obsiahly autorský profil.
MARTIN. Asi mnohých z nás pokúšalo (väčšinou v mladosti) dať priestor vo svojom živote umeleckým ambíciám. Mnohí si to aj vyskúšali, pochopili realitu a ďalej šli radšej schodnejšou cestou. Zložitejšie to však mali tí, ktorí v sebe objavili talent a okúsili sladkú chuť prvého verejného uznania a ocenenia. A to bol aj prípad Jána Brezinu, ktorý úspešne vstúpil do literatúry ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, aby sa potom publikačne odmlčal.
Robotník na voľnej nohe
Ján Brezina vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Pred rokom 1988 pracoval v ZŤS. Novembrové zmeny ho zastihli ako novinára v redakcii časopisu Slovensko, ktorý stále vydáva Matica slovenská. Potom pracoval v martinskom vydavateľstve Fatrín, vo firme Rebach, bol ekonomickým riaditeľom v dvoch stavebných firmách, v jednej nemocnici. Teraz je z vlastnej vôle – ako sám o sebe hovorí – „robotníkom na voľnej nohe“.
Keď sa už mohlo písať bez cenzúry
Schopný flexibilný inžinier ekonóm bol po novembri žiadaným artiklom. Rovnako bola lákavá aj literárna tvorba v otvorenej náruči demokracie, keď sa mohlo písať bez cenzúry. Brezina mal v tom čase na vydanie hotové dva rukopisy – poviedky, z ktorých niektoré získali ocenenia v literárnych súťažiach, a novelu z vojenského prostredia. Za socializmu ich vydať nemohol, lebo pri poviedkach sa nechcel podvoliť redaktorským zásahom, ktoré by nakoniec viedli k zásadnej zmene rukopisu.
Jeho príbehy sa šírili ako samizdat
Kniha bola pripravená a v priebehu pár mesiacov mohla vyjsť. Jeho príbehy z vojenského prostredia sa najskôr šírili ako samizdat, od leta osemdesiateho deviateho roku boli publikované časopisecky. Neskôr boli opäť ocenené v dvoch literárnych súťažiach. Boli kritické a ironické. Kto zažil vojenskú službu za oných čias, dosvedčí, že vojenčina sama o sebe bola zážitkom na celý život. Vnímavému pozorovateľovi a brisknému glosátorovi Brezinovi sa témy jednotlivých epizód samy priam núkali položiť na papier.
Čas vojenčiny, na ktorý nikto nezabudol
Búrlivý ponovembrový vývoj našej spoločnosti nás zaskočil – nielen svojou dynamikou, ale aj mnohými premetmi a kotrmelcami. Hotové rukopisy Ján Brezina opäť odsunul bokom, aby sa mohol sústrediť na vykreslenie tohto „fotogenického“ obdobia. Pri písaní novej časti skĺbil svoju schopnosť intenzívneho umeleckého vnímania so skúsenosťami ekonóma, manažéra a novinára analyticky posudzovať udalosti a výstižne podať ich podstatu. Tak vznikli texty, ktoré umelecky presvedčivo reflektujú čas vojenčiny.
Spievanie dospievanie
Pri snahe vydať ich knižne v etablovaných vydavateľstvách opäť narazil na problémy a prekážky. Teraz išlo najmä o financie. Dokázal ich prekonať vďaka podpore sponzorov a príspevku Ministerstva kultúry SR. Šťastnú ruku mal aj vo výbere editora. Ponuku na spoluprácu prijal popredný slovenský literárny teoretik a kritik Valér Mikula a ten ho presvedčil, aby všetky tri rukopisy vydal v jednej spoločnej knihe, ktorá vyšla v roku 2001 pod názvom Spievanie dospievanie. (Niektoré detaily o vzniku uvedenej knihy si mali možnosť prečítať čitatelia v článku Po rokoch vyšiel zo súkromného tieňa; MY Turčianske noviny 25. 5. 2010).
