MARTIN. Hoci sa Jitka Petrikovičová narodila v Ostrave, svoj život spojila s manželom Jánom Petrikovichom, a tak aj s Martinom. Od roku 1950 si tu hľadala svoje miesto a uplatnenie. Našla ho napokon v malom ateliéri, hoci s obmedzeným komfortom, kde do najväčšej dokonalosti a jedinečnosti posunula keramickú tvorbu. Prešla hľadaním materiálov, postupov a techník, išla vlastnou cestičkou, až sa uzemnila v tom, čo jej bolo najviac srdcu blízke. V tom, čo obdivujú domáci aj zahraniční návštevníci jej výstav či ateliéru.
„Však to robím pre radosť ľudí“, povedala a dotkla sa jedného zo svojich exponátov - Tichý krok času... Viete si ho predstaviť vo vyjadrení drobnými keramickými drobnôstkami? Zázrak!
Životom ju viedla veta apoštola Pavla: „Nezanedbávaj daru, ktorý je v tebe.“ Preto tak nesmierne milovala svoju robotu. V jednom rozhovore povedala: „Uvedomujem si, že bez roboty som nič a ak som nič neurobila, zbytočne som na svete. Keď som to už raz dostala do hlavy, do rúk, do srdca a do duše, tak to treba využiť.“
Výtvarníčka a keramikárka Jitka Petrikovičová darované premenila na čarovné, neopakovateľné dielo, ktoré má svoje začiatky v hline. Hlinu si kopala, vlastnoručne zložito spracovávala. A keď už bola „ako maslo“, od remesla prechádzala k vlastnej tvorivej práci. Stávala sa umelkyňou s jedinečnou pracovitosťou a zručnosťou. Vo svojom ateliéri vytvorila na pohľad neživý svet zvieratiek, najrôznejších vecičiek, kompozícií. Každé dielko bolo potrebné vymyslieť a urobiť do najmenšieho detailu. Až potom ho vložiť do pece. A týždeň trpezlivo čakať...
Mnohí, ktorí ju v jej tvorivom súkromí zažili, vedia, akým zvláštnym spôsobom uspaté kráľovstvo preberala k životu. Jabĺčka, kvetinky, svietniky, tanieriky, hrnčíčky, džbánky, hviezdy, stromčeky, najrozmanitejšie zvieratká, bytosti ožívali, keď sa ich dotkla, keď sa im prihovorila. Robila to často.
Raz mi povedala: „Chcela by som už ukončiť tú prácu... Rada by som to všetko ešte JA pobalila, aby sa to neponičilo. Ľudia to nevedia chytať do rúk, to treba robiť s veľkým citom...“
Bola veľký pedant, precízny človek, ktorý nič nenechával na náhodu. Zachytil ju však „tichý krok času“. Naše spojenie s ňou ale trvá ďalej cez všetko krásne, čo tu zanechala. Len by bola šťastná, keby na tých jej srdcu blízkych aspoň občas niekto s citom dýchol a s láskou sa im prihovoril...
Zbohom, pani Jitka, zostávate v našich srdciach.
Autor: ZUZANA BUKOVSKÁ
