MARTIN. Aby sme boli presnejší, v prvom zo spomínaných rokov to vyjadrovalo 0,80 percenta z rozpočtu, v tomto roku je to len 0,27 percenta. Približne rovnakým tempom klesli aj dotácie pre kultúru (sú určené na celé spektrum kultúrnych aktivít v meste), ktoré rozdeľuje komisia kultúry, školstva a vzdelávania.
Pre úplnosť treba dodať, že prvý z rokov bol ešte predkrízový, tento rok je štvrtý, ktorého rozpočet jasne poznačila hospodárska kríza. Otázka stojí tak, či v meste, ktoré si hovorí kultúrne, takýto podiel financií stačí. V Trenčíne, ktorého finančnú kondíciu skloňujú všetky médiá, napríklad v minulom roku bez dotácii vyčlenili na kultúru 0,95 percent z celkových bežných výdavkov a v tomto roku je to 0,66 percenta. V Prievidzi pre príspevkovú organizáciu mesta – KaSS Prievidza vyčlenili v minulom roku 294 502 eur (1,45 percenta) z bežných výdavkov a v tomto roku to je 259 675 eur (1,25 percenta). Nechceme nasilu porovnávať, lebo aj náplň práce a rozsah činnosti jednotlivých organizácií či referátov môže byť medzi mestami rozdielny, ale aj keby sme zobrali do úvahy len polovicu toho, čo tieto takmer susedné mestá vyčlenili na kultúru, aj tak je to viac ako v Martine.
Je jasné, že kultúrne zariadenia či agentúry nemôžu fungovať len tak, že nastavia dlaň a na časť svojich podujatí si musia zarobiť, alebo ich financovať z grantov či dotácií, no aj tak sa domnievame, že Martin by nemal na svojej kultúre až tak šetriť. Lebo – ono to nie je len o koncertoch, je to aj o značke mesta, podpore podnikania v centre mesta, je to aj o dobrom ohlase remeselníkov, ktorí chodia k nám na mestské trhy (Dni sv. Martina, Dni mesta, Veľká noc), je to aj o tom, že spoločnosť ľudí stretávajúca sa pri kultúre je iná, ako spoločnosť holdujúca len pivu. Je to aj o kvalite života v meste a o servise pre jeho obyvateľov.
V Martine sa vzácne pri kultúrnych podujatiach spája účinkovanie profesionálov s predstavovaním domácich talentov a priestor pre ich konfrontáciu s celoslovenskou kultúrnou scénou. Nejde len o „kupovanie“ kultúry, ale aj podporu prezentácie domácich hudobníkov, tanečníkov, folklóru a podobne. Je dobre, že sa prepája s ponukou profesionálneho divadla, Matice slovenskej, Národného osvetového ústavu – ľudia si môžu vyberať. S dobrou ponukou kultúry rastie ich hrdosť na mesto, v ktorom žijú, ale formuje sa aj ich vkus, nároky na kultúrny servis. V meste sa sformovali výborné výstavné projekty, ponuka džezových, folkových či inak alternatívnych hudobných štýlov, divadelný festival, sú tu matičné dni s ich bohatým záberom kultúrnej ponuky, je tu množstvo vedeckých projektov, ktoré s moderným prístupom analyzujú odkaz osobností z dejín martinskej kultúry. To všetko tu je. Ale spolu s príkladmi, ktoré sú jasným dôkazom toho, že vyrastajú viac z podhubia nadšenia ako s prispením mestského rozpočtu.
Martin má na poddimenzovaný rozpočet kultúry argument – je ním kríza a princíp zodpovednosti, s ktorým na radnici formujú rozpočet tak, aby nedostali mesto do háklivej finančnej kondície. Na jednej strane je to v poriadku. Na druhej – obstojí tento postoj naprieč dejinami Martina? Chýbajú dnes peniaze na kultúru viac, ako pred sto či stopäťdesiatimi rokmi? Čo bolo vtedy najvyšším princípom a čo z neho ostalo do dnešných dní? Nemali by sa poslanci pri hlasovaní o tom, čo dajú alebo vezmú kultúre, „poradiť“ najskôr s dejinami? Možno aj preto, aby oni sami obstáli po rokoch pred tými, ktorí budú hodnotiť ich.
