Sobota, 5. december, 2020 | Meniny má OtoKrížovkyKrížovky

Jana Oľhová: Exhibícia mimo javiska ma nebaví

Už to bude pomaly štvrťstoročie, čo martinské divadlo tvorí domovskú scénu pre herečku Janu Oľhovú. Za ten čas stihla vytvoriť množstvo postáv. Herecky nimi rástla. Režiséri si ju pozývajú na spoluprácu aj do iných divadiel (Astroka Korzo ´90, Aréna, Mest

Jana Oľhová (vpravo) v inscenácii August na konci Ameriky.Jana Oľhová (vpravo) v inscenácii August na konci Ameriky. (Zdroj: Braňo Konečný)

ské divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave, Mestské divadlo v Žiline, Bábkové divadlo na rázcestí v Banskej Bystrici...). Hrala vo filmoch Tisícročná včela, Sladké starosti, Želary, Muzika, Bathory. Jej výkony žnú ocenenia (Dosky, Cena J. Kronera, Slnko v sieti, cena Literárneho fondu...) odborných porotcov i publika (anketa Martinský ihráč). Objavuje sa aj v televíznych seriáloch. Ako pedagóg vychováva ďalšiu hereckú generáciu.

Na martinskej scéne ste sa nedávno objavili v novej úlohe, v inscenácii Divadelná komédia. Ako sa cítite v žánri, ktorý navonok vyzerá ľahko?

Skryť Vypnúť reklamu

- Nechcem sa chváliť, ale táto úloha skutočne nie je ťažká. Nie je to postava, ktorá vyžaduje nejaký intelektuálny humor, alebo humor v druhom pláne.

Sú teda aj komédie, ktoré si vyžadujú viac energie, námahy?

- Určite, vždy je podstatné, o aký druh komédie ide. Napríklad robili sme dávnejšie francúzsku komédiu Večera vtákov, to bolo niečo úplne iné. Nechcem fínskeho dramatika Ahlforsa, autora Divadelnej komédie znevážiť, ale mám dojem, že my v zákulisí zažívame omnoho zaujímavejšie príbehy, ako ich on predstavil v tejto komédii.

Už takmer jedenásť sezón uvádza martinská scéna úspešnú komédiu 1+1=3. Nie je to pre vás aj trochu otravné?

- Ja ju tak dlho nehrám, úlohu v nej som dostala po kolegyni, ktorá odchádzala a ja ani neviem presne, kedy to bolo. Hrá sa zvyčajne dvakrát mesačne, tak sa mi nezdá, že ju hráme toľko sezón. Je zvláštne, že ľudia túto inscenáciu stále chcú. Téma muža, ktorý má dve manželky? Už len tento fakt je v reálnom živote dosť nepravdepodobný... Otravné to pre mňa nie je, ale priznávam, keď mám ísť hrať dvesto neviem koľkú reprízu, nadšená nie som. Potom však vidíte plné hľadisko, vnímate reakcie publika a to ma znova poteší.

Skryť Vypnúť reklamu

Televízne seriály z vás urobili na celom Slovensku známu herečku. Aká bola vaša prvá reakcia, keď prišla ponuka na účinkovanie v seriáloch? Nestretli ste sa s odsúdením kolegov?

- Kolegovia sa k mojim seriálovým účinkovaniam nevyjadrujú, asi ich ani nepozerajú. Ale nemyslím si, že moje pôsobenie v televíznych seriáloch je niečo, za čo by som sa mala hanbiť. Iste, išla som do toho trochu s obavou, sama seriály nepozerám. Ale napríklad seriál Odsúdené bol naozaj veľkou skúsenosťou. Niekomu sa zdalo prostredie príliš surové, ale vraj v skutočnosti ženské väznice vyzerajú omnoho drsnejšie. Prvú ponuku som dostala do seriálu Profesionáli, potom prišli Odsúdené, neskôr Zita na krku. Momentálne netočím nič, čo ma aj celkom teší. Som teraz vyťažená najmä v divadle.

Skryť Vypnúť reklamu

Nemáte potrebu vyskúšať si filmové herectvo? Skúsenosť s filmovaním, samozrejme, máte, no netúžite po veľkej charakterovej filmovej postave?

- Pokiaľ by sa robil dobrý film, čo sa na Slovensku až tak často nestáva, zaujímalo by ma to. Nedávno som účinkovala vo filme mladého režiséra Matyása Priklera s názvom Ďakujem, dobre. Ešte nie je v distribúcii. Mala som tam príležitosť spolupracovať s výborným hercom Miroslavom Krobotom. Dúfam, že čoskoro príde do kín a diváci sami zhodnotia, aký je. Ale že by som čakala na veľkú filmovú príležitosť? Beriem veci, ako prichádzajú, nemám čas o niečom snívať. Našťastie, roboty mám dosť a život ide tak rýchlo, až sa nevládzem ani pozerať do kalendára...

