penia dostávajú aj zo zahraničia.
Pani Eva, ako a kedy ste sa dostali k spevu, kto vás objavil?
Eva: Spievam vlastne už od mala, od materskej škôlky. V prvej triede som začala chodiť aj do umeleckej školy na klavír a spev. Keď som mala štrnásť rokov, začala som študovať na konzervatóriu operu a klavír a o štyri roky neskôr som prišla do kapely k Vaškovi.
Bola to náhoda, alebo konkurz?
Eva: Vďačím za to mojej mame. Jeden piatok Vašek hral v podniku, kde mama okrem iného mala na starosti aj občerstvenie pre muzikantov. Keď im ho doniesla spýtala sa, prečo dnes nemajú speváčku, že je to bez nej akési smutnejšie. Vašek vysvetlil, že ich speváčka má nejaké problémy, na čo mama povedala, že keby chceli, o niekom by vedela. Vašek sa toho okamžite chytil, na druhý deň sa na mňa prišiel pozrieť. To bola nedeľa a nasledujúci piatok som už s nimi spievala.
A aká bola Vaškova cesta k hudbe a spevu?
Vašek: Ja spievam celý život, vari už od narodenia. Naši ma dali do hudobnej na harmoniku, ale tá ma nebavila, a tak som si založil vlastnú kapelu, potom študentskú kapelu a v roku 1983 som založil skupinu Surf, ktorá existuje doteraz.
Ale pokiaľ viem, tak vy hráte na harmonike výborne...
Vašek: Máte pravdu, na harmonike som sa naučil hrať na vysokej škole, ktorú som absolvoval
v rokoch 1975–1980. Polovica nášho ročníka boli Slováci. Večer, keď sme si spravili posedenie, tak Jožko Skokan zobral harmoniku a rozkrútila sa skvelá zábava. Bol to vynikajúci harmonikár, ktorému vlastne vďačím nielen za to, že ma naučil hrať na harmonike, ale aj mnohé krásne slovenské ľudové piesne. Jožko bol členom folklórneho súboru, takže dnes, keď počujem váš folklór, pripomenie mi to moje študentské časy.
S Vaškom ste spievali duety od začiatku vašej spolupráce?
Eva: Nie, každý mal svoje piesne, ja som napríklad v tom období mala v repertoári vari všetky piesne Ivety Bartošovej. K duetom sme sa dostali až omnoho neskôr.
Na Morave a v Čechách ste veľmi populárni, ako sa rodila vaša popularita, čo jej najviac pomohlo?
Vašek: My sme sedemnásť rokov hrali najmä v nemecky hovoriacich krajinách, kde sa nám mnohé pesničky veľmi páčili, a tak sme ich nechali otextovať českým textom a zaradili do repertoáru. Naša predtucha nás nesklamala, aj v Čechách mali obrovský úspech, stali sa z nich hity. No a druhá rovina bola tá, že diváci od nás požadovali, aby sme im na koncertoch zahrali tie piesne, ktoré sa im páčili. A my sme ich hrali. Tak vlastne naša popularita stúpala. Časom sme dostali priestor v rozhlase aj televízii, kde sme hrali také piesne, pri ktorých ľudia v čase svojej mladosti dozrievali a to bol ďalší z pilierov našej popularity.
Máte v repertoári aj piesne, ktoré ste si sám otextovali?
Vašek: Je ich veľké množstvo. Aj keď to dokážem, dávame piesne otextovať iným autorom, pretože, každý človek má svoj rukopis, časom zovšednie, už to nemá takú hĺbku, pestrosť, rôznorodosť.
A čo váš veľký hit Bíla orchidej, kto ju otextoval?
Vašek: Tú som si pre Evu otextoval sám, pretože som poznal výnimočnú krásu tej melódie a bál som sa, že ju niekto iný nenaplní mojou predstavou. Mám aj niekoľko ďalších nádherných pesničiek, ku ktorým som už roky nenašiel adekvátne texty, ale teším sa, že jedného dňa to príde a zase bude na svete ďalší hit.
Vydali ste veľké množstvo cédečiek, aký je vlastne ich počet?
