„Fotogenický“ Turiec buď privolal do svojho horského ohradenia, alebo priamo prispel rodákmi do galérie klasikov slovenskej fotografie. Narodili sa či pracovali v jeho mestách i obciach, zahniezdených na žírnej rovine. Patria k nim Pavol Socháň, Pavol Plicka, Ján Halaša, Jozef Cincík, Anton Horník, Ján Dérer, Eugen Lazišťan i ďalší. Do nej, od piatku 13. apríla tohto roku patrí aj Filip Lašut.
Ako sme už pred pár dňami oznámili, tragicky zahynul v aute, keď sa vracal z fotografovania chrámov Skalice. Z mesta, v ktorom tlačil aj svoje vydania pohľadníc a fotoskladačiek o významných osobnostiach a kultúrnych pamiatkach, ktorým sa dlhé roky venoval.
Filip Lašut – divadelný fotograf a kultúrno-pamiatkársky dokumentátor i editor sa narodil 18. februára 1945 na Vrútkach. Fotografovať začal ako dvanásťročný, keď objavil v skrini otcov zabudnutý Flexaret a už počas štúdia základnej školy uverejnili jeho fotografie banskobystrické noviny Smer. Do profesionálnej práce sa zapojil vo Fotoateliéri v Martine (viedol ho Anton Horník, tiež divadelný fotograf), odkiaľ prešiel do Slovenského národného múzea v Martine. Tam dostal základy poznatkov o tom, čo je to dokumentárna fotografia. Zvlášť, vzhľadom na múzejné zbierky, predovšetkým od Jána Dérera (ktorého skúsenosti pramenili zasa od Karola Plicku).
Po prechode do Matice slovenskej ako národnej knižnice v roku 1968 (v ktorej pracoval až do začiatku 90. rokov minulého storočia) sústredene snímal vecné zbierky i výtvarné diela Slovenského národného literárneho múzea, ako aj literárne a umelecké podujatia, výstavy a semináre. Zvlášť sa venoval aj divadelnej fotografii, keďže v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch malo usporadúvanie Scénickej žatvy na starosti SNLM, vtedy Pamätník slovenskej literatúry.
Jeho snímky sú trvalým vizuálnym doložením aktivít pracovísk, ktoré smerovali k verejnosti. Pre výstavné zámery, ale aj publikácie, snímal vzácne knižné zbierky, aby sa nemusel predstavovať originál a nebola ohrozená nielen ich autenticita ale aj vlastníctvo. Pred vybavením xeroxom tak spracoval aj rukopisné jednotky Archívu literatúry a umenia. Snímkami literárnych, vedeckých a umeleckých podujatí obohatil fotografické zbierky tohto pracoviska, kde zostávajú trvalým prameňom o tom, čo sa v toku rokov udialo. Mimoriadne pozorne vedel snímať farebnosť i plasticitídu výtvarných a vecných zbierok SNLM, ako aj tie, ktoré sú súčasťou identifikácie pri katalogizácii literárno-múzejných zbierok. Na tomto úseku spolupracoval aj s Kremnickým múzeom mincí a dolnokubínskym Oravským múzeom P. O. Hviezdoslava. Snímky, ktoré vystavoval na mnohých miestach, na samostatných i spoločných výstavách a reprodukované v knihách i časopisoch, nedokladajú len citlivú a pohotovú tvorbu Filipa Lašuta, ale rozširujú povedomie aj o zbierkach a prácach Slovenskej národnej knižnice a aktivitách Matice slovenskej.
Zostal však verný aj Vrútkam, Martinu a Turcu. Veď Vrútky prízvukujú už koreňom svojho mena čo sa deje v strete prúdov dvoch riek – Váhu i Turca – ktorý si vyhĺbili. Vrut, cestu tam von, dolu do diaľav. Aj Filip Lašut priam nasleduje tento tok od rodiska k širšiemu pôsobeniu. Akoby mohol teda nezachytiť to prostredie, v ktorom sa ocitol na tomto svete a kde trvalo žil a pôsobil? Zároveň rozšíril sprístupnenie hodnôt i širšie. Jeho snímky rodného prostredia – Vrútok sú dvojnásobným východiskom. Svedčia i objavujú buď zanikajúce, alebo menej známe pohľady i zákutia zo starých Vrútok, tým aj postupné zmeny pri ich ustavične prítomnom zveľaďovaní, ako i výrazom citového vzťahu pôvodcu k snímaným objektom. Zachytával čosi trblietajúce sa z pôvodnosti významnej železničnej križovatky, ktorá zmenila starú zemiansku obec v medzinárodné kríženie rodov. Najprv Slovákov s Turkami, Martalúzmi, ktorí sa do Vrútok uchýlili oženením sa s kresťankami, ako o tom svedčia dodnes rody Hamzovcov, Hodžovcov i Kordovcov. Potom krížením staviteľov železnice i jej tunelov a mostov na všetky strany turčianskej doliny, čo znamenalo ďalší príliv obchodníkov i remeselníkov, ako aj rozvoj mesta súvisiaci s rozširovaním občanov o Čechov, Talianov, Nemcov, Židov, Poliakov i Maďarov. Vyrastajúci z tohto zázemia rovnako intenzívne sledoval i Martin, zvlášť v súvise s obnovou kultúrnych slávností a z jeho pracovísk aj celé Slovensko. Tak kultúra a pamiatkárstvo boli prvým okruhom pôsobenia Filipa Lašuta.
