiť, no neurobil som to, pretože som zvážil, že tak by sme Nemcov doviedli na stopu k nášmu bunkru. Nemci odišli dolu dolinkou a my sme sa konečne dostali do tábora. Na druhý deň bola vyslaná väčšia skupina na Skalu, kde boli provizórne pochovaní naši dvaja Francúzi. Po vojne boli natrvalo prevezení a pochovaní na Partizánskom cintoríne v Priekope.“
Keď náš otec dopovedal túto udalosť z čias vojny, pochopili sme, že otcovi skutočne visel život na vlásku.
Naši neznámi známi francúzski hrdinovia boli Jannone Antoine Marius Jannone, narodený 6. 11. 1922 v Martigues a Georges Jean Pierre Laurens, narodený 23. 5. 1920 v Port Saint Marie. Túto historickú udalosť som oživil najmä preto, aby sme nikdy nezabudli na to, aké obrovské obete museli priniesť naši starí rodičia, aby bol porazený fašizmus. Chcem zároveň vysloviť presvedčenie, že sa už nikdy nebudú opakovať hrôzy vojny.
Autor: Ján Holiga, st.