Eva: Vydali sme 44 cédečiek, čo je 44 hodín hudby. Žiadna pesnička sa na nich neopakuje. Okrem toho mnoho ďalších pesničiek hráme z hlavy, alebo také, ktoré ešte nemáme nahraté. Medzi vydanými cédečkami sú okrem českých aj nemecké, talianske, anglické a jadranské, ktoré sme naspievali v duete s chorvátskymi spevákmi
Vieme, že takmer každé z vašich cédečiek malo u poslucháčov veľký úspech...
Vašek: Je to tak. Každé cédečko, ktoré sme vydali do roku 2003, kedy ešte nebola možnosť sťahovať si ich z internetu alebo napaľovať, tak každé jedno dostalo zlatú a platinovú dosku.
Vystupujete na rôznych akciách, mohli by ste spomenúť podujatie, ktoré na vás veľmi zapôsobilo a prečo?
Vašek: Pre mňa bolo veľmi silným zážitkom, keď sme prišli na koncert do Mladej Boleslavi, ktorá má najväčšiu sálu v republike. Usporiadateľ sa nás vtedy opýtal, že kde máme tú skupinu Surf. A my vravíme: to sme my dvaja... A on, že nevadí, že majú vypredané, ale to sme netušili, že kapacita je tam 1 200 ľudí. Na tom obrovskom javisku sme sa doslova strácali... Počas koncertu som zobral harmoniku, postavili sme sa na rampu a začali hrať pesničku, o ktorej sme vedeli, že ju všetci poznajú. Po niekoľkých sekundách spievala celá sála, ani aparatúru nebolo treba. Poviem vám išiel mi mráz po chrbte, na toto asi nikdy nezabudnem...
Eva: Silný zážitok sme mali aj vtedy, keď nás Karel Gott pozval na koncert k svojej sedemdesiatke do Sazka arény, kde bolo 17 tisíc divákov. Keď sa roztlieskali, tak sa vám slzy tlačili do očí. Takú vec musí človek iba zažiť, aby pocítil tú úžasnú harmóniu splynutia s divákmi.
Stretli ste sa na pódiu s mnohými speváckymi hviezdami vrátane už spomenutého Karla Gotta. Ktorí vo vás zanechali veľký dojem?
Eva: Rada spomínam na spoločné vystúpenia s Hanou Zagaorovou či Petrom Stašákom.
Vašek: Keď Evka spomína Petra, tak ja mám pekné spomienky na ešte starý Senzus, s ktorými sme boli dvakrát na Markíze.
Ako často vystupujete?
Vašek: Máme asi štyri koncerty za týždeň. Od divákov dostávame presné informácie, čo sa im páči. S Evou hráme to, čo by som chcel asi počuť ja, keby som prišiel na koncert.
Eva: V médiách sa teraz skôr preferuje hudba pre mladých. Hudba pre staršie ročníky akoby stagnovala. Vari aj preto nemáme núdzu o divákov.
Vašek: Ja som napríklad vyrastal na Petrovi Novákovi. Keď idem v aute a náhodou zaznie jeho pieseň, tak je to pre mňa sviatok, aj slzička mi vypadne a je mi dobre. Škoda, že sa od neho v rozhlase hrá iba niekoľko jeho šlágrov, pretože on ich mal veľa.
Ako často koncertujete v zahraničí?
Vašek: Každý rok chodíme na tri letné mesiace k Jadranu, kde je mnoho rekreantov aj zo Slovenska. Teraz od polovice januára do začiatku apríla sme boli v Austrálii, kde si naši priatelia pripomínali štyridsiate výročie založenia Klubu česko-slovenských krajanov v Austrálii. Boli sme tam medzi nimi už trikrát a teraz sme dostali pozvanie znovu. Asi aj preto, že im hráme pesničky, ktoré si oni odniesli so sebou do novej domoviny a ktoré im pripomenuli korene. Bolo to jedinečné, koncertovali sme v najväčších austrálskych mestách a rovnako aj my sme si odniesli nezabudnuteľné spomienky.
Čo máte radi okrem spevu, ako relaxujete?
