dramatickým umením. To však ešte vôbec netušil, že raz sa mu divadlo stane osudom. Ako dieťa sníval totiž o kariére športovca. Scénograf Jozef Ciller, ktorý tento rok oslávil sedemdesiatku, si do svojho pracovného životopisu môže poznačiť aj ďalšie výročie: 45 rokov pôsobenia na scéne martinského divadla.
Študovali ste najprv na Strednej škole umeleckého sklárstva v Železnom Brode. Prečo? Fascinovalo vás sklo?
O tom som nerozhodol ja, ale osud. Mal som zlý kádrový posudok a učitelia mi rovno povedali, aby som to s vysokou školou ani neskúšal. Moja matka našla pre mňa v severných Čechách nadstavbovú výtvarnú priemyslovku. Ani neviem, prečo tak verila v môj talent. Dovtedy som sa príliš neprejavoval, nejaké výtvarné cítenie som mal, ale zvlášť nepestoval. Nemal som potrebu hlbšie sa dotýkať umenia, mojou ambíciou bol šport. Absolvoval som teda diferenciálne skúšky a prvý raz v živote som modeloval – na skúškach. Kliešte. A prvý raz som kreslil vis-à-vis – bažanta. Po vstupných peripetiách ma prijali. Táto škola mi napokon totálne zmenila život.
V čom?
V pohľade na svet, život a kumšt. Škola bola ďalej od centier a preto vnútorne koncentrovaná na svoj základný zmysel. Študentmi boli deti sklárskych majstrov zo severných Čiech a deti pražských výtvarníkov, ktoré pre tzv. „kádrové posudky“ nemali šancu zakotviť v Prahe. Učiteľský zbor bol prvou ligou, v dnešných podmienkach extraligou. Môj odborný profesor Stanislav Libenský, ktorý už v tom čase bol svetovou kapacitou, nás naučil dívať sa na svet a kumšt novými očami. Začal sa mi viac otvárať svet filmu, hudby, filozofie, architektúry, dizajnu... Požehnané výtvarno nejde získavať bez tušenia týchto súvislostí.
Pri skle ste však nezakotvili. Zostalo vo vás niečo z tejto „sklárskej“ epizódy?
Sklo je jednou z neprekonateľných historických dokonalostí nášho sveta. Najväčší dar, aký mohli dať Feničania civilizácii. Oblúk medzi dokonalou čistou hygienickou praktickosťou, výtvarnou frapantnosťou, nežnou krehkosťou a ekologickou nekonečnosťou je fenomén, ktorý sa dotýka nenahraditeľne a denne každého z nás.
Ako ste od sklárskej školy „presedlali“ k architektúre?
Architektúra je svedectvo doby, dotýkajúce sa najviac štruktúry, systému a filozofie každého stupňa civilizačnej úrovne. Ale štúdium, ktoré som začal na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave, bolo poznačené socialistickou fádnosťou v školských ateliéroch i stavebných realizáciách... Oženil som sa, odišiel zo školy a stal som sa vychovávateľom spojárskych učňov v horách pri Belušských Slatinách. Malo to charakter vysunutého „rímskeho tábora“. Bola to pre mňa nečakaná ľudská skúsenosť a znamenala aj denne odjazdiť 60 km na bicykli. Tridsať ráno o piatej tam, tridsať večer o desiatej späť.
Vo vašom životopise sa dá vystopovať viac nezvyklých pracovných pozícií. Ako brigádnik ste si vyskúšali prácu drevorubača, kopáča kanálov, plavčíka, organistu... Prečo?
Každé prázdniny som niekde pracoval – bolo treba si privyrobiť. Už ako študent som sa snažil pomáhať rodine, ťažšie sa žilo... Vždy to však boli len náhradné programy, slúžilo to na obživu. Viem, čo je tvrdá fyzická robota... a keď je zle, spomeniem si.
Ako ste sa dostali k štúdiu scénografie?
V tom čase sa neotvárala táto fakulta každý rok. Avízo mi poslali kamaráti z architektúry. Skúsil som – dvoch nás profesor Vychodil prijal.
