MARTIN. Ani jeho prístup k muzike nie je úplne tradičný – hladko prechádza rôznymi žánrami a štýlmi. Jeho doménou je rovnako džezová improvizácia, ako aj skladby klasickej hudby z obdobia renesancie či baroka, ale s rovnakou chuťou sa nechá inšpirovať i folklórom. Jiří Stivín v novembri oslávi sedemdesiatku. V rámci koncertného turné s názvom 70-tka zavíta aj do Martina. Hrať bude v Štúdiu Slovenského komorného divadla 26. októbra.
S akým programom prídete tentokrát do Martina? Na čo sa návštevníci koncertu môžu tešiť viac - na džez, barokovú muziku či ľudovú hudbu?
- V mojom prípade to môže byť čokoľvek. Mám to všetko - ako sa hovorí - „v kapse“. U mňa to vždy vychádza z atmosféry a z publika, ktoré práve príde. Keď hrám napríklad v rockovom klube, tak je program „hodený“ viac do džezu a rocku, ak hrám v kostole, tak je to viac baroková muzika. Ja ani presne neviem, čo ma v Martine za priestor čaká. Program nechám až na chvíľu, keď tam prídem.
Budete hrať v Štúdiu Slovenského komorného divadla, takže uvidíte, ako vám priestor bude pasovať.
- No keď je to tak, dáva to šancu na experimentovanie priamo na mieste, laborovanie so sláčikmi a tak.
Budete na pódiu sám alebo si beriete aj nejakých spoluhráčov?
- Spoluhráčov mám veľa, ale všetkých mám v „krabičke“. Pokojne sa môže stať, že „vytiahnem“ celý orchester.
Keďže vás čaká koncert v divadle, chcem sa spýtať na váš vzťah k divadelnej kultúre...
- Som z divadelnej rodiny, mama bola herečka (Eva Svobodová – pozn. red.), odmalička som bol stále s divadlom v kontakte. Mám ho pod kožou od narodenia. V Mestských divadlách pražských som chodil na všetky premiéry, od detstva poznám všetkých hercov, celebrity od divadla.
V začiatkoch svojej kariéry ste pracovali v hudobnom divadle v Karlíne, neskôr ste dirigovali orchester v Národnom divadle v Prahe, spolupracujete s divadlom aj dnes?
- Kedysi som často robil hudbu k inscenáciám, aj pre Národné divadlo, pre Realistické divadlo a iné. Ale v súčasnosti toho už nie je veľa. Dnešná generácia divadelných tvorcov má už svojich ľudí, svojich pracovných partnerov. Tak je to vo všetkom, každá generácia si nachádza vlastných spolupracovníkov.
Do Martina prichádzate v rámci turné, ktoré má názov 70-tka. V novembri budete oslavovať okrúhliny, máte teda chuť alebo potrebu bilancovať?
- Nie, som vo veku, keď sa snažím - ako sa hovorí – udržať myšlienku a moč. Pokúsim sa len hrať to, o čom si myslím, že je dobré a zbytočne veľmi neexperimentovať. Zároveň však viem, že sa to odo mňa očakáva. No nemyslím si, že človek musí byť za každú cenu nejaký iný.
Je známe, že vaša muzikantská kariéra sa začala nie príliš vydareným vzťahom k husliam, ktoré ste si v detstve veľmi neobľúbili. Ako ste sa dostali k flaute, prečo vám padla do oka?
- To bola náhoda. Moja sestra mala flautu a nechcela ju. Mal som asi 15 – 16 rokov, keď som na ňu začal fúkať nejaké džezové melódie, až som zrazu zistil, že ma to baví.
Ako muzikant ste začínali v kapele Sputnik, to bola však skôr bítová či rocková formácia. Ako ste sa s vaším džezovým cítením ocitli medzi rockermi, na aký nástroj ste tam hrali?
- Hral som na saxofón, vtedy som hral na tento nástroj asi týždeň a už som sa predvádzal s kapelou!
A ten ste ako objavili?
- Kolega zo školy mi predal saxofón. Keby mi predal tubu, tak hrám dnes na tubu...
Už v roku 1967 ste získali ocenenie Najlepší džezový saxofonista. Celkom raketový nástup, nie?
- To ešte nebol „Priemysel“ Felix Slováček taký slávny, inak by to určite vyhral on... (smiech).
Akademicky vzdelaných muzikantov sa to mohlo dotknúť, veď vy ste hudbu pôvodne neštudovali....
- To je inak, tí akademicky vzdelaní muzikanti veľmi nevedia improvizovať. Naučili sa hrať podľa nôt a džez je niečo úplne iné.
Tvrdíte, že improvizácia sa nedá naučiť. Vediete však tvorivé dielne v Centre improvizácie, nie je v tom trochu paradox?
