MARTIN. Hokej a úspech v ňom opäť raz spojil Slovensko. O Vůjtkovom zázračnom tíme hovorí každý. Aj tí, čo hokej bežne nesledujú. Ľudia zo skríň vytiahli národné dresy, na oknách a balkónoch viali štátne vlajky a zástavy. Počas zápasov sa zastavoval život, plnili sa bary a od soboty už aj námestia.
S jedlom rástla chuť
„Celá ta eufória prišla postupne. Prvé dva zápasy nám na šampionáte nevyšli, ale herne to nebolo zlé. Potom sa karta obrátila aj vo výsledkoch. Najťažšie som prežíval duel s Francúzskom. Až mi vlasy šediveli. Po ňom, keď už bolo jasné, že máme štvrťfinále i olympiádu vo vrecku, prišla veľká úľava. Tento zápas si užívam,“ povedal nám už počas duelu s Kanadou Martinčan Roman. „Je to fantastické, úžasné, neuveriteľné,“ zneli jeho slová po zápase. „Vďaka bohu za trénera Vůjtka a jeho schopnosť dať dokopy takúto skvelú partiu,“ nezabudol poďakovať českému kormidelníkovi Martinčan.
Pri televízore i rozhlase
Štvrťfinálová bitka s Kanadou takmer zastavila život na Slovensku. Hralo sa na pravé poludnie. Nie všetci zápas mohli sledovať na vlastné oči, a tak niekde televízory nahradzovali rozhlasové prijímače.
„Bol som na ceste zo Zvolena. V aute som počúval rádio. Pri našich góloch v tretej tretine som si poriadne zatrúbil, až sa vodič predo mnou čudoval, čo sa deje,“ smial sa Martinčan Vladimír, ktorý svoj zážitok vyprával kamarátom na plavárni.
Drámu s Kanadou chtiac-nechtiac prežívala aj pani Želmíra z Bystričky. Akurát bola v autobuse. „Všetci počúvali rádio. Mali ste vidieť tých ľudí. Na tvárach sa im pod chvíľou zračilo napätie, obrovská túžba i radosť. Niečo neuveriteľné. Neviem, či niektorí nezabudli aj vystúpiť,“ podelila sa o príbeh pani Želka.
V Spojenej škole v Martine pozerali študenti hokej v kinosále. Prišli za riaditeľom a ten im vyhovel. „Veď by sme ich v tých laviciach neudržali. Žiaci vytvorili skvelú atmosféru. Paradoxne, dievčatá viac fandili ako chlapci“ pridal zaujímavý postreh riaditeľ školy Jozef Zanovit.
Predstavenie na námestí
Súboj s Českom o postup do finále už zaplnil aj Divadelné námestie. Ako už dávno nie. „Bol to výborný nápad namontovať na námestie veľkoplošnú obrazovku. V dave sa hokej prežíva ináč ako doma pri telke. Spontánnejšie a možno i radostnejšie. Veď sa tešíte s neznámymi ľuďmi. Veru, hokejisti nás poriadne rozparádili. Držali sme palce o stošesť. Aj mohutne povzbudzovali. Počuť to aj na mojom hlase. Stálo to však za to. Porazili sme veľkých bratov, ktorí sa už možno videli vo finále a budeme hrať o zlato,“ neskrýval v sobotu večer dojatie Peter z martinského Záturčia. A kto bol najlepší? „Šatan, Hudáček, Laco, Chára, Sekera. A čo, všetci boli skvelí,“ nedal na nikoho dopustiť šťastný Peter.
Bitka o zlato
Nedeľa večer. Dlho očakávaná chvíľa je tu. Divadelné námestie je opäť plné. Slovensko nastupuje proti gigantickému Rusku. Už raz mu vo finále šampionátu uštedrilo tvrdú ranu. Ľudia čakajú, že po desiatich rokoch príde ďalšia.
Nestalo sa. Ruská komanda sa o neporaziteľnosť nedala pripraviť ani v desiatom zápase po sebe. Slováci finále prehrávajú, ale v srdciach fanúšikov smútok nemá miesto. Striebro má pre každého z nich cenu zlata.
„Kto by to bol pred šampionátom povedal. Báli sme sa, či postúpime zo skupiny a dnes slávime fantastické až neuveriteľné druhé miesto. Úžasné. Chlapcom patrí obrovská vďaka. Prebudili Slovensko, všetci sa máme z čoho tešiť,“ netajil spokojnosť v nedeľu neskoro večer Adrián Antoš, ktoré si historické chvíle na námestí v Martine nenechal ujsť.