Vašek: Ja mám za sebou aj tvrdú fyzickú prácu vo fabrikách, takže teraz relaxujem tým, že nechodím do práce. Ale keďže hudba bola mojim najväčším koníčkom, teraz ním žijem 24 hodín denne. A najlepšie si oddýchnem, keď si dobre pospím.
Eva: Ja som na rozdiel od Vaška do fabriky nechodila, takže spievanie bolo mojou prácou i všetkým. Keď nie sme na koncerte, tak sme v nahrávacom štúdiu a keď nenahrávame, tak sa venujem našej osemročnej dcére Evičke. Večer si všetci spolu sadneme, hovoríme tomu párty, rozprávame sa, nič iné nerobíme a je nám fajn. Ale keďže ja som tiež notoricky nevyspatá, tak pokiaľ môžem, spím.
Svoju prácu si teda vychutnávate?
Vašek: Veľmi si vážime aj to, že máme slobodu. Že nemáme nad sebou žiadnych šéfov, žiadnu agentúru, že sme pánmi svojho plánu, hoci zároveň sme i jeho väzňami. Ale v tom dobrom zmysle slova. Lepšie je byť v zajatí svojho plánu ako nestíhať plány iných.
Na čom zaujímavom ste pracovali naposledy?
Vašek: Jozef Zima oslavuje 2. mája osemdesiatku. Veľmi nás potešilo, že si vybral Evin hlas, našu muziku a naše nahrávacie štúdio pre svoje pamiatkové DVD, na ktorom budú jeho najznámejšie a najobľúbenejšie pesničky, ktoré ľudia majú stále radi. Prežili sme s ním dva krásne dni, atmosféra bola vynikajúca, je to skvelý človek i skvelý spevák.
To môžeme potvrdiť, pretože sme s ním tiež prežili dva neopakovateľné dni, ked pred dvoma rokmi vystupoval v našom programe. Všetci sme boli prekvapení jeho prívetivosťou, šarmom, profesionalitou. Vôbec sa nehral na veľkého umelca, bol vzácne ľudský a nesmierne spoločenský. Aj vás privítame v Martine po prvýkrát. Diváci sa na vás už teraz veľmi tešia. Na čo sa majú tešiť najviac?
Vašek: Poviem to asi takto: tá generácia, ktorá si ešte pamätá relácie česko-slovenského rozhlasu ako bola napríklad Pozor zákruta, tak tej generácii niečo chýba na terajších rozhlasových staniciach. Nám Čechom tam chýba slovenská hudba, tie úžasné tangá Gejzu Dusíka, ktoré u nás stále vyvolávajú krásne emócie a Slovákom tam chýbajú možno piesne Jožka Černého. V januári sme koncertovali v jednom slovenskom meste a diváci nám tam vraveli: nehrajte nám naše piesne, tie nám tu hrá každý, ale zahrajte tie vaše, české, tých počúvame poskromne. My nemáme na koncertoch dopredu stanovené poradie piesní, pružne reagujeme na zloženie obecenstva, plníme jeho túžby. Takže, nechajte sa prekvapiť. A verte nám, že spokojnosť bude na obidvoch stranách.
Čo je pre vás v živote najdôležitejšie a čo najvzácnejšie?
Vašek: V mojom veku dávam na prvé miesto zdravie a potom je to rodina, z ktorej sa teším, v ktorej mám oporu. Nech človek robí čokoľvek, mal by mať pocit, že to nerobí pre seba, že keď sa mu niečo podarí, aby sa mal so svojou radosťou s kým podeliť, pretože v opačnom prípade radosť akoby nemala hodnotu.
Eva: Aj pre mňa je najvzácnejšie zdravie a najdôležitejšie byť s Vaškom a dcérou Evičkou.
Vašek: Ja by som k tomu pridal ešte medziľudské vzťahy. Ako vravievam: všetci sme tu od bodu A do bodu B. Nikto z nás to ani nezmení, ani neovplyvní a nikto nevie, kedy ten bod B príde. Preto je dobré byť na to pripravený, keby nastal nečakane, aby sme sa za svoj pobyt medzi ľuďmi nemuseli hanbiť. Takto by sme mali žiť všetci.
Autor: Ján Šesták
