Úspešné divadelné predstavenie Tanec medzi črepinami dostalo už aj filmovú podobu. Čo vás inšpirovalo k vytvoreniu najskôr divadelnej verzie?
- Keď som bol na strednej škole, tancoval som v Lúčnici. Ale len tri roky, pretože keď ma prijali na VŠMU, musel som s tancom prestať. Potom som mal dlhú folklórnu pauzu. V deväťdesiatom deviatom, keď som bol riaditeľom na Novej scéne, v spolupráci so SĽUK-om sme vtedy robili Kuba. Dostal som postavu husárskeho kapitána a vymyslel som si tam tanec. Malo to veľký úspech a aj mne sa to zapáčilo. Hovoril som vtedy s mojím priateľom z Lúčnice Ervínom Vargom o tom, že by nebolo od veci nejaký podobný projekt pripraviť. A tak vznikli prvé divadelné Črepiny. Na premiéru prišiel aj Paľo Barabáš, ktorý mi k predstaveniu požičal nejaké zábery. On mi vnukol myšlienku, žeby bolo zaujímavé z projektu urobiť aj film. Toto ma naštartovalo k tvorbe filmu. Ale divadelná verzia Črepín ešte stále funguje.
Nebáli ste sa rizika natočiť na Slovensku takýto film? Predsa len slovenský divák je, žiaľbohu, viac naučený na mnohokrát plytkú západnú filmovú produkciu...
- No veď práve, že je naučený... Ak ho chceme formovať, musíme robiť aj slovenské filmy a naučiť divákov na ne chodiť. Americká produkcia je taká obrovská, tlačí na našich distributérov ako buldozér a my mnohokrát nemáme šancu s tým zápasiť. Frfľošov, ktorí len kritizujú, je veľa, ale keď treba niečo urobiť, tak každý povie desať výhovoriek, ako sa to nedá. Ja som to skúsil, predstúpil som pred diváka aj s rizikom, že môže prísť kritika a jednoducho to nevyjde. To je vždy riziko. Umenie je špecifické v tom, že trafiť na správnu strunu a udrieť ten správny tón, je veľmi ťažko. No v tom je to umenie. My sme sa o to pokúsili a dúfam, že sme na tú správnu strunu udreli.
Takže si myslíte, že aj film tohto typu s tanečno-hudobným odkazom môže niečo ponúknuť modernému divákovi?
- Som o tom presvedčený a môžem to povedať už na základe skúseností, ktoré sme mali z predchádzajúcich miest, kde sme Tanec medzi črepinami premietali. Ľudia reagujú úplne spontánne a nadšene. Sami tvrdia, že také niečo nezažili, tak hádam je to pravda.
A čo bolo pre vás ťažšie, film režírovať alebo v ňom hrať hlavnú postavu?
- Samozrejme ťažšie bolo režírovanie. Moje skúsenosti ma viedli k tomu, že som vedel, ako mám tú postavu stvárniť, ako má vyzerať. No musel som sa dopasovávať k tanečníkom - hlavným predstaviteľom, aby som im bol rovným partnerom. Toto bolo naozaj ťažké. Ale práca režijná aj herecká bola úžasná, lebo som mal šťastie na veľmi dobrý štáb a spolupracovníkov. Bola radosť s nimi robiť, za čo im veľmi ďakujem.
Koľko je to už rokov, čo sa venujete ľudovému tancu a folklóru? Dá sa povedať, že vás k tomu odmalička viedol aj otec?
- Sčasti. Prvý kontakt s tancom som mal v detstve veľmi spontánny. Môj otec, keď robil svoj prvý hraný film Baladu o Vojtovej Maríne, kde tancovala Heda Melicherová a Jožko Majerčík, tak ma zobral do komparzu. Bol som ešte taký špunt. Sedel som na peci a jedol lekvárové buchty. Nokeď som videl toho Jožka Mejerčíka, spontánne som vbehol medzi tanečníkov a začal sa medzi nimi vykrúcať. Otcovi aj celému štábu sa to tak páčilo, že ma aj nasnímali. Takže, keď uvidíte túto baladu a veľkú tancovačku v krčme a tam toho malé chlapča, čo tam dubasí, tak to som ja. Isté obdobie som nútil aj mamu, aby ma učila tancovať a chvíľu som sa venoval aj goralským tancom. Mám jeden zážitok, keď otec hľadal exteriéry do svojho filmu, bol v Chocholove medzi pravými goralmi. A ja som tam s nimi pretancoval skoro celú noc.
Pripravujete sa na tanečné vystúpenia aj po fyzickej stránke, keďže sú dosť náročné? Stačíte s dychom?
- Samozrejme, že sa musím pripravovať. To by sa nedalo bez kondičky zvládnuť. Najmä divadelné predstavenie je strašne náročné. Tancujeme tam sedemdesiat minút v kuse. Môžem vám povedať, že je to vrcholový športový výkon. Čiže behávam, cvičím, ale predovšetkým sú to tréningy v SĽUK-u.
Tanec medzi črepinami je príbeh muža, ktorý bilancuje svoj život. Keby ste mali vy zhodnotiť ten svoj, na aké okamihy nikdy nezabudnete?
- V mojom živote sa nachádzajú akési míľniky. V detstve to bol film - Roztrhla sa hudáčkovi struna. Ďalší míľnik bolo pôsobenie v Lúčnici, obrovský míľnik pre mňa bol pobyt na Mount Evereste a jeden z tých posledných, na ktoré nezabudnem sú teraz Črepiny - či už divadelné alebo filmové.
Keby vám niekto mohol splniť profesijný sen, čo by ste si priali, okrem úspešnosti tohto filmu?
- To ste už povedali už za mňa. Nemám čo iné dať (smiech). Ale chcel by som ešte robiť ďalšie filmy a projekty a ak to pôjde, tak samozrejme aj ja sa chcem zlepšovať. Mám tendenciu vždy si postaviť latku dosť vysoko a chcem ju za každú cenu preskočiť a nie podliezť.
Divadlu dnes konkurujú mnohé médiá, ale napriek tomu sa večer čo večer zapĺňajú hľadiská. Prečo je divadlo stále veľkým fenoménom?
- Divadlo bude asi do konca sveta fenoménom, pretože už od antického Grécka je stále plné. Je to práve ten neopakovateľný momentálny kontakt diváka s tým, čo prežívajú herci na javisku. Divák potom prežíva tie isté emócie. Film je troška iný. Má štvrtú stenu a tou je obrazovka. Ale cez to všetko sa aj nám s Črepinami podarilo, že tá stena sa zbúrala a iskra prebehla na druhú stranu. V Trenčíne prišla za mnou jedna dievčina, ktorá pracuje v Circus de soleil a ona bola unesená z toho, čo sme spravili. Povedala, že toto musí ísť do zahraničia a na Oskara.
Teda aj vy určite očakávate, že film zarezonuje aj v odborných kruhoch?
- No ktorý tvorca vám povie, že nie?(smiech).
Autor: ANDREA DUDRÁKOVÁ
