ča.
No diváci ho viac poznajú zo známeho filmu martinského režiséra Vlada Balka Pokoj v duši. Režisér mu zveril hlavnú postavu Tóna Pánika.
Čo vás priviedlo na hereckú dráhu?
- Odmalička som miloval kone. Keď som mal asi desať rokov, závidel som všetkým hercom, ktorí v kovbojkách a v rôznych iných filmoch jazdili na koňoch. Vždy som chcel mať koňa, čo, samozrejme, nebolo možné, a práve preto som sa už ako chlapec rozhodol, že sa musím stať hercom, aby som si aj ja mohol zajazdiť na tomto krásnom zvierati. Smiešny dôvod, ale je to pravda.
Podarilo sa vám niekedy splniť si tento sen?
- Áno. Ako herec som si už viackrát sadol na koňa, dokonca som mal aj úraz, takže aj s tým sú späté moje herecké začiatky.
V inscenácii Pomocník stvárňujete hlavnú postavu. Aký odkaz zanecháva divákom?
- Ide o typ človeka, ktorého všetci veľmi dobre poznáme. Nech sa deje čokoľvek, všetko prežije. Je to postava kráčajúca amorálnou cestou, má špinavé spôsoby, pravé hodnoty mu unikajú. Hľadali sme najjednoduchšiu cestu, ako ukázať takéhoto človeka, ktorý je zmätený z dnešného sveta a vníma iba peniaze. Práve preto si myslím, že toto predstavenie má veľkú hodnotu, pretože aj keď román vznikol v čase po vojne, i dnes vykresľuje autentické charaktery ľudí, a teda má čo povedať divákovi. Veď morálny úpadok spoločnosti vnímame aj dnes.
Hlavnú úlohu ste hrali aj vo filme Pokoj v duši. Ako si spomínate na natáčanie?
- Boli to krásne chvíle. Točili sme v obci Čierny Balog v nádhernom prostredí okolitej prírody a milí boli aj tamojší ľudia. Pracovali sme vyše mesiaca. Pre mňa to boli silné zážitky, zrazu som sa ocitol medzi jednoduchými ľuďmi, ktorí, na rozdiel od postavy pomocníka Lančariča, uznávali veľmi čisté hodnoty. Vnímal som ich život a dospel som k presvedčeniu, že k tomu, aby bol človek šťastný, nepotrebuje mať majetky a bohatstvo, môže byť spokojný aj v tichom vidieckom prostredí. Toto bolo pre mňa príjemné zistenie. No aj samotná práca na filme bola veľmi dobrá.
Účinkujete vo filme aj v divadle, čo vám viac vyhovuje?
- Film je, samozrejme, niečo úplne iné ako divadlo. Pre mňa osobne prejsť z divadla do filmu znamená zmenu kolobehu, v ktorom ako divadelný herec neustále pôsobím. Môžem sa stretnúť aj s inými hercami, prichádzam do styku s mnohými odlišnými formami práce, čo pre mňa predstavuje stále nové impulzy. Myslím si, že občas natočiť film je pre divadelného herca dobrým liekom, aby nežil v stereotype a pozrel sa inak na svoju prácu.
Hrali ste už v Martine?
- Áno, pred tromi rokmi sme v rámci festivalu hrali v štúdiu predstavenie Antigona. Vlani som tu bol tiež, v Národnom dome sme sa predstavili inscenáciou Višňový sad.
Ako vnímate festival Dotyky a spojenia?
- Určite hovorím aj za kolegov, keď poviem, že sme veľmi radi, že sme tu mohli byť. Pre nás je veľkým prínosom, že naše vidiecke, a ešte k tomu národnostné divadlo, dostalo pozvanie sem do Martina, ktorý už má svoju značnú divadelnú tradíciu. Vážim si, že som tu mohol účinkovať.
Páči sa vám v Martine? Našli ste si čas na prehliadku mesta?
- Videl som akurát námestie a okolie divadla. Žiaľ, nemal som čas, aby som sa poprechádzal po meste. Je to veľká škoda, občas sa aj hnevám, pretože sme dostali ponuku prísť sem účinkovať a ukázať sa, ale nemali sme čas, aby sme v meste a na festivale aspoň chvíľu ostali. Trošku som z toho smutný. Ale na druhej strane ma teší, že tu vždy stretnem ostatných hercov a navzájom sa môžeme trochu porozprávať.
