MARTIN. Pre skôr narodených je amfiteáter legendou, na ktorú aj po rokoch ľudia radi spomínajú. Boli časy, keď večerné premietanie filmov patrilo k podujatiam, ktoré sa nemohli v Martine vynechať. Často bolo aj jedno, čo sa hrá, do amfika sa išlo za každých okolností.
„Na filmy sme chodili s partiou už hodinu, niekedy aj dve pred ich premietaním. Každý z nás tam stretol svojich známych. Prejsť schodmi hore – dole trvalo pekných pár minút. Nielen kvôli tlačenici, ale aj preto, že ste pozdravili kamarátov, prehodili pár slov. Jediné, čo ma na tom štvalo, boli fronty v bufete. Na pivo si každý musel vystáť poriadny rad,“ povedal Martinčan Václav Navrátil.
„Samozrejme, balili sa aj baby. Veď preto sme do amfika chodili. Deka, ktorú som občas niesol zo sebou, patrila k povinnej výbave,“ dodal s úsmevom dnešný štyridsiatnik.
Skvelá atmosféra, veľká pohoda
Zaujímavý postreh nám napísal aj 20-ročný Jakub Kapusta. „O vtedajšej atmosfére veľa neviem, ale rodičia, ktorí sa tam spoznali, by asi vedeli rozprávať.“
Na atmosféru v amfiteátri rada spomína aj Zora Mintalová – Zubercová. „Bola úžasná, neopakovateľná. Vopred sme sa tešili na filmy, prípadne špekulovali, ako sa dostaneme na neprístupný film. Poniektorí sa dívali spoza plota alebo aj zo stromov. Dospelí zvyčajne sedávali na lavičkách a my mladí na dekách na tráve. Skvelá pohoda. Neprekážal ani prípadný dážď. Ak sa niekto nechcel dívať na príliš „napínavú" časť filmu, tak si ľahol a pozoroval hviezdy. Úžasný zážitok bol, keď sa z amfika valil pártisícový dav divákov.“
Plno bývalo veľmi často
Presne tak, amfiteáter sa počas letných večerov zaplnil. Najmä, keď išiel dobrý film. Tesno často bývalo na lavičkách, balkónoch a aj na tráve.
„Pamätám si na premiéru filmu Slnce, seno a pár faciek. Bolo to niekedy na konci osemdesiatych rokov. Keďže som prišiel do amfika až pol hodinu pred filmom, ušlo sa mi miesto len na schodoch. Mobilné telefóny neboli, kamarátov som nemal šancu medzi tisíckami ľudí nájsť. Nikdy ale nezabudnem na tú skvelú atmosféru a časté výbuchy smiechu. Bolo to niečo úžasné a dnes už asi ťažko opakovateľné,“ lovil z pamäti zážitky Roman. Podľa jeho ďalších slov, zážitkom bola aj cesta domov.
„Býval som vtedy na Ľadovni a cestu sme si skrátili prechádzkou cez cintorín. Ak v amfiku chýbalo napätie, tak na cintoríne sa oň kámoši strašením postarali. No bavili sme sa, ako sa len dalo,“ povedal Roman.
Amfiko pamätá aj deväťtisícové návštevy
V amfiteátri roky - rokúce robí správcu Ľubomír Móres. Pamätá si, že na lavičkách sa vystriedali rôzne generácie. Kino sa vraj kedysi húfne zapĺňalo najmä počas Filmového festivalu pracujúcich. Ľudia dostávali lístky z fabrík, a tak prišli. „Ale aj mimo festivalu bývalo plno. Kedysi boli trhákmi filmy ako Pacho, hybský zbojník, Motýľ alebo Sexmisia. Vtedy bolo v areáli hádam aj zo osem-deväť tisíc fanúšikov amfika. Neskôr, už po zmene režimu, sa navštevovali namä akčné trháky typu Rambo a podobne. Pred pár rokmi Turčanov ťahala do amfika Báthoryčka. A čo zážitky? Najviac sa mi spájajú s tým, ako sa ľudia snažili dostať cez bránu cez všakovaké výhovorky. Ušiel mi pes, musím ho pohľadať. Mám tu sestru, ktorá má iba 14 rokov a doma ju už zháňajú,“ spomínal s úsmevom Ľubomír Móres.
Dnes tretie najnavštevovanejšie
Zlaté časy z osemdesiatych rokov má amfiteáter už zrejme za sebou, ale ľudia naň nezanevreli. Ani v dnešných časoch, keď sa filmu sťahujú do počítačov z rôznych stránok. V Martine sa v amfiteátri premieta od konca mája do konca augusta, resp. začiatku septembra.
„Na Slovensku je sedemnásť letných kín a naše martinské bolo vlani tretie najnavštevovanejšie. Predbehol nás len Senec, kde je počas leta množstvo rekreantov a Pezinok, kde si na filmové predstavenia odskočia aj Bratislavčania. Na bežné a už aj staršie filmy zvykne chodiť vyše sto divákov. Ak však premietame novšie, ako napríklad Madagaskar alebo v nedávno to bola napríklad Dobá ľadová IV, tak predáme aj niekoľko stoviek lístkov,“ povedal nám Michal Vanko z firmy VL media, ktorá letné kino v Martine prevádzkuje.
„Chodím do amfika aj dnes. Teší ma, že letné kino vstalo z prachu a že sa mu ľudia neobrátili chrbtom. Toto leto si ho užila už aj moja dcéra,“ napísala nám na Facebook Katarína Grajcárová. Názor pridal aj Šimon Janečka.
„Do amfiteátra nechodím najmä preto, lebo ak sa začne premietať o 21.30 h, nemám sa ako dostať domov. Posledný autobus ide do Záturčia okolo 22.30 h.“
Bez novej premietačky hrozí zánik
Letné kino v deväťdesiatych rokoch zaznamenalo pád. Ľudia chodili čoraz menej, až sa na pár rokov zatvorilo. Po dlhom čase si však najmä Martinčania našli k nemu cestu a čaro pozerania filmov pod holým nebom pomaly spoznáva aj súčasná mladá generácia. Premietanie je však opäť ohrozené. Už nie pre nezáujem, ale pre nezadržateľný technický vývoj.
„Nové filmy sa už nepremietajú na 35 milimetrových kotúčoch, ale cez digitálnu premietačku. A tú v Martine nemáme. Žiaľ, je veľmi drahá, stojí okolo 100 tisíc eur. Ak na ňu nezoženieme peniaze, letné kino môže skončiť. Rokujeme však s martinskou radnicou, hľadá sa riešenie. Martinský amfiteáter je fenomén a bolo by obrovskou škodou, keby v ňom už ľudia nemohli pozerať filmy,“ myslí si Michal Vanko.