Význam má len zmena myslenia
„Troj-kniha“ získala nový rozmer – stala sa generačnou výpoveďou. Texty v nej súvisle zachytávajú obdobie konca socializmu a prvé roky fungovania spoločnosti po návrate demokratického systému. Jej hlavný hrdina Jano Sýkora tvrdí, že politické hnutie, vtedy to bola VPN, by malo viac dbať na duchovný rozmer svojej politiky, že všetky tie ich politické hry a šachy nemajú žiadny význam. Jediné, čo má skutočný význam, je zmena v myslení ľudí, zmena seba samého. Ak toto v politike neurobíme, budeme sa tu takto bahniť naveky. Na obraznom príklade „tisícej opice“ vysvetľuje, že vďaka synergii došlo podľa neho k novembrovej zmene a jedine takto dôjde aj k ďalšej kvalitatívnej pozitívnej zmene v spoločnosti.
Nájdu si v ňom starý Martin
Okrem estetickej hodnoty má (alebo bude mať) pre Turčanov táto kniha ešte jeden význam: Brezina píše nielen autobiograficky, ale aj faktograficky. A tak v knihe v jednotlivých epizódach sú zachytené autentické udalosti a môžu sa tu konkrétne nájsť aj mnohí Turčania. A je tu zachytená aj atmosféra starého Martina, jeho genius loci aj s uličkami a vzácnymi budovami, pamiatkami, ktoré museli ustúpiť budovateľskému nadšeniu a betónovým plochám.
Čitateľ v nej ocení nadčasovosť
Kniha Spievanie dospievanie mala veľmi dobrý ohlas. Vyšlo k nej viacero pozitívnych recenzií. Slovenský rozhlas z nej uvádzal niektoré časti ako dramatizované čítanie. Je to náročná intelektuálna literatúra, no skúsený čitateľ v nej ocení nadčasovosť. S montážou textov z nej vystupoval Brezina pred pár týždňami v Bratislave v Únii slovenských výtvarných umelcov v rámci autorského čítania, pri ktorom bol v pozadí premietaný film D. Hanáka Papierové hlavy (bolo to niečo medzi scénickým čítaním a performance). Doplnil to však o aktuálnu esej, v ktorej sa vyjadruje k niektorým „smiešnostiam“ v súvislosti s nedávnou kauzou Gorila.
Témy odkladá pre iné témy
Brezina po vyjdení debutu pripravoval aj ďalšie knihy, no jeho záujem akoby vždy priťahovali stále nové témy. A tak odkladal rozpracované témy pre ďalšie iné. V budúcnosti nás možno zase prekvapí „súborným“ vydaním. Na otázku, či má význam písať a či umelecký text môže v dnešnom svete niečo zmeniť, odpovedal: „Prvotný dôvod pre písanie nie je ani tak to, či umelecký text niečo v dnešnom svete zmení alebo nie, ale to, že autor si vždy rieši nejaký svoj vlastný program. A pokiaľ autor má takýto program, tak vždy má zmysel písať. To ostatné je vedľajšie. A či môže umelecký text niečo zmeniť? Umelecký text by mal predovšetkým priniesť čitateľovi umelecký zážitok. Mal by mu priniesť radosť z čítania. Čítanie by malo dať čitateľovi možnosť prežiť cez tú knihu niečo nové – iný životný príbeh, iné myslenie, iné videnie, inú skutočnosť. Tá skutočnosť sa mu potom vráti späť. Stane sa aj jeho skúsenosťou. Nejako ho to poznačí. Jednoducho písanie - ako to ja vnímam – je o neustálom hľadaní pootvorených dvierok, ktorými sa dá vidieť a možno aj dôjsť v tom neustálom hľadaní k „tisícej opici“. A to je dôvod prečo sa vždy bude písať, prečo sa vždy bude čítať. Napriek všetkému. “
