SKLABIŇA. Tento týždeň si pripomíname výročie Slovenského národného povstania z roku 1944 a spolu s nami si na tragické udalosti z tohto obdobia zaspomínala aj Ľudmila Ďuríková zo Sklabine, z dediny, ktorá sa stala centrom partizánskeho hnutia podporovaného jeho obyvateľmi. Sklabiňa bola 21. augusta 1944 vyhlásená za prvé oslobodené územie ČSR a na Samčíkov dom vztýčili československú zástavu. 29. septembra ustúpili partizáni do hôr a o deň neskôr Nemci uväznili 144 Sklabinčanov, 48 z nich zavraždili na Bukovinách a desiatky odvliekli do Nemecka.
Zarastení a špinaví partizáni
Na príchod partizánov do Sklabine sa živo pamätá aj Ľudmila Ďuríková, ktorá mala vtedy 12 rokov. „Bolo to cez žatvu a celá rodina sme kosili v poli. Sestra cez obed odbehla domov porobiť a keď sa vrátila, zvestovala nám, že v dedine sú partizáni. Všetko sa organizovalo potajomky, takže ani náš otec nevedel, čo to má znamenať,“ loví v pamäti Ľudmila a pokračuje:
„ Keď sme prišli z poľa, u Samčíkov už boli títo Rusi-partizáni a my sme sa ich strašne báli, lebo dlho žili v hore, tak boli zarastení, vlasatí a mali aj zbrane,“ opisuje prvý kontakt s povstalcami. Prvotný strach vystriedal zvyk a ľudia sa s partizánmi v obci naučili žiť a brali ich ako súčasť dediny, keďže nikomu neubližovali.
Nemci celú noc vypaľovali Sklabinský Podzámok
Najhoršie spomienky Sklabinčanky Ľudmily sa týkajú príchodu Nemcov a následných hrôz, ktoré v obci aj s rodinou okúsili.
„Strachu sme zažili ozaj dosť, bolo to strašné, čo som videla. Ani o tom nechcem rozprávať,“ hovorí so slzami v očiach a my rozmýšľame, že má na mysli ohavné vraždy a masové popravy, ktorých ako dievča bola svedkom.
„Vracala som sa z pasenia kravy a videla som Nemcov, ktorí išli cez našu dedinu likvidovať Sklabinský Podzámok. Takí strašní boli. Mali šedé uniformy, helmy na hlavách a tie ich nenávistné kamenné tváre...“ pokračuje s hrôzou v hlase a spomína ako Nemci celú noc vypaľovali a strieľali do prázdneho Skl. Podzámku, lebo ľudia stihli včas ujsť. Na druhý deň však osud dostihol aj ich obec. Fašisti dali ľudí z dediny bez výnimky nastúpiť pred obchod, kde im oznámili, že kto bude sympatizovať s partizánmi, alebo im bude pomáhať, alebo ak nájdu u neho zbraň, bez milosti takého človeka zabijú. Ľudmila sa však tomuto zhromaždeniu vyhla, keďže v tom čase opäť pásla za dedinou kravku.
Chlapov umiestnili do pivnice
„Nemci zajali asi 150 chlapov a medzi nimi aj môjho otca. Ženy s deťmi nechali pred obchodom. Všetkých mužov potom umiestnili do jednej martinskej pivnice, kde ich po jednom vypočúvali a bili,“ ťažko hľadá slová Ľudmila, ktorá si pamätá aj tragédiu masových vrážd na Bukovinách. Ľ. Ďuríková sa preto snaží tieto udalosti pripomínať aj svojim vnukom, aby o histórii národa vedeli čo najviac.
„Dnešná mládež veľmi nevie, ako to bolo. Snažím sa im o tom porozprávať, aby vedeli, prečo sú tu títo ľudia na cintoríne pochovaní. Bolo to niečo strašné a bodaj by sa to už nikdy v živote nezopakovalo,“ nádeja sa Ľudmila Ďuríková zo Sklabine.
