Som triednou učiteľkou v ôsmej triede. V poslednej dobe badám na jednom žiakovi výraznú zmenu v správaní, citeľnú najmä po víkendoch. Viem, že jeho rodičia sú rozvedení a nevychádzajú medzi sebou dobre. Trápi ma to, pretože je to dobrý chlapec. Bola by som veľmi nerada, keby si do života priniesol trpkosť a nepochopenie vo vzťahoch.
Zina
Zina,
spravidla to bývajú ľudia v bezprostrednom okolí, ktorí zaregistrujú zmenu v správaní detí. Rodičia bývajú porozvodovou situáciou tak emočne zahltení, že im unikajú náznaky volania o pomoc u svojich detí. Tie len
veľmi ťažko znášajú dôsledky zásadných zmien, ktorými prechádzajú hlavne oni. Striedanie domácností, noví partneri rodičov, nevlastní súrodenci.
Ťažká realita, na ktorú deti nebývajú pripravované vopred. Vplyvom absencie rôznych sociálnych skúseností, zručností a obranných mechanizmov sú vystavované traume, ktorá už v detstve ovplyvňuje ich pohľad na život,
na vzťahy, na seba samých. Väčšina deti duševne trpí tým, keď po príchode domov v nedeľu večer musia odpovedať na zvedavé otázky rodičov typu „ako bolo, čo robili, prečo sa neučili“, zvlášť ak otázky
zjavne smerujú na nachádzanie chýb a následnú dehonestáciu druhého rodiča. Deti tým neskutočne trpia. Bolí ich to, keď musia počúvať kritiku, iróniu, výsmech a znevažovanie. Ľahko sa stávajú neisté, podliehajú
názorom práve prítomného rodiča, sú vystavené konfrontačným tlakom, pretože niečo iné cítia vo svojom srdci, niečo iné počúvajú od dospelých a niečo celkom odlišné potrebujú zažívať. Zmätok, ktorý valcuje ich pocity
vytvára celkom slušný základ pre vznik rebélie, odmietania, trestania. Menia sa ich nálady, prejavy správania, školský prospech, vzťahy.
Naše deti potrebujú bezpečie, úctu, priestor pre plnohodnotný duševný vývoj nezaťažený hádkami, pomstou, agresivitou a nekompromisnosťou vzťahových postojov. Majme to prosím na mysli ešte skôr, než sa z našich detí stanú doživotní mrzáci s rakovinou na duši a so smútkom v očiach.
Autor: Mária Vantarová
