BENICE. Rádioamatéri nikdy dopredu nevedia, do akého mesta sa dovolajú a s kým budú rozprávať. Všetko je o náhode a prekvapení. A to je pre Jozefa Baláta, člena vrútockého rádioklubu, na tomto športe najlákavejšie. A to až tak, že túto radosť dopraje i chlapcom, ktorých bavia rádiové vlny. Od septembra minulého roka vedie na benickej škole rádioamatérsky krúžok.
Značka prezradí takmer všetko
Základom vysielania je zdroj, ktorý je napájaný na rádiostanicu, pričom na ladenie je nutné mať anntény tuner. Potom sa už len stačí naladiť na určitú frekvenciu a čakať. „Keď na našu výzvu niekto zareaguje, spojíme sa. Uvádzame značku, krstné meno, miesto, odkiaľ sa vysiela a lokátor,“ opísal stručne priebeh Jozef Balát.
Každý rádioamatér, ak chce vysielať, si musí urobiť špeciálne skúšky, po ktorých dostane vlastnú značku vytvorenú z písmen a čísel. Identifikuje sa ňou pri spojení so svetom. Podľa nej osoba na druhej strane vie, odkiaľ vysielateľ pochádza. Každý štát má iné označenie a dve rovnaké značky neexistujú.
Skúšky môžu robiť už štrnásťroční záujemcovia. „Počas vysielania treba dodržiavať určité zásady. Pri ich porušovaní môže byť dotyčný aj trestne stíhaný,“ vysvetlil školník z benickej základnej školy, ktorý do tajov tohto „športu“ zapojil aj žiakov. Na škole od septembra minulého roka vedie krúžok. S ôsmimi chlapcami vysiela vo štvrtok, kedy sa stretávajú všetky rádiokluby zo Slovenska.
Schovávačka cez vysielačku
Do krúžku sa môžu zapojiť piataci i deviataci. Najmladším rádioamatérom je však desaťročný štvrták Lukáško. „Najviac ma baví komunikácia cez vysielačky. Chodievame sa hrávať aj von. Schovávame sa, a potom sa pomocou vysielačok hľadáme,“ poukázal na zábavnú stránku rádioamatérčiny malý Lukáško.
Mladší žiaci komunikujú medzi sebou cez najjednoduchšie vysielačky s dosahom len na pár kilometrov. „Učia sa dodržiavať obsah výpovede a slušne komunikovať, lebo na jednej frekvencii nemusia byť sami,“ vysvetlil Jozef Balát.
Starší chlapci už nadväzujú spojenia s rádioamatérmi a preberajú i teóriu, potrebnú na tohtoročné skúšky. „Učia sa značky štátov, aby vedeli rozoznať, odkiaľ pochádza rádioamatér na druhej strane. Väčšinou sa pre jazykovú bariéru spájame so Slovákmi a Čechmi,“ vysvetlil ich učiteľ.
Niektorí žiaci však prekročili aj hranice týchto dvoch štátov. Najďalej „zaleteli“ vlny z Beníc až do Berlína.
Krátke vlny z grónskeho stanu
„Zvláštnosťou sú rôzne expedície. Napríklad, nemeckí amatéri sa dohodnú s francúzskymi, že pôjdu vysielať do Grónska. Na internete oznámia časové obdobie, do kedy sa tam zdržia. Postavia si stan a vysielajú na krátkych vlnách. Hovorí sa tomu DX expedícia, čo značí vzdialené spojenie. Na takéto odľahlé miesta sa chodí vysielať raz za desať rokov,“ načrel do života rádioamatérov Jozef Balát.
Rádioamatérčina je považovaná za šport, v ktorom sa i preteká. V priebehu troch hodín sa dotyčný snaží urobiť čo najviac spojení. „Súťaže som sa zatiaľ nezúčastnil, ale plánujem to. V nej sa človek v rádioamatérskej činnosti zdokonalí,“ povedal.
Politika a náboženstvo sú tabu
Rádioamatérom sa do vysielačiek často zamotajú i informácie z polície, od hasičov, z dopravných lietadiel i strážnej služby SBS.
„Tieto stanice sú zakódované kvôli bezpečnosti a dajú sa len počúvať. Existujú rádioamatérske pravidlá, podľa ktorých sa zachytenie tajnej informácie nemôže šíriť ďalej. Táto činnosť môže pozostávať z výmeny informácií o počasí, rádioamatérskom zariadení, môžu sa spomenúť nejaké rodinné veci, pokiaľ nejde o zdĺhavú debatu. Povolená nie je ani politika či náboženské témy,“ podotkol Jozef Balát.
Autor: Silvia Štrbáková