V martinskom divadle pôsobíte už dvadsiaty štvrtý rok. Ako ten čas z dnešného pohľadu vnímate, čo vám Martin vzal, čo dal?

- Naozaj som tu už tak dlho? Keď mi bolo ťažko, hovorila som si, že som dávno mohla niekam odísť. Keby som tu nezostala, možno teraz nemám ani toľko detí, žila by som hektickejšie, možno by som bola v Bratislave, mala jedno - dve deti a bola tou typickou rozumnou herečkou. No keď mám šťastné chvíle, tak som rada, že som sa rozhodla zostať. Práve tieto mesiace sú tak trochu o rozhodovaní - dostala som ponuku odísť do Bratislavy. To sú veci srdca, ktoré sa nedajú len tak položiť na papier. Veľmi rada by som tu žila ďalšie roky a do Bratislavy by som si len občas „odskočila“. Ak by to šlo, bolo by to príjemné, ale taký kompromis bude asi zložitý.

Emil Horváth vám vraj dal ponuku priamo do Slovenského národného divadla. Nie je to dostatočne lákavá výzva?

- Boli časy, keď som po SND naozaj túžila. SND pre mňa vtedy znamenalo skutočne prvú scénu. Ale to je už dávna minulosť, dnes už pre mňa tou métou nie je. Martinské divadlo robí stále kvalitné inscenácie, Bratislava s národným divadlom už nie je takou obrovskou výzvou. Snažím sa dívať na veci reálne. Mám veľkú rodinu, staršie dcéry študujú v Bratislave, rada by som bola blízko nich. Ale je predčasné robiť závery, uvidíme, ako sa v oboch divadlách dohodneme. Keď s kamarátmi na túto tému vtipkujeme, zvyknem hovoriť, že aj tak skončím na martinskom cintoríne. Vždy ma dostanú argumentom, že Martinský cintorín je predsa aj v Bratislave.

Pamätáte sa ešte na čas, keď ste odchádzali zo Zvolena do divadla v Martine? Čo vtedy pre vás Martin znamenal?

- V tom čase sme s manželom dostali naraz dve ponuky – Trnava a Martin. Obe scény vtedy patrili k divadelnej špičke. Mali sme už tri deti, museli sme teda riešiť aj otázku bytu. Mňa osobne dosť lákala Trnava, nielen tým, aké inscenácie tam vtedy robil Ďuro Nvota, ale bolo to aj blízko do môjho rodiska, k mame. A navyše tam práve vtedy odchádzal z Martina aj môj brat Marián. V Trnave však bol problém s bytom. Môj muž bol Martinom a jeho divadlom nadšený. Mňa trochu prekvapovalo a prekvapuje doteraz, že ľudia sú tu akísi uzavretejší, bola som zvyknutá na väčšiu otvorenosť.

Naplnili sa v Martine vaše herecké sny, ideály?

- Ale áno, takmer všetky moje úspechy sa rodili v tomto divadle. Bola by som veľmi nespravodlivá, keby som tvrdila, že som sa tu iba trápila. Zažila som tu úžasné chvíle, dostala som krásne úlohy, dobré príležitosti. V divadle sa vystriedalo množstvo skvelých ľudí. Ich odchody boli vždy bolestné, zakaždým som si myslela, že je to katastrofa – a nakoniec nebola. To len potvrdzuje, že samého seba netreba brať príliš vážne. Vždy príde niekto po vás, každý je nahraditeľný.

Martinské publikum vás má rado, potvrdzujú to aj výsledky ankety Martinský ihráč, kde už roky po sebe vyhrávate. Je martinský divák iný v porovnaní s publikom v iných mestách?

- Martinské publikum je naozaj dosť náročné. Nereaguje tak ako diváci v iných mestách. Napríklad na Orave reagujú diváci úplne na všetko, spontánne, sú otvorení, vedia sa zasmiať. Martinskí diváci sú rezervovaní, ale vedia veľmi dobre rozlíšiť, čo je kvalitné. V Bratislave sú diváci rozmaznanejší, no na druhej strane reagujú aj na nuansy, na ktoré sa inde diváci nechytajú. Úplne odlišný fenomén je pražský divák – tam publikum sedí celý čas bez reakcie – a na záver prekvapí obrovským potleskom. To, že ma diváci v Martine majú radi, je príjemné a veľmi ma to, samozrejme, potešuje.

Máte v „zozname“ postáv, ktoré ste hrali, takú, ktorá vám vzala enormne veľa síl a zároveň vám poskytla akýsi nový obraz o sebe, nové poznanie?

