DUBOVÉ. Až do poslednej chvíle sa o onkologicky chorého Jakuba Lettricha († 15) priam dojemne staral otec Stanislav (42). Po rozvode sa Jakub rozhodol, že ostane bývať s otcom a starou mamou na Dubovom pri Turčianskych Tepliciach. S matkou veľmi blízky vzťah nemal, ale s otcom si boli pre seba všetkým.
Všetko odštartovala nešťastná náhoda
Nešťastná udalosť, ktorá odštartovala chlapcovu chorobu sa stala pri hokeji v roku 2010. Dostal pukom do kolena. Lekár mu ho ošetril, aj mu ho operovali, no opuchlo až do veľkosti hádzanárskej lopty. Predpokladá sa, že to bol pravdepodobný spúšťač pre zákernú chorobu, ktorá zasiahla dovtedy zdravého mladíka. Ďalšie vyšetrenia odhalili agresívny druh rakoviny a Jakubovi dávali už len polroka života.
Metastázy sa rýchlo šírili po celom tele, najmä do pľúc. Začal sa šialený kolotoč chemoterapie, bolesti a psychického vyčerpania a strachu. Podľa slov otca, to Jakub zvládal lepšie ako on. Mal strašnú chuť žiť. Nádor na kolene však naďalej bujnel. Jedinou možnosťou bola amputácia nohy. Ani toto však mladého bojovníka nepoložilo. Naučil sa chodiť s protézou a pokračoval v liečbe.
Pre záchranu syna robil aj nemožné
Nešťastný otec robil pre uzdravenie svojho syna všetko. Hľadal pomoc u najlepších lekárov nielen v Martine, Bratislave, ale aj vo Viedni. V Rakúsku sa jeden špecialista odhodlal do riskantnej operácie, ale keďže sa metastázy na pľúcach neustále šírili a prognózy priaznivé neboli, od zákroku upustili.
Aby mohol byť Stanislav synovi neustále na blízku, nechal robotu, býval s ním na izbe v nemocniciach a všade hľadal možnosti, ako ho zachrániť. Problémom však bola finančná náročnosť liekov.
Kamarát mu vysníval auto
„Skúšali sme aj desaťdňovú liečbu z Rakúska. Jedna ampulka stála 70 eur a on ich potreboval denne tri. Jakub to však bral, lebo to bola jedná alternatíva, ktorá sa mohla miešať s chemoterapiou,“ spomína Stanislav.
Na nejaký čas sa podarilo chlapcov stav stabilizovať. Jeho kamarát Andrej z onkológie v Bratislave, ktorý taktiež prišiel o nohu, vysníval v relácií Modré z neba pre Jakuba auto, čo malo uľahčiť dochádzku za chemoterapiou do hlavného mesta. Moderátor Vilo Rozboril zohnal pre rodinu aj finančnú pomoc na drahú liečbu. Stanislavovi pomohli priatelia, aj starosta, ktorý v dedine zorganizoval zbierku.
Jakub čítal všetky svoje lekárske správy
V apríli tohto roku však udrela na Lettrichovcov ďalšia rana. Jakub do pol pása ochrnul. Nasledovali obrovské bolesti, dávky morfia, zablokovanie pažeráka, takže chlapec skoro tri týždne nič nejedol. Otec opäť zohnal pomoc v Rakúsku a dával synovi alternatívu na báze chlóru, ktorá obsahuje veľa vitamínov.
„Jakub sa nehýbal, nemal pocit hladu,“ opisuje strasti s chorobou. „Vedel som, že prognózy sú zlé, ale skúšal som všetko, “ hovorí zúfalý otec. „Chodila sem aj jedna pani z Banskej Banskej Bystrice, ktorá Jakuba liečila cez notebook a slúchadlá. Bol tam nejaký čip, ktorý vysielal uzdravujúce vlnenie,“ dodáva otec, ktorý sa chytal každej šance na vyliečenie syna.
„Odkedy ochrnul, uzavrel sa a komunikoval už len so mnou. On tou chorobou strašne rýchlo dospel,“ pokračuje so smútkom v hlase.
Jakub totiž študoval všetky svoje lekárske správy a otec musel občas pred ním doslova zahrať divadlo, aby nevedel úplne všetko a stále veril v uzdravenie.
Cítil, že koniec je blízko
Posledné noci Jakub pre extrémne bolesti a rozsiahle preležaniny spával na vozíku. Stanislavovi vtedy povedal: „Oco, keď ma prenášaš sa, cítim, ako keby som išiel zomrieť.“ Deň pred tým, ako odvážny bojovník navždy odišiel, díval sa k nebu a otec mu z pier čítal ako vraví: „Prosííím!!!!“.
Jakub zomrel 10. júna na nemocničnom lôžku. Starostlivý otec držal milovaného syna za ruku až do jeho posledných chvíľ.
Ocenenie za nesmiernu starostlivosť
Vďaka Stanislavovej obetavosti ho Vilo Rozboril navrhol na Otca roka. Súťaž nakoniec aj vyhral, keďže mu ľudia poslali najviac hlasov. Žiaľ, tohto Stanislavovho ocenenia sa už Jakub nedožil. Zomrel päť dní pred vyhlásením výsledkov, na ktoré Stanislav Lettrich pôvodne ísť nechcel.
„Nakoniec som si to rozmysel, lebo Jakub by si to určite želal. Celý ceremoniál som ani poriadne nevnímal,“ hovorí tento silný muž, ktorý napriek obrovskej bolesti, ktorú prežíva, pôsobí navonok vyrovnane.
„Jakub mi strašne chýba, urobil by som preňho čokoľvek a nikdy sa s jeho odchodom nezmierim. Musím sa s tým naučiť žiť,“ dodáva. Chce sa čo najskôr vrátiť do práce a aspoň tak rozptýliť užialenú myseľ.