- Dávame ľuďom priestor, aby si to vyskúšali, pretože vo väčšine škôl im dávajú iba noty, musia „papagájovať“, čo sa od nich chce. My sa snažíme o pravý opak - dostať z ľudí to, čo majú v sebe, čosi osobitné, jedinečné. Dávame im priestor, aby sa predviedli a našli v sebe čosi, čo je pre nich špecifické, to, čím sa líšia od ostatných.
Nachádzate medzi nimi talenty?
- Určite. Niekedy neverím vlastným ušiam. Chlapci a dievčatá, 11-12-roční, hrajú napríklad na trúbku a je to také výborné, že sa nestačím čudovať. Len je potrebné to podporovať. Nesmie sa to „zatĺcť“, aby nemuseli robiť, čo ich nebaví, lebo potom sa na to vykašľú.
Často zvyknete spomínať, že hudba alebo muzikant, aby zaujal, musí mať aj čosi ako „spodný prúd“. Dá sa získať drilom, alebo sa s tým človek rodí?
- Všetci to v sebe máme, len sa to musí prebudiť. To prebúdzanie sa deje cez rôzne vzťahové záležitosti a - prečo to nepovedať - aj cez sex, bez toho to nejde.
Vy ste v sebe ako objavili, že máte na viac ako len na mechanické interpretovanie hudby?
- Ja práve na mechanické interpretovanie hudby veľmi nemám, tak som šiel inou cestou. Hral som na nástroj týždeň a už som sa predvádzal... Takže som ozaj veľa toho nevedel, najmä pokiaľ ide o techniku hrania. Ale ja som dôkaz, že aj takto to ide. Nie je nevyhnutné, aby hneď na začiatku hrania mal muzikant super techniku - ja som až dodadočne začal študovať všetky technické princípy. Teda tvrdenie, že je nevyhnutná najprv technika a až potom všetko ostatné, je podľa mňa chybný, mylný názor.
Hovorí sa dnes o vás, že zapískate na všetkom, čo má dierku, prípadne si tú dierku vyrobíte... Ktorý z nástrojov je vám najmilší?
- Najradšej hrám na flautu z trubky od záchodu a na to, čo práve aktuálne zoberiem do ruky - to je vždy to najmilšie.
Vyštudovali ste filmárčinu, ako kameraman ste však veľa vody zamútiť nestihli, zlákala vás muzika. Nemáte potrebu vrátiť sa k profesii, ktorú ste študovali?
- Ale veď ja aj teraz občas nakrúcam, občas fotím, samozrejme. Teraz budem mať fotografickú výstavu v Trnave. Robil som dokumentárny film o svojej mame, tiež o kameramanovi Honzovi Malířovi... Ja mám rád, keď si môžem určovať veci podľa seba a ak človek filmuje, musí mať k tomu tím ľudí a s tými som ja väčšinou „na meče“, ja to nedokážem koordinovať a prispôsobovať sa...
S filmom vás spájala aj iná práca – robili ste hudbu asi k stovke krátkych filmov, ale máte na svojom konte aj „celovečeráky“, mali ste dve nominácie na Českého leva za hudbu. Teda asi vám tá práca „chutí“. Robíte muziku k filmom aj dnes?
- To je to isté ako s divadlom. Už je toho menej, mladí filmári si vyberajú svojich generačných partnerov, to je prirodzené...
Ste doma nielen v džeze, ale v každej improvizácii, inšpirujete sa folkom, ľudovou hudbou aj klasikou... Je žáner, kam ako muzikant nezájdete, čo je pre vás neprijateľné?
- Nemôžem veľmi zabŕdnuť do opery - lebo neviem spievať... Tam teda ťažko vleziem, ale občas používam z operných árií sláčiky, no inak by som si na operu veľmi netrúfol. Tam sa necítim ideálne.
Žijeme v zvláštnej, možno trochu prirýchlej, povrchnej, odcudzenej dobe. Potrebuje podľa vás táto konzumná éra ešte kultúru, hudbu, umenie?
- Myslím, že sa to vracia. Ľudia sa už presýtili internetu a už chcú vedieť naživo, čo sa okolo nich deje. Internet to bude stále valcovať, ale nemám strach, že by nebolo ľudí so záujmom o umenie.
Čo považujete za najvýznamnejší medzník v svojej muzikantskej v kariére?
- Myslím, že medzníkom bol čas, keď som bol na vojne. Bol som v armádnom súbore u Karla Velebného a vtedy som zistil, že ma muzika začína baviť viac ako filmovanie. Karel bol taký môj prvý duchovný otec. Druhý výrazný zlom nastal, keď som stretol Milana Munclingera, ten ma uviedol do sveta barokovej hudby. Títo dvaja páni sú teda takí moji „otcovia“, vďaka nim som sa ocitol práve tu.
Viete si predstaviť svoj život, keby ste sa boli vydali dráhou filmára, ako vám osud pôvodne nadelil?
- Ja to neriešim, čo by bolo keby... A či je niečo osudové - na to mám také perzské príslovie: Všetko je v rukách Allahových, ale ťavu si priviaž!