- Každá postava je kus mňa samej. Človeka až prekvapí, čo je v ňom ukryté. Ak by som takú zásadnú postavu mala určiť, bola by to asi Don(a) Juan(a). Bola náročná a ťažká. Veď zloba tej ženy dokázala neskutočne ublížiť. V závere, keď Juana a teda zlo boli zničené, riešil režisér Roman Polák scénu konca tak, že som sa ponárala do vody, okolo mňa horeli plynové horáky - a ja som sa tam naozaj s rozkošou „vymáchala“. Vtedy som cítila, že prekračujem isté hranice, možno hranice svojho „hrania“...?

Zápasili ste niekedy s postavou, ktorá vám nesedela, nemali ste ju v láske?

- Zaiste, sú aj také úlohy, na ktoré sa človek neteší. Ale to je vždy na škodu herca – ak sa na postavu neteší. Mal by si ju „urobiť“ tak, aby sa s ňou na javisku dobre cítil. Akékoľvek spory s režisérom, alebo nechuť k postave – to sa človeku vráti. Netvrdím, že sa mi to nestalo.

Dostávate sa často s režisérmi pre postavu do sporu, tvorivého odporu?

- Ani nie. Práca v divadle by mala byť o dôvere, dopĺňaní, mala by to byť radosť. Horšie je, keď režisér nevie, čo presne chce, vtedy spochybní aj herca. Ale keď vidím, že režisér má vo všetkom úplne jasno a aj niekedy tvrdohlavo trvá na niečom, čo navonok možno nedáva zmysel, rešpektujem ho.

Niekoľko rokov už pôsobíte aj ako pedagóg – na banskobystrickom konzervatóriu aj na Akadémii umení. Ide to dohromady – tak trochu bohémske povolanie a dráha učiteľa?

- To je trochu iný druh „učenia“. Môžete „učiť“ inak, slobodne, s fantáziou... mám k študentom blízko. Že nepôsobím ako učiteľka? Raz som cestovala zo školy vlakom, čítala som knihu, na nose okuliare. Okolo prechádzal opitý chlap, pristavil sa, otvoril kupé a vraví: No čo, ty učiteľka? Šla som práve zo školy, možno som to mala napísané v tvári... Učiteľstvo sme mali aj v rodine, mama učila na prvom stupni, vraj bola prísna. Herectvo sa vlastne ani nedá „naučiť“, keďže skúsenosť je neprenosná. Študentov môžem len usmerňovať, nadchnúť...

V posledných rokoch zbierate rôzne ocenenia...

- Ja to nezbieram (smiech)...

... dočkali ste sa aj Dosiek, aj Slnka v sieti, Ceny Jozef Kronera, Martinský ihráč je už samozrejmosťou, podobne ceny Literárneho fondu. Majú tieto ceny pre vás nejakú hodnotu, zmysel?

- Prvý raz som dostala ocenenie ešte na škole, bola to Cena rektora. Nedávno sa dcéra hrala s barbinami a medzi tými už polozničenými trupíkmi, končatinami, hlavami mala zakomponovanú aj tú moju medailu. Pekná metafora. Torzo môjho života sa plynulo vsunulo do života mojej dcéry. Ceny si neodkladám, nerámujem – ale to neznamená, že si ich nevážim, že sa za ne nebodaj hanbím. Skôr som plná pochybností, či si ju zaslúžim. A zároveň je to istý tlak, zodpovednosť – byť dobrý aj naďalej, byť dobrý stále? A ja by som si už chcela aj oddýchnuť.

Oddýchnuť? Čo by ste robili, keby ste nehrali?

- Aj vy si myslíte, že herci nevedia nič robiť (smiech)? Čudovali by ste sa, ale mňa baví manuálna práca, možno by som šla do záhradníctva. Alebo by som žila aspoň načas niekde odrezaná od sveta, na samote, starala by som sa o nejaké malé políčko... To je zvláštne, ako si my, ľudia od divadla, namýšľame, že musíme stále len tvoriť a tvoriť... My herci sme hrozní v tom, že nevieme ani kedy odísť. Bolo by fajn mať niekoho, kto by ma včas upozornil, že už je čas... Viem, nebolo by to jednoduché, ale keby mi to povedal človek, ktorého si vážim, myslím, že by som bola schopná prijať takú pravdu.

Váš syn nedávno o vás nakrúcal dokumentárny film. Už ste ho videli?

- Nie, hanbí sa pustiť mi to. Je to dosť intímna výpoveď. Keď sa ma to nebude už tak veľmi dotýkať, možno si to pozriem. Alebo možno nepozriem.

V programe divadla je teraz hra Sedem dní do pohrebu. Stvárňujete v nej Zoru Jesenskú. Máte k tejto výraznej osobnosti slovenskej literatúry nejaký vzťah?

