MARTIN. Z profesionálnych spevákov stredného prúdu ju na tomto obľúbenom zábavnom programe uvidíme už po piatykrát.
Kde sa začala vaša láska k hudbe?
- Rozvinula sa vďaka mojej matke, ktorá krásne spievala. Keď som bola napríklad chorá, pieseň bola pre mňa dobrá alternatívna medicína. Vraj mi zakaždým pri jej speve klesla teplota.
Vy ste spievali už v školských rokoch. Išlo to samo?
- Najmä na hodinách hudobnej výchovy som často musela spievať. Raz učiteľka v triede nadiktovala vetu: Marcelka má pekný hlas. Plakala som od hanby a viac som nechcela otvoriť ústa. Prešlo ma to asi v šiestej triede, v školskom zbore. Vtedy mala každá škola svoj spevácky súbor. Dnes deti nespievajú, len pasívne počúvajú. Je to veľká škoda. V zbore sa začala aj moja spevácka kariéra.
Bola to náhoda? Alebo už vtedy ste vedeli, že spev vám bude určovať život?
- Tuším som bola šiestačka, keď raz ochorela sólistka. Učiteľ sa rozhodol, že to budem ja, kto ju zastúpi. Mali sme totiž ísť na súťaž, no ja som bola zo sólového spevu nešťastná a mala som neuveriteľnú trému. Na súťaži som aj trochu zaváhala, ale aj tak sme skončili na prvom mieste. Myslím si, že to rozhodlo o mojej budúcnosti a víťazstvo mi dodalo odvahu. Ako pätnásťročná som sa kamarátila s istou Elenkou. Bola som u nej na návšteve, púšťali sme si platne a spievali sme. Vtom sa otvorili dvere a vstúpil jej brat Milan. Spýtal sa ma, či nechcem spievať s jeho orchestrom. „Spýtaj sa mojej mamy,“ odpovedala som opatrne. Mama súhlasila s podmienkou, že ma bude na skúšky doprevádzať. Začala som cvičiť a po čase som s orchestrom Milana Galusa spievala hlavne na takzvaných čajoch o piatej.
Mali ste už vtedy svoj spevácky vzor?
- Prievidza, kde som v mladosti bývala, žila bohatým kultúrnym životom. Spomínam si na koncert Juraja Velčovského s Oľgou Szabovou. Bola som nadšená. Oľga bola krásna, dobrá, skromná a milá, taká je doteraz. V Prievidzi vystupoval aj orchester Gustava Broma s Helenou Blehárovou. Pripadala mi ako dáma z veľkého sveta a s obdivom som ju počúvala. Vtedy som netušila, že raz budem účinkovať s Gustavom Bromom aj ja a nahrám s ním svoju veľkú platňu. Z tohto obdobia mám v pamätníku veľa autogramov, medzi inými aj Vlastu Buriana. Všetky podpisy sú mi dodnes veľmi vzácne. A tak, keď dnes vidím postávať deti a dospelých po koncerte so žiadosťou o podpis, spomeniem si na moju mladosť a radosť z práve uloveného autogramu.
Ale aj iný orchester – Braňa Hronca – zohral vo vašej kariére kľúčovú úlohu...
- Bola to skôr náhoda. Na našom internáte na Horskom parku bývali každú sobotu a nedeľu tanečné zábavy. Raz tam prišiel účinkovať orchester Braňa Hronca. Aj keď bol Braňo iba študent na VŠMU, bol známy muzikant a spievala s ním Janka Beláková. Mala už za sebou veľký šláger Povedz mi otec, ktorý nahrala so svojim otcom. Braňo ma počul spievať a ponúkol mi spoluprácu. Po krátkom čase sa ma opýtal, či by som nechcela nahrať pieseň v rozhlase. V ponuke boli dve, jedna z nich Lampy už dávno zhasli, ktorú som naspievala s Janou Belákovou, sa stala veľkým hitom.
Tatra revue? Spomínate si ešte?
- Keď som prišla do divadla, konkurz sa už síce skončil, ale na pódiu sedel orchester. Výborný klavirista Čečo Novotný šiel zavolať šéfa; bol ním doktor Laifer. Poznala som jeho krásne pesničky. Mal 34 rokov a pripadal mi ako ujo. Zaspievala som Summertime v c-mole. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Uprostred piesne to doktor Laifer stopol a povedal: „Ste prijatá.“ Dostala som zmluvu na osem vystúpení mesačne. Časom som sa s doktorom Laiferom zblížila. On bol lekár a ja medička. Mali sme rovnaké záujmy. Ovládal niekoľko svetových jazykov, bol vynikajúci klavirista a skvelý skladateľ a aranžér. Mali sme spolu veľa hitov a v súkromí sme boli ako manželia dokonale šťastní.
