Ahojte chalani. Predstavte sa nám...
- Voláme sa Bačova fujara. Sme päťčlenná alternatívno-rocková kapela z Martina. Hrávame v zložení - Ďuro (spev), Michal (gitara, vokál), Jozef (gitara), Aďo (basa) a Peťo (bicie).
Aké boli vaše začiatky a čo vás priviedlo k myšlienke založiť kapelu?
- Začiatky boli ako asi u každého, kto začína s hudbou alebo s čímkoľvek. Je prirodzené, že najskôr sa nemusí dariť. No chce to pevné nervy a hlavne vytrvalosť a odhodlanie hneď to nevzdať. A čo nás priviedlo k hudbe? Asi ostatné kapely. Motivovali nás. A potom... Veď viete, ako to chodí. Keď sme boli mladí, mysleli sme si, že na hudbu sa dobre balia baby. (Smiech)
A dnes? Ako sa vám darí skĺbiť povinnosti kapely a koncerty s rodinou, prácou a priateľkami?
- S priateľkami je to trošku horšie. Musia nám veľa tolerovať, pretože sme dosť často preč – v robote alebo na skúškach a cez víkendy sme na koncertoch. No je to dosť mizerné. Najlepšie by bolo, keby sme sa už živili hudbou a mohli by sme iba tvoriť a byť v skúšobni. Možno vtedy by sme sa vedeli viac venovať priateľkám. Dnes je to bieda, ale dá sa to stíhať.
Keď sme už pri peniazoch. Z čoho financujete chod kapely?
- No, z čoho asi? Väčšinou všetci zarábame, takže zo svojich peňazí a zárobkov. Sem-tam sa vyskytne sponzor, ktorý nám finančne pomôže. Nie je to žiadna sláva, pretože ešte nie sme až tak známi, aby sme si mohli pýtať nejaké veľké sumy za vystúpenia. Keď to zhrniem, kapela žije väčšinou z nášho vreckového a toho, čo si tvrdo odpracujeme v zamestnaní.
V súvislosti s históriou Bačovej fujary sa traduje jedna príhoda v Turčianskych Tepliciach. Chce to ale vysvetlenie...
- Jaaaaaj! (Smiech) Ty si na nás dáky pripravený.... To sme boli na koncerte Ine kafe. Myslím ja s Jančím, lebo na začiatku s nami búchal Jančí Lichner, a ešte s jedným kamarátom. Išli sme vtedy vlastne prvýkrát na taký koncert. Bol to kulturák a my sme sedeli na sedačkách uprostred sály ako jediní. Ostatní sa zabávali a skákali. Všimol si nás Vratko, spevák z Ine kafe, že tam tak posedávame a hodil po nás pohár s vodou. Neviem, možno aby sme sa prebrali. Brali sme to ako znamenie alebo signál, že treba tvoriť. Tak sme si to nejako pospájali a vznikla Bačova fujara.
Nedávno ste vystupovali s Ine kafe a teraz vás čaká zlatý a absolútny slávik Desmod (rozhovor sme nahrávali pred koncertom v pube Kozel Martin pred vystúpením Desmodu). Aké máte pocity a čo predchádzalo tejto spolupráci?
- Koncertu s Ine kafe? Vedeli sme, že chystajú turné. Bývalý bubeník Dodo pôsobil v skupine Plus mínus a my sme kedysi s nimi existovali, už tam boli dáke vzťahy. Dodo sa za nás prihovoril a zobrali nás ako predkapelu do Trenčína. To bol doposiaľ asi jeden z najlepších našich koncertov. Okrem toho, ktorý sme hrali v Martine na námestí. Ľudia sa bavili. A čo sa týka Desmodu? Tešíme sa, určite. I keď krstným otcom nášho cédečka je ich zvukár Rasťo Hulej a máme s kapelou istý kontakt, doposiaľ sme sa s nimi koncertne nestretli. Teraz v Kozli to bude prvá spolupráca, radi si s nimi zahráme.
Možno to nebude trúfalá otázka. Ale, aké méty chcete dosiahnuť?
- No tak celosvetové turné... (Smiech). Ale buďme pri zemi. Teraz si prajeme čo najviac účinkovania na festivaloch, aby sme sa dostali medzi poslucháčov. Lebo doposiaľ na Slovensku a v Čechách, kde začíname pôsobiť, sa nevie o nás veľa. Je tu síce internet, ktorý nám veľa pomohol, no pravda je, že nie sme ešte príliš mediálne známi a propagovaní. Fungujeme už desať rokov, no nenahrali sme zatiaľ ani jeden jediný klip. Ideme sa tomu venovať. Prvý by mal byť na skladbu Spoznajme seba!
Čo vás čaká najbližšie ? Festivaly, koncerty?
- To je otázka skôr pre našu manažérku , ale každopádne by sme mali hrať na Top Feste, čo je jeden z najväčších slovenských festivalov, a na Rokovom zábere na Orave. Chceme hrať čo najviac.... Ale sme nároční a nie všade nás chcú zobrať. (Smiech)
Na hudobnej scéne už viac ako desať rokov. Zážitkov máte určite veľa. Je niečo, na čo neviete zabudnúť?
- Určite sa toho nájde dosť. Napríklad – zažili sme gravitačnú anomáliu v Moravské Třebové, kde sme prednedávnom mali koncert. Je tam kopec, kde keď vyradíš rýchlosť na aute, tak to auto necúva dole kopcom, ale naopak - ide do kopca. Boli sme tam dvakrát. Večer a na druhý deň ráno. Liali sme vodu na cestu a voda tiekla hore. Hneď ako vystúpiš z auta, máš taký divný pocit, akoby tam nebolo niečo v poriadku. Cítiš tlak v hlave a akoby si nemal stabilitu v nohách. Počas koncertu som sa k tomu všetkému ešte zrúbal z pódia. Ale bolo to v pohode, ten koncert som uhral.
Autor: Martin Šarlina
