stor.
Čo vás viedlo k pantomíme?
- Na začiatku som ani len netušil, že to, čo robím, je pantomíma. Najprv som prešiel ochotníckym divadlom v Liptovskom Hrádku, kde som aj rozprával, takže som sa musel učiť texty. Neskôr som s kamarátom Vladom Hradeckým začal improvizovať. V tom čase som veľa športoval, takže tu sa prejavil aj pohyb, ktorý bol vo mne a dobre bolo, že pritom som si nemusel viac pamätať texty. Keď mi raz porota povedala, že robím pantomímu, zostal som zaskočený. No potom sa začal zdokonaľovať a učiť sa nové techniky na letných dielňach v Čechách a aj v Nemecku. Takouto cestou samouka som asi pred rokom zistil, že som už zhruba dvadsaťpäť rokov na scéne.
Precestovali ste množstvo krajín, ktorá vám najviac utkvela v pamäti?
- Silné zážitky mám z Mexika, kde som strávil tri týždne a za ten čas som sa dostal aj tam, kam sa bežný človek nedostane. Navštívili sme aj menšie mestá, precestovali sme takmer celé Mexiko a odohrali sme veľmi veľa predstavení. Stretol som sa tu asi so všetkým, cez slumy až po detské gangy. Samozrejme, nevynechali sme úžasné kultúrne pamiatky. Každá krajina má niečo do seba, treba, aby človek vycestoval a oboznamoval sa so životom v rôznych kútoch sveta.
Pri cestovaní je potrebné ovládať cudzí jazyk. Dohovoríte sa aj pantomímou?
- Ja vôbec neovládam cudzie jazyky, som ešte stará socialistická škola. Preto dnes trošku závidím mladým, že angličtinu majú v škole povinnú a ovládajú ju. V Mexiku na letisku som zažil nemilú príhodu, chceli odo mňa nejaké papiere a ja som sa nevedel dorozumieť. Vtedy bolo na nič, že slečna za pultom ovládala šesť svetových jazykov. Nakoniec sme sa ale krvopotne nejako dohodli. Reč tela sa dá uplatniť a aj sa využíva, ale radšej by som sa popri tom naučil aj angličtinu.
Ste zakladateľom festivalu PAN v Liptovskom Mikuláši, ktorý má už devätnásť rokov. Čo motivovalo jeho vznik?
- Chcel som vytvoriť platformu, priestor pre tých, ktorí si chcú pantomímu vyskúšať. Uvedomil som si, že pre mňa bolo veľkým prínosom, keď som sa učil, práve to, že sme sa stretávali na malých javiskových formách v Poprade, kde sme ukázali, čo sme sa za ten rok zvládli. Mal som predstavu niečo takéto založiť, pretože pantomíme sa dá pomôcť práve tak, že sa raz ročne vytvorí priestor, aby si to ľudia vyskúšali. Nie je jednoduché vyjsť na javisko, nemôcť rozprávať a len pohybom zaujať divákov. Niekomu to ide, inému nie, ale kým sa nepostaví pred publikum, tak na to nepríde. Raz do roka pódium pre kohokoľvek, to je jednoduchou motiváciou festivalu.
Teší sa festival účasti nadšencov pantomímy?
- Festival prebieha od stredy do piatku a každoročne sa ho zúčastňuje okolo tristo ľudí. Máme desať tvorivých dielní. Chodia k nám učiť významní ľudia, napríklad Adam Halaš, vedúci katedry HAMU v Prahe, pomáhajú aj absolventi HAMU. Ľudia sa majú možnosť učiť žonglovať, pracovať s technikou pohybu a popritom vidia prácu profesionálov. Niektorí tu zistia, že vedia vystupovať bez slov, iní prídu na to, že potrebujú aj rozprávať. Atmosféra festivalu je priateľská až rodinná, ľudia sú spokojní. Pantomíma je v podstate hra, a teda odkazom festivalu je naučiť sa znovu hrať a tešiť zo života, pretože sme to už zabudli.
Venujete sa mladým a deťom, pre ktorých organizujete tábory v duchu pantomímy. Ako ich hodnotíte?
- Tí, ktorí na naše tábory chodia, vedia, že nie sú len o pantomíme, ale o umení vôbec. A aj o umení venovať sa deťom zo zložitejších sociálnych pomerov. Sú nadané, a keďže svoj talent nemôžu naplno rozvíjať, snažím sa im to formou letných táborov trošku umožniť. Tábory sa tešia veľkému záujmu, decká sa učia rozvíjať pohyb. Venujú sa nielen pantomíme, ale pod vedením profesionálov aj tancujú, učia sa dramatiku, kreslia a vytvárajú kostýmy. Tábor sa končí divadlom, mladí predvedú svojim rodičom, čo zvládli a aké sú šikovné. Stáva sa, že mnohí rodičia sú milo prekvapení, keď vidia, čo všetko ich dieťa dokáže.
V Martine ste sa opäť zamerali na mládež. Aké máte dojmy z festivalu?
- Zo začiatku som na festival chodieval pravidelne, pretože vtedy mi ešte efektívne fungovalo štúdium pantomímy, takže som tu chodil so žiakmi. Teraz sú už odrastení a zamestnaní. Páči sa mi, že sa tu v Martine na divadelnom festivale stretávajú umelci, myšlienka festivalu je veľmi dobrá a atmosféra je príjemná. Keď dostanem pozvánku, som okamžite prichystaný prísť.
Má pre vás mesto Martin nejaký osobný význam?
- Mesto Martin je mi veľmi blízke. Mám tu rodinu a veľa priateľov. Pre mňa je Martin špecifický práve tým, že v mojich začiatkoch som sem chodieval na Scénickú žatvu. Vďaka Národnému osvetovému centru bolo čo hrať, takže som Martin pravidelne navštevoval. Zažil som tu množstvo veselých príhod, najmä v klube s Rasťom Piškom či Mariánom Bumbalom, spolu sme improvizovali a robili pantomímu.
Máte dvoch synov, idú v otcových šľapajach?
Synovia tiež hrávali. Mladší syn Tomáš je na HAMU a učí sa pantomímu. Starší Lukáš vyštudoval odbor zvuková skladba na VŠMU a robil nám zvuky k predstaveniam. Ako zvukár spolupracoval na filmoch Bratislavafilm alebo Lóve, kde tiež vytváral zvukové kulisy. Momentálne sa podieľa na výrobe slovenského sitcomu Lokal TV. Lukáš tiež hráva pantomímu a improvizuje, ale už ho živí zvuk. Umenie teda synovia v sebe majú.
