MARTIN. Musíme byť za každú cenu „cool“ a „in“? Nerozumiem tomu, prečo dnes používame tieto a podobné americké výrazy. Z obrazoviek sa na nás valí Let´s dance, ako keby sme reláciu nemohli pomenovať trebárs Tancuj s nami. Prečo pri priamych prenosoch čítame v rohu obrazovky „Live“ a nie Naživo? Chápem, existujú aj slová nesúce medzinárodný význam, napríklad internet, e-mail, marketing, tomu sa nevyhneme. Ale prečo máme naše krásne slovenské výrazy nahrádzať v bežnej komunikácii jazykolámavou angličtinou? Ruku na srdce, ktorý Američan či Angličan by doma manželke namiesto „Hello“ povedal slovenské Ahoj? Žiadny. To len my si myslíme, že kráčame s dobou, keď namiesto Prepáč povieme „Sorry“.
Reality šou, internetová komunikácia, hudobné súťaže, hudobné relácie, hudba ako taká...Toto sú aspekty, ktoré majú v dnešnej pretechnizovanej dobe najväčší vplyv na rozvoj osobností našich detí. Väčšina mládežníkov si nevie svoj voľný čas predstaviť už ani inak, ako pozeraním televízie alebo sedením pri počítači. Sociálne siete sú doslova zamorené slangovou angličtinou. I naši moderátori alebo hostia v reláciách používajú v každej piatej vete takéto „zázračné“ slovíčka. Nehovoriac o slovenskej hudobnej scéne, kde niektorí interpreti nielenže do monotónnej hudby recitujú väčšinou nezmyselné básničky prešpikované hŕstkou anglického slangu, ale dokonca oni sami sa nechávajú oslovovať anglickými pseudonymami. No a najviac ma dokáže vytočiť, keď mi známa namiesto smiechu povie LOL alebo Heh. Čo už je lenivá sa aj smiať po slovensky?
Stretla som sa s názorom, že vstupom do EÚ sa situácia zmenila a slovenský jazyk je nám zbytočný. Vraj, načo máme trápiť už aj tak preťažené deti tvrdým y, mäkkým i, či pravidlami ťažkej slovenčiny, keď existuje pohodlnejšia alternatíva – prijať angličtinu za svoj jazyk, veď aj tak si ju všade vyžadujú. Ale čo by na to povedali naše staré mamy, ktoré o angličtine ani nesnívali, pretože boli odmalička vedené k láske a úcte k svojej reči? Veď za možnosť jej používania boli ich starí a prastarí rodičia perzekuovaní a často i väznení. Bola to otázka ich národnej hrdosti a cti! Bol a je to jazyk ich predkov, ktorých nadovšetko milovali.
V dnešnom uponáhľanom svete je tento pocit dedičstva prekrývaný závojom ľahostajnosti a považovaný za prežitok z minulosti. Takto si vážime vzácny odkaz štúrovcov? Tých, ktorí pre svoje názory a hrdé hlásenie sa k slovanstvu boli označovaní za panslávov a za čo boli vytláčaní na okraj vtedajšej „spoločnosti“, napriek ich inteligencii, vytrvalosti a bohatstvu ducha? Mali by sme si vziať príklad od Francúzov či Rusov. Tí sa iným jazykom okrem toho svojho hovoriť neučia. A možno ani netreba chodiť tak ďaleko – stačí sa pozrieť na našich rodákov žijúcich v Srbsku či na Ukrajine. Svoju národnú identitu a jazyk si zachovávajú prostredníctvom rôznych kultúrnych podujatí a folklórnych festivalov a to aj napriek mnohým prekážkam. A prečo to robia? Pretože chcú. Dobrovoľne a zo srdca.
Ozaj a koľkí z vás v uplynulých týždňoch fandili našim slovenským hokejistom, ktorí úspešne bojovali za náš národ, za našu vlasť? Nenájde sa medzi nami jeden, ktorý by nezakričal Slovensko, do toho!, či ktorý by si nezaspieval pri odovzdávaní trofejí s našimi hokejistami našu slovenskú hymnu. Tak, ako sme hrdí na ich víťazstvo, buďme hrdí aj na náš jazyk, na našu krásnu ľúbozvučnú slovenčinu. Nenechajme sa oklamať mylnou predstavou, že hovoriť medzi sebou, ako Slovák so Slovákom po anglicky, je správne. Správne je hovoriť tak, ako nám jazyk narástol. Teda – na Slovensku po slovensky.
Takže nabudúce, prosím, nechoďte „shoppingovať“ , ale nakupovať, cestou si dajte nie jedného „beera“, ale jedno pivo a po príchode domov si namiesto „take a relax“ jednoducho oddýchnite.
Autor: MARTINA ŠUVADOVÁ