Slovenskí interpreti v tom čase dostávali veľa ponúk z Prahy. Mnohí sa v hlavnom meste usadili. A čo vy?
- Nechcela som tam odísť. No keď prišla ponuka z orchestra Karla Vlacha na občasné vystúpenia, prijala som ju. Pán Vlach bol skvelý dirigent, muzikant a organizátor. Veľa ma naučil. Aj to, čo mám povedať pred pesničkou. Nahrala som s jeho orchestrom prvú dlhotrvajúcu platňu – prvú spomedzi interpretov populárnej hudby na Slovensku. Aranžoval ju môj manžel doktor Laifer. Boli sme s pánom Vlachom blízki priatelia, veľa nám pomohol. Aj v najťažšej chvíli, keď môj manžel bojoval doslova o život. No pomoc prišla neskoro, manžela som stratila. Mala som vtedy pred sebou dve štátnice na lekárskej fakulte a život, ktorý sa mi zrútil.
Dnes sa už na to môžeme pýtať. Ako ste to zvládli?
- Nevedela som ako ďalej. Cítila som sa stará, hoci som vtedy nemala ani 25 rokov. Po skončení štúdia som sa rozhodla nenastúpiť lekársku prax a vrhla som sa na koncertovanie. Založila som si vlastný orchester, mali sme samostatné vystúpenia. Bola som však stále smutná, lebo také straty sa nedajú zabudnúť. Naučíte sa s tým iba žiť. Začala som sa zaoberať parapsychológiou. V roku 1972 som bola na európskom Hudobnom pohári v Belehrade s Helenou Vondráčkovou a Alešom Ulmom. Súťažili sme v tímoch. Bol s nami aj psychológ – doktor Rejdák. Raz sa ma spýtal, ako môže byť taká mladá osoba ustavične smutná, a prečo sa izolujem. Porozprávala som mu svoj príbeh a on ma pozorne počúval. To, čo mi začal rozprávať, ovplyvnilo celý môj život. Zmenila som názor na množstvo vecí. Po prvý raz som počula o sile pozitívneho myslenia. Daroval mi svoju knihu o telepatii a telekinéze. V roku 1974 som sa stretla s Vilmou Jamnickou. Bola to najvýnimočnejšia žena, akú poznám. Presedela som s ňou množstvo hodín. Títo dvaja ľudia tak ovplyvnili môj duševný život, že dodnes študujem všetko nové, čo sa v spomínaných oblastiach objaví.
Vaša generácia spevákov bola veľmi početná. Na koho si rada spomínate?
- Je ich mnoho. Veď počas mojej práce v Slovkoncerte som na pokyn ministerstva kultúry založila Štúdio spevákov populárnej piesne. Vyšli z neho všetci dnešní speváci. Napríklad Braňo Hronec je ako môj brat. Páči sa mi na ňom ohromná úcta k starým kamarátom. Vždy pred Vianocami, keď príde čas jeho narodenín, pozve priateľov z mladosti. Či sú úspešní, alebo smoliari – všetkých. V mojom orchestri sa vystriedali všetky dnešné aj minulé muzikantské hviezdy. Napríklad Meky Žbirka hral na gitare, Janko Lehotský na klavíri a viacerí vynikajúci hudobníci, ktorí odišli hrať do zahraničia. Ako sólista v samostatnom hodinovom bloku spieval u mňa Karol Duchoň. Dobre som vychádzala s Evou Kostolányovou, pre ktorú som mnohokrát bola bútľavou vŕbou. Tatianu Hubinskú som učila variť, keď sa vydala. Mojim priateľom sa stal i Karel Gott. Zhodou okolností obaja sme sa narodili v jeden deň a v jednu hodinu, ibaže v rozdielnych rokoch. Rada spomínam na Zoru Kolínsku. Zora sa nikdy do nikoho nestarala, neklebetila a zaujímala sa len o svoje veci. Zoznámila som ju s mojim kamarátom a výborným lekárom doktorom Petrom. Zamilovala sa a žila s ním až do smrti. Nikto z nás vtedy nepomyslel, že v tak krátkom čase sa budeme musieť s ňou rozlúčiť. Bola som to ja, ktorej pripadla táto ťažká úloha rozlúčky na Novej scéne. V tejto súvislosti si dovolím spomenúť aj Ivana Krajíčka. Bol veľmi citlivý, ba priam precitlivený. Bože, ako sa ho naponižovali! V televízii mu závideli úspech, nenávideli ho pre úspech, aj pre politické presvedčenie. Ale v umení a medicíne sa nemá hľadieť na politické presvedčenie. Spievame a hráme pre všetkých – politici sa menia, my zostávame. Aj lekár musí ošetriť každého bez toho, aby sa pacienta pýtal na to, koho volí. Keby bol Ivan Američan, bol by svetová hviezda. U nás si vieme vážiť ľudí len po smrti.