Po osamostatnení sa, na začiatku 90. rokov minulého storočia, dokumentoval kultúrne pamiatky po celom Slovensku a stal sa i vydavateľom pohľadníc i skladačiek o nich. Zväčša ide o cirkevné stavby a kultúrne budovy a zástavbu obcí a miest súvisiacich s kultúrou a literatúrou. A opäť sú medzi nimi aj múzeá a literárne i obecné pamätníky.
Druhým hlavným tvorivým prúdom Filipa Lašuta sa stala divadelná fotografia. Aj v nej sa priam povedome hlásil k istému odkazu domácich Vrútok, k jeho divadelným žriedlam. Boli nielen železničným, ale aj divadelným strediskom a dlhší čas minulého storočia priam uzlom a v tejto tvorivosti aj vo vzťahu k Martinu. Filip Lašut sa primkol i v tejto oblasti k širším obsiahnutiam, s možnosťou spoznávať i snímať slovenských ochotníkov počas najstaršej prehliadky Európy v divadelnej oblasti Scénickej žatvy, ktorá predchádza o sedem rokov aj Jiráskov Hronov. Na nej sa priam vyučil, čo je to byť pohotovým snímateľom kľúčových scén, aby fotografia odrážala nielen predstavenie, ale aby bola aj prameňom estetického zážitku. Tak sa stal od roku 1968 jediným fotografistom, ktorý na vyše štyri desaťročia sústredil vo svojej fotografickej tvorbe nielen pohyb slovenského divadla, ale cez zahraničné hosťujúce súbory aj dianie v okolitých krajinách. Snímky z nich zverejňoval najmä v časopise Javisko, ktorý sa od 70. rokov minulého storočia stal priam jeho galériou. Prispieval však aj do ďalších periodík - Slovensko, Čitateľ, Matičné čítanie, Slovenské národné noviny a do našich novín. Bol i naším spolupracovníkom a jeho pohotové fotografie nám budú chýbať. Snímky publikoval aj vo vydaniach kníh Matice slovenskej, Slovenskej národnej knižnice a vo Vydavateľstve Osveta. Neuvidí už práve sa tlačiacu monografiu o Gorazdovom Močenku Dozrievanie kresťanského divadla, v ktorej je vyše pol stovky jeho fotografií zo spomínaného podujatia.
Zo svojich prác pripravil viacero výstav. Väčšinu z nich napĺňali fotografie z divadelných predstavení, ktoré sa uskutočnili na Scénickej žatve v Martine, ale aj na iných podujatiach. Výstavne ich predstavil po dva razy na Scénickej žatve, Palárikovej Rakovej v Čadci, Gorazdovom Močenku, ale aj v ďalších mestách, kde pôsobia významné súbory alebo múzejné pracoviská: v Bratislave, Brezne, Nitre, Liptovskom Mikuláši, Trebišove a Skalici. Divadelné výstavy však prezentoval aj v japonskej Yokohame (1989), kde bol aj osobne, v Moskve (1991), New Yorku aj v Nemecku (Paterborn), kde dokumentoval aj svetové scénické akcie. Prirodzene, keďže sa venoval aj exteriérovej fotografii, mal svoje výstavy aj na rodných Vrútkach a v množstve obcí, ktorých pamiatky nasnímal i zverejnil.
Bol aj editorom. Vydal skladačkové bábkové divadlo, dva kalendáre so snímkami o ochotníckych predstaveniach 90 rokov minulého storočia a Pochôdzkovom divadle z roku 1988, ako aj množstvo skladačiek o slovenských mestách a obciach a pohľadnice zverejňujúce ich kultúrne pamiatky. Nimi sa vlastne vrátil do zbierok SNK do svojho bývalého pracoviska. Zvlášť fotozbierky Archívu literatúry a umenia i expozície Slovenského národného literárneho múzea ich nielen zachovávajú, ale budú aj naďalej sprístupňovať dielo svojho tvorcu. Filipa Lašuta, ktorý nás tak nečakane opustil.
Autor: Mišo A. Kováč
