MARTIN. Viliam Hronec (56) je profesionálny keramikár, ktorý sa svojmu remeslu 41 rokov. Vyučil sa v modrianskom výrobnom družstve Slovenská ľudová majolika, kde neskôr pracoval aj ako majster odborného výcviku.
Po príchode do Turca dlhé roky vyrábal aj pre Slovenské národné múzeum v Martine, vďaka ktorému obnovil výrobu zaniknutej tradičnej keramiky vyrábanej v tunajšom regióne. Známe sú jeho úžitkové nádoby so sýto zelenou transparentnou glazúrou bez výzdoby. Vytvoril tiež kolekciu úžitkových výrobkov točenú z troch hlín – bielej, červenej a čiernej, ktorej výsledkom je zaujímavý mramorový efekt.
S hlinou je stále v kontakte
Teplický keramikár sprvu 30 rokov pracoval s hlinou doma. „Mám kompletne vybavenú dielňu. Robil som výrobky pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktorý ich exportoval do celého sveta. Aj keď som stále jeho členom, už tam neprispievam. Nestíham pre iné zamestnanie. Patrím aj do Cechu slovenských keramikárov, ale už sa stretávame iba raz do roka na hrnčiarskych trhoch v Pezinku,“ prezradil Viliam Hronec, ktorý už takto oddychuje tretí rok. Dodal, že s hrnčiarstvom neprestal pre nezáujem zo strany zákazníkov, ale pre vysoké vstupné náklady na výrobu. S hlinou je však stále v kontakte. Šesťkrát do mesiaca učí na Základnej umeleckej škole v Martine.
K svojmu remeslu sa však chce vrátiť. „S keramikárstvom opäť začnem asi až na dôchodku. Plánujem vyrábať nezvyčajné výrobky, možno by som obsadil aj nejakú výstavu. Spravím si svoj vlastný depozitár,“ načrel do svojich snov majster ľudovej umeleckej výroby.
Tradičná hlina je červená
Výrobky robí keramikár z Turčianskych Teplíc zo špeciálnej hliny na hrnčiarskom kruhu. Na každý z nich potrebuje odlišnú hlinu. Je jej veľa druhov, pričom každá je rozlíšená aj farebne. Od čiernej, hnedej, tmavočervenej až po bielu. „Tradičná a najbežnejšia hrnčiarska hlina je červená. Takú používame aj na Základnej umeleckej škole v Martine. Volá sa červenica,“ povedal. Hliny majú odlišné vlastnosti, napríklad šamotová hlina je na jemné výrobky ako kávové či čajové súpravy. Rozhoduje aj to, či bude produkt natretý glazúrou alebo nie a pri akej teplote sa bude páliť.
Najviac kupovali chalupári
Viliam Hronec robieval tradičnú turčiansku keramiku, teda so zelenou glazúrou, ale aj ľudovú majoliku západného Slovenska. Tam sa používa modrá, žltá, zelená, fialová a tenká hnedá kontúrka. Pod pojmom majolika sa rozumie výrobok nafarbený bielou glazúrou, na ktorú sa potom ešte maľuje.
„Najlepšie sa predávali šálky, hrnčeky, mištičky, tradičné výrobky ako mliečniky, dvojňačky, misky na halušky či guláš na servírovanie v záhrade, ktoré ľudia využívali najmä na chalupách,“ vymenoval Viliam Hronec.
Menšie nádoby sa pália lepšie
Keramikárom vraj najviac robia problémy vyrezávané a štruktúrované veci, a to najmä tie väčšie. Často praskajú, preto na ne treba dávať pozor aj pri pálení. Zato malé veci sa z technologického hľadiska robia ľahšie.„Pri vypaľovaní hlinynemáte istotu, či z nej niečo bude. Keď zoschne, zmrští sa. Vždy začína schnúť odvrchu pozdĺž krajov. A tam nastáva veľké pnutie. Čiže čím je väčší výrobok, tým to skôr praskne,“ priblížil toto remeslo.
Najideálnejšia teplota, pri ktorej sa keramika páli, sa šplhá do 1100 stupňov. Pálenie trvá 6 hodín, ďalších 24 hodín pec chladne.
Autor: Silvia Štrbáková