Do vášho života zásadne vstúpil ešte ďalší muž.
- Štyri roky po manželovej smrti som sa zaľúbila ešte raz. Bol to Ladislav Zacharides, štátny tréner našich reprezentantiek – lyžiarok. Fascinovala ma jeho jednoduchosť a schopnosť prijímať život ako ide. Žil v Liptovskom Mikuláši. Zoznámili sme sa pri nahrávaní televízneho programu, kde sme obaja účinkovali. Hoci som nikdy neverila v lásku na prvý pohľad – stalo sa. No po rokoch sme sa rozviedli, ale zostali sme kamaráti. Keď potom vážne ochorel, starala som sa o neho. A robila som to rada. Ticho nesiem svoj ťažký osud. Nechcem, aby ma niekto ľutoval, alebo chválil. Veď takých žien, ako som ja, je na Slovensku veľa. Som naozaj šťastná, keď môžem byť osožná.
Ľuďom pomáhate aj iným spôsobom...
- V roku 1983 som začala postgraduálne študovať na Filozofickej fakulte UK. Moja diplomová práca bola z hudobnej problematiky. Myslela som si, že už nikdy nebudem robiť medicínu, a tak som si doplnila štúdium v oblasti, v ktorej som pracovala. Bolo to krásne a zaujímavé štúdium. Chápem ho ako doplnok lekárskej vedy. Veď duševný život a fyzické problémy človeka spolu súvisia. Študovala som ďalej, mala som možnosť zopakovať si vedomosti z internej medicíny. Po istom čase som si otvorila regeneračné centrum. Robím tam kyslíkovú terapiu, lymfodrenáž, zábaly rašelinou a Bachovu terapiu. Tieto veci patria do oblasti preventívnej, ale aj doplnkovej liečby. Mám z toho veľkú radosť. Všetko, čo človek robí, je zmysluplné. Ale bez hudby by som asi nedokázala žiť!
Nakoniec, priniesla vám aj mnoho ocenení – od zlatej Bratislavskej lýry cez úspechy v Nemecku, Brazílii, Poľsku až po víťazstvo na pesničkovej súťaži na Malte. Hovoríte, že hudba je vaším šťastím. Ako vnímate šťastie?
- Šťastie nie je náhoda. Pocit šťastia súvisí s časom, kultúrou a našimi požiadavkami. Veľakrát stretneme človeka veľmi šťastného, hoci nemá peniaze, ani majetok. A opačne – často som stretla ľudí veľmi bohatých, ktorí však boli nešťastní. Spomínam to preto, že veľa ľudí sa domnieva, že šťastie je byť bohatým. Existujú typy ľudí, ktorí nedokážu byť šťastní, lebo majú privysoké nároky na okolie a na osud. Druhý typ ľudí má požiadavky, ktoré sú splniteľné. Vedia, čo je pocit šťastia, a vedia, že šťastie je okolo nich: rodina, práca, priatelia. Pocit, že vás niekto potrebuje, že ste potrebný, vám dvíha vlastnú dôstojnosť. Mnohí však ten pocit nepoznajú, lebo sú bojazliví, nedôverčiví a neschopní prijať zodpovednosť za niečo alebo niekoho. A to v dnešnej spoločnosti nie je zriedkavosť. Máme strach z blízkosti, že sa k nám niekto priblíži a bude od nás niečo chcieť. Prebrať zodpovednosť a pre niekoho niečo spraviť, pomôcť iným v ich ťažkom živote, trápiť sa nad nešťastím iných? To predsa nie! Ale nemôžeme chcieť, aby sme sa tešili zo života a boli šťastní, ak sami nedokážeme dopomôcť k šťastiu iným. Šťastie sa vychutnáva všetkými zmyslami, čím sme schopnejší ich zapojiť – tým sme šťastnejší. Mali by sme hovoriť nie o umení byť šťastný, ale o umení, ako sa cítiť šťastný. Šťastie sa začína v nás.
Autor: JÁN ŠESTÁK
