MARTIN. Anna Chudziaková, učiteľka a jej syn Otto Nedoba, lodivod boli mnohým Turčanom známi prostredníctvom svojich povolaní. Anna dosahovala veľmi dobré výsledky v práci s deťmi a počas svojho pedagogického pôsobenia učila temer výlučne prváčikov. Do života ich vypravila niekoľko generácií. Otto ako lodivod sa vypracoval až na kapitána veľkých výletných lodí plaviacich sa po Dunaji. Okrem príbuzenského puta ich spájala aj láska k písanému slovu. Obaja vydali svoje literárne práce knižne, no predčasná spoločná tragická smrť pri autonehode vo februári 2007 zmarila aj ich ďalšie literárne ambície.
Hlavne ako literárni tvorcovia boli obaja predstavení na spomienkovom stretnutí ich priateľov a priaznivcov literatúry, ktoré sa konalo v rámci cyklu Autori jednej knihy v Dome J. C. Hronského v Martine. Na ich literárnu tvorbu, ako aj na nich samotných si zaspomínali dcéra a sestra Milica Lacková, Peter Mišák, Igor Válek, Táňa Sivová, Jano Cíger z Mädokýša, Peter Šabo a Milan Gonda, ale aj prítomní diváci. Hudobný rámec podujatiu vytvoril Milan Nemček interpretovaním prevažne vlastných skladieb.
Slovom formovala žiakov
Slovo bolo pre Annu Chudziakovú tak povediac pracovným nástrojom, ktorým formovala svojich žiačikov. Aj ona sa nechala ovplyvniť spomienkami na detstvo a vložila ich ako literárnu výpoveď do knižky Pravdivé rozprávky. Vytvorila zaujímavý celok pozostávajúci z autobiografických čŕt časovo rámcovaný jedným školským rokom. Ako medzníky jej poslúžili cirkevné a svetské sviatky. V knihe rozpráva z pohľadu dievčatka o dušičkovom čase, o advente a Vianociach, o fašiangoch, následnom pôste a Veľkej noci, o Turiciach a začiatku leta.
Po literárnej stránke ide o jednoduché, krátke príbehy či opisy udalostí s dôrazom na ústrednú myšlienku, ktorú chce, aby si dieťa osvojilo. Texty sú totiž určené najmenším čitateľom. Aj na malej ploche dokáže autorka evokovať atmosféru príslušného obdobia a často navodzuje ešte aj ďalší rozmer – jeho vôňu.
Učiteľka Chudziaková počas svojej dlhej, vyše štyridsaťročnej pedagogickej kariéry voviedla do života stovky žiačikov. Nazbierala pri tom tiež množstvo cenných skúseností z práce s rómskymi deťmi. Časť z nich literárne spracovala do útlej knižky Očami a srdcom. Ide o profily pätnástich detí a pedagogické riešenia ich problémov. Autorka v nich zvýraznila myšlienku, že sa dajú riešiť pochopením detskej dušičky, trpezlivosťou a kúskom lásky zo strany učiteľa. Obidve knihy mohli poslúžiť ako dodatková literatúra pre potreby školského vyučovania.
Lodivod milujúci poéziu
Otto Nedoba v roku 2004 vydal vlastným nákladom zbierku poézie s názvom Búrkami k prístavom pozostávajúcu z 54 básni. Jej podstatu vyjadril v krátkom úvode slovami: „Tieto riadky vznikali na vode, na mojich cestách, v samote, v odlúčení. Moje povolanie? Lodivod.“
Jeho poézia je poéziou ľúbiaceho lodníka, ktorý miluje svoju oddanú, no odlúčenú ženu, ale rovnako má rád aj svoj nespútaný život, ktorého podstatu tvorí neustále presúvanie sa. Nedobove básne sú niekedy iba povzdychom, kratučkým pohrávaním sa so slovíčkami plnými nehy. Až sa vnucuje konštatovanie, že sú to „rýmovačky“. Čitateľ by mohol pri zbežnom čítaní jeho poézie nadobudnúť dojem, že ide prevažne o ľúbostnú poéziu. Reflexívnych básní je v uvedenej zbierke naozaj menšia časť, no svojím obsahom výrazne zarezonujú. Nedoba sa v nich zamýšľa nad svojou osobnou existenciou, ale aj tou, ktorá sa ako celok odráža v dejinách. V rámci toho sú mu veľmi blízke symboly a postavy najmä z antiky. Ktovie, či podvedome tušil svoju privčasnú náhlu smrť, lebo tá sa mu v básniach veľmi často objavuje ako motív. Smrť nie je v jeho poézii lacnou dekoráciou, ale mementom, že treba mať v živote jasno, čo je podstatné a na to sa potom zamerať.
S talentom sa narodil
Podľa Petra Mišáka bol Nedoba poeta natus, ktorý mal prirodzený cit pre rytmus verša, vnútorný rým, ale aj celkovú formu básne. Igor Válek rozprával o nezrealizovanom zámere, ktorý mali s priateľom Ottom. Chceli spoločne napísať cestopisné črty a rozprávania lodníka na Dunaji. O konkrétnych krokoch podrobne rozprávali v autentickom prostredí počas niekoľkodňovej plavby, na ktorú Váleka vzal krátko pred svojím tragickým skonom. Jano Cíger spomínal na Otta ako na vynikajúceho priateľa, umelecky nadaného človeka a zanieteného člena martinského literárneho klubu.
Samotná kniha je pekne graficky spracovaná a doplnená výtvarným sprievodom od martinského maliara Petra Šaba. Jeho čierno-biele obrázky a koláže pripravené špeciálne pre túto zbierku vystihujú vizuálne vnímanie ubiehajúcej krajiny z paluby lode a evokujú nostalgické pocity lodníka.
Komorné podujatie s navodením rodinnej, až intímnej atmosféry bolo primeraným holdom pamiatke dvoch zaujímavých Turčanov.
