Vedeli ste, že aj turčiansky región má svoje tradičné jedlá a zvyklosti súvisiace so stolovaním? Práve o nich sme sa zhovárali so Zorou Mintalovou-Zubercovou, významnou slovenskou etnografkou, ktorá je poprednou odborníčkou v oblasti materiálnej kultúry a kulinárnej histórie strednej Európy.
„Hoci sa zdá, že strava nie je zaujímavou témou, súvisí so všetkým,“ začína Z. Mintalová-Zubercová. Jesť musí predsa každý, a preto všetky dôležité udalosti či stretnutia aj tak nakoniec skončia pri bohato prestretých stoloch. „Jedlo je ako detektívka, lebo to keď začnete odbaľovať, nakoniec sa dostanete cez históriu, archeológiu k módnym trendom,“ približuje.
Hustá polievka ako základ
Pôvod dnešných jedál môžeme hľadať v roľníckom prostredí. Práve strava roľníkov je pre nás typickou. Naším národným jedlom sa stali halušky s bryndzou, ktoré najviac reprezentovali stravu najchudobnejšieho pracujúceho ľudu. Lebo najmä títo najbiednejší, či už drevorubači, furmani alebo baníci, sa potrebovali poriadne dosýta najesť.
Časté boli i rôzne zeleninové jedlá, polievky a hrachové či tekvicové prívarky. „Každé jedlo muselo začínať polievkou, lebo to bol základ. Mávali k tomu aj chlieb, ktorý piekli zhruba raz do týždňa podľa toho, či mali pec na 8 alebo až 12 chlebov,“ prezrádza zvyklosti ľudu etnografička. Polievka sa jedávala už na raňajky a musela byť hustá, aby ľudia vydržali celý deň pracovať. „Ak muži napríklad počas žatvy robili na poli viac, ženy pre nich odkladali údené rebierko a doniesli im stravu do poľa,“ dopĺňa.
Mäso bolo vzácne
Z mäsitých pokrmov sa jedávala solená baranina. Bravčové mäso sa začalo konzumovať až po prvej svetovej vojne a zvykli ho údiť. Robili sa klobásky, slanina a množstvo múčnych jedál. Mäso ako také bolo vzácnejšie a jedávalo sa skôr na rôzne sviatky. Napríklad na 1. sviatok vianočný sa v Turci piekli husy a kačky. Pečená morka už patrí k novým zvyklostiam. Turčania na vidieku obľubovali najmä údené kačky, čo bola veľká delikatesa.
Populárne bolo aj ovocie, predovšetkým sušené. V Turci boli rozšírené sušené hrušky, z ktorých sa robili kompóty, omáčky a plnili buchty. „Všeobecne sa jedlo veľa zemiakov, prívarkov, lebo v roľníckom prostredí nebol čas na to, aby žena celý deň varila,“ oboznamuje s ťažkými časmi Z. Mintalová-Zubercová.
Z nápojov dominovala predovšetkým čistá voda, ktorú si všetci vážili. Obľúbené boli aj minerálne vody a bylinkové čaje využívané aj na zahnanie rôznych chorôb i neduhov. Ľudia žili v harmónií s prírodou a vedeli z nej maximálne vyťažiť. Na začiatku 20. storočia kupovali ženy do domácností len petrolej, soľ a cukor, ak nesladili medom. Všetko ostatné si dokázali dopestovať alebo vychovať vo svojich dvoroch.
Stôl ako symbol rodiny
Stolovanie bolo v roľníckej rodine takisto špecifické. Stôl bol považovaný za symbol rodiny. Najdôležitejším v dome bol vždy otec a až keď si on sadol, ostatní mohli začať jesť. Všetci museli mať čisté ruky a pekne sa správať. Chlieb mal na stole čestné miesto a každé sústo si rodina vážila.
„Keď niečo zo stola spadlo na zem, tak sa to zdvihlo a nevyhodilo, “ spomína odborníčka. V roľníckom prostredí neexistovalo spoločné jedenie. Starší ľudia sedávali na laviciach a ženy počas stolovania stáli vždy za mužmi a obsluhovali. Počkali, kým sa chlapi najedli, neskôr nakŕmili deti a až potom sa mohli najesť ony.
Kedysi sa ženy nezdráhali robiť akúkoľvek robotu a ukuchtili aj časovo zdĺhavé pochutiny, ako napríklad šípkový lekvár. „My si dnes povieme, že kto sa s tým bude tak dlho zabávať, ale tá žena to vtedy vďačne urobila, len aby mala na zimu v komore nachystané,“ dodáva na záver Zora Mintalová-Zubercová.