- Vnímala som ju už dávno, keď sme na škole hrávali hry s jej prekladom. No mnohé súvislosti z jej života som nepoznala, nevedela som, ako veľmi ju doba postihla, že jej preklady zmizli z knižníc, alebo že ju dokonca bol problém pochovať. Je to obdivuhodná osobnosť, žena – intelektuálka, vnímavá a silná. Zaujímavé je aj jej manželstvo s podstatne mladším mužom, spisovateľom a publicistom Jánom Roznerom. Hra, ktorá vznikla podľa jeho knihy, je veľmi krehká. A pre mňa je táto inscenácia výnimočná aj tým, že po prvý raz spolupracujem s pánom Ľubomírom Vajdičkom ako režisérom.

Keby ste si ešte raz mali vyberať povolanie – čo by to bolo?

- Herectvo. Neviem si predstaviť, čo by ma mohlo napĺňať viac, čo by bolo také dynamické a pestré. Možno by ma bavilo cestovanie, poznávanie sveta, ale čo už len to je za povolanie? Netvrdím, že bolo vždy všetko ideálne, táto práca si vyžaduje veľa obetí, zvlášť ak máte malé deti, rodinný život je o to náročnejší. Deti by o tom vedeli rozprávať.

Vám sa vlastne vašou profesiou splnil detský sen...

- Herectvo nebol môj detský sen. Je to paradox, lebo ja skutočne nie som typická herečka. Nie som ten typ, aký si ľudia s touto profesiou spájajú: popularita, večierky, recepcie, všetko, čo s tým súvisí je mi bytostne odporné. Exhibicionizmus mimo javiska ma nebaví.

Aké výzvy, profesionálne sny ešte v sebe nosíte?

- O snoch sa ťažko rozpráva. No a výzvy? Odchod do SND? Dala som tam jediný raz „žiadosť“, bolo to hneď po skončení vysokej školy. Ponuka prichádza teraz, v dobe, keď už sa aj z „národného“ bežne odchádza. Zvláštne...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  2. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  3. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  4. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  5. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  6. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  7. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  8. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  9. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  10. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Väčšina fajčiarov dalo deťom cigarety, ak si vypýtali
  3. Podcast: Jeden lístok, veľa tratí
  4. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  5. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  7. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  8. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  9. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  10. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 773
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 13 785
  3. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 750
  4. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 678
  5. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 266
  6. Aká je chémia vôní 9 173
  7. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 8 632
  8. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 610
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 8 053
  10. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy 7 841
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Deti vyučovali známe osobnosti, Vinczeová, Piško či Fischer

Hodinu so žiakmi základnej školy v Kláštore pod Znievom mala aj moderátorka Adela Vinczeová či novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová. Na hodine, ktorú viedol kardiochirurg Fischer, nedýchali nielen žiaci, ale ani učitelia.

Netradičné vyučovanie v Kláštore pod Znievom.

FOTO: Vianočný stromček už v Martine svieti, prišiel aj Mikuláš

Krátko po 16. hodine sa v Martine rozžiarila vianočná výzdoba. Otvorili sa aj vianočné trhy, Mikuláš rozdal deťom sladkosti.

Vianočný stromček na Divadelnom námestí v Martine.

Na páračkách v škôlke

Deti sa učili niečo o starých tradíciách. Nechýbal spev, tanec a nezabudnuteľné zážitky.

Deti mali oblečené aj tradičné kroje.

II. TRIEDA: Ak klesne počet účastníkov pod osem, môže nastať problém

Cestu po turčianskych futbalových kluboch sme zakončili návštevou troch klubov druhej triedy. Vyspovedali sme zástupcov Krpelian, Podhradia a Malého Čepčína. Bavili sme sa aj o tom, ako dlho ešte bude fungovať druhá trieda.

Podhradiu prišli v niektorých zápasoch pomôcť aj hráči áčka.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na stanici v Nitre napadli muža po tom, ako upozornil na rúško

Incident sa stal v čakárni na autobusovej stanici.

Zdravotná sestra z Čadce prekonala COVID-19: Myslela som si, že zomriem

Pri pociťovaní príznakov sa začala liečiť sama. Bola to chyba.

Aktualizované o vyjadrenie Park Snow Donovaly a predsedu NR SR

Na Donovaloch otvorili lyžiarsku sezónu. Nie je jasné, ako dlho potrvá

Minister Doležal konštatoval, že minimálne do pondelka (7. 12.) môžu byť otvorené všetky lyžiarske strediská. Na pandemickej komisii očakáva vecnú a konštruktívnu diskusiu o osude tohtoročnej lyžiarskej sezóny.

AKTUÁLNE: V Čadci našli ďalších utečencov

Ich strastiplná cesta sa skončila na Kysuciach.

Už ste čítali?