Hokejový osud sa v posledných dňoch otočil k Slovensku čelom. Martinský odchovanec Rastislav Špirko je jedným z mála, ktorý na vlastnej koži pocítil aj jeho odvrátenú tvár.
Pred dvomi rokmi vás o miestenku na šampionát do Nemecka pripravilo zranenie v poslednom prípravnom zápase. Teraz ste už dokonca cestovali do dejiska majstrovstiev sveta, no po pár dňoch ste museli odísť domov...
- Taký je šport a človek sa s tým musí vyrovnať. Každý veľký úspech býva vždy spojený aj s takými príbehmi ako je ten môj. Verím, že do ďalších rokov som si už smolu vyčerpal.
Ako tréner Vůjtek odôvodnil svoje rozhodnutie poslať vás domov?
- Celú prípravu som strávil na ľavom krídle. Keďže sa čakalo na Maja Gáboríka, ktorý pôsobí práve na tomto poste, miesto pre mňa nezostalo. Pri mužstve tak zostal Marek Hovorka hrajúci na pravej strane.
Čo vám vírilo v hlave pri sledovaní spanilej cesty slovenských hokejistov?
- Absolvoval som celú predšampionátovú prípravu, počas ktorej bolo treba poriadne makať. I v Helsinkám, počas našich zápasov, som zarezával v posilovni a udržoval sa v kondícii, ak by bolo treba pomôcť. Nebudem to tajiť, nie je ľahké niečo také stráviť a vypadla i nejaká slzička. Mám však doma tajné antibiotikum na ťažké stavy. Vždy, keď sa na mňa usmial môj malý synček, hneď sa mi vrátila dobrá nálada.
Spoznali ste prácu Glena Henlona i Vladimíra Vůjteka. Prečo dosiahli títo dvaja hokejoví odborníci s našou reprezentáciou diametrálne odlišné výsledky?
- Český kouč si zatiaľ vždy z viacerých možných riešení vybral to správne. Či je to šťastie, alebo má takú výbornú intuíciu si netrúfnem posúdiť. Vladimír Vůjtek je veľmi charizmatický človek, má prirodzený rešpekt a nič nemusí nikomu opakovať dvakrát. Dokáže svoj pokoj a rozvahu preniesť aj na hráčov. Bolo úžasné sledovať ako chalani, od ktorých by to nikto pred majstrovstvami nečakal, chladnokrvne riešia kritické situácie.
Jedným z nich bol aj váš spoluhráč z HC Lev Ján Laco. Sú jeho výkony pre vás prekvapením?
- Jeho osud neuveriteľným spôsobom kopíruje pôsobenie našej úspešnej družiny. Aj on bol najskôr odpisovaný a trápil sa v Detve. Potom zasvietilo svetielko nádeje v podobe ponuky HC Lev. Šance sa Janko pevne chytil, postupne si vybudoval rešpekt a trúfnem si povedať, že aj obdiv okolia. Za jeho vzostupom však treba hľadať najmä nezlomnosť, pracovitosť, cieľavedomosť a nepokrivený hokejový, ale tiež ľudský charakter.
Podstatnú časť sezóny ste v popradskom drese odohrali vo formácii s Jurajom Mikúšom. Ten takisto zanechal v Helsinkách výborný dojem. Aký je to hráč?
- Tvorivý, silný na obidvoch koncoch ihriska, s obrovským potencionálnom na zlepšenie. Práve k nemu ma tréneri zaradili na začiatku prípravy. Škoda, že ma po prvom prípravnom zápase preradili do štvrtej lajny. Tam som nemal až taký priestor ukázať všetko, čo vo mne je. Nič však nevzdávam a ak budem tvrdo pracovať, verím, že moja šanca príde.
Čo sa z vášho pohľadu najvýraznejším spôsobom podpísalo pod zisk striebornej medaily?
- Najlepšie to asi vystihol Miro Šatan, keď povedal, že dobrá partia je viac ako veľké mená. Keď niekto tieto slová len tak tresne do vetra, znie spomínaná veta ako klišé. Naši chalani však svojimi výkonmi na ľade dali Mirovmu vyjadreniu úplne iný rozmer.
Nová sezóna už pomaličky klope na dvere. Aké v nej máte plány?
- Rokujem z jedným ruským klubom a o moje služby je záujem i v Čechách. Uvidíme ako to celé dopadne.