To už ste naplno žili divadlom?
Nie, divadlo ma začalo vťahovať hlbšie, až keď som začal študovať scénografiu. Mal som šťastie, že som na škole nerobil akademické projekty, ale skutočné realizácie.
Pamätáte si na svoje prvé kontakty s divadlom?
V Púchove, kde som vyrastal, som mal kamaráta, ku ktorému vždy v lete na prázdniny chodil Ľubo Feldek. Všetci sa chytali za hlavu, keď mal prísť – zase príde ten „blázen ze Žiliny“. Robili sme doslova happeningové veci, zahrali sme prepadnutie domu, celý sme ho vybrakovali... Ale robili sme tiež bábkové divadlo, dostali sme k dispozícii kôlňu, do jednej steny plnej polien sme vsadili scénu, diváci sedeli na doskách, nakreslili sme si nejaké kulisy, Ľubo napísal text a my všetci sme hrali. Robili sme si aj plagáty, chystali občerstvenie, bola to normálna divadelná prevádzka. Ale spomínam si, že tomu prechádzala jedna vec: už v prvej triede základnej školy som dostal na Vianoce bábkové divadlo. Dosť ma to vzalo, strávil som veľa času hlavne s gašparkom. Robieval som také rozhovory cez rampu, rozprával som sa s hosťami, ktorí k nám chodili, komentoval som dianie... Až kým som raz jednej návšteve nevzal šál a nerozstrihal ho na oponu. Naši mi potom načas divadlo za trest vzali... Vážnejšie som však k divadlu pričuchol práve v Železnom Brode, kamaráti ma brali na operu do Liberca, do Jablonca. K opere som sa vrátil znova posledné roky – národné divadlá v Prahe, Bratislave, Brne, Ostrava...
Martinské divadlo je vám domovskou scénou od roku 1967. Prečo ste si vybrali práve toto divadlo?
Divadlo oslovilo katedru scénografie so žiadosťou o spoluprácu. V tom čase nebolo v tomto obore také množstvo profesionálov. Pretože prof. Vychodil vedel, že muž má živiť ženu a nie naopak, absolvoval som šiesty ročník štúdia v divadle v Martine, kde si ma vzali za svojho.
Zvyknete hovorievať, že scénografia je umeleckým desaťbojom. Prečo?
Scénografia je ťažko odhaliteľná a komplikovaná disciplína. Začína sa to intelektuálnym a umeleckým stropom a končíte niekde pri sklade a doprave... Na začiatku je text, jeho absorbovanie, potom štúdium ďalšej literatúry, ktorá vám objasní historické súvislosti, dobový dizajn, nasledujú debaty s dramaturgom a režisérom. To je to intelektuálne hniezdo, z ktorého sa má to vajce vysedieť. Potom pristupujete k nápadom, kreslíte prvé škice, robíte modely, technické nákresy. Kontrolujete výrobu, robíte technické, technologické a montážne skúšky, potom svetelné... Ďalšia limitujúca vec sú peniaze. A stále musíte myslieť aj na to auto – aby sa tam vaša scéna zmestila, aby sa dala za hodinu rozobrať a za dve postaviť... Na začiatku výsledok nikdy nepoznáte - ten je závislý od obrovského množstva súvislostí, profesijných a ľudských limitov – jednoducho: desaťboj. Idea kontra limity.
Ktoré „kolo“ tohto zápasu je pre vás najatraktívnejšie?
Najvzrušujúcejšie a najtvorivejšie je nájsť šém riešenia, nápady vedúce ku konceptu predstavenia, ktorými môžem tvorivý tím osloviť. Najsilnejšou inšpiráciou je často nekompromisný termín.
Nie ste v tom desaťboji, pri ktorom je výsledok nejasný, pod tlakom?
Toto povolanie má vo vienku stresy: tvorivé medziľudské „rozličnosti“, ktoré treba zladiť, fixné termíny, priestorové a finančné limity a rad zvláštnych ďalších súvislostí, špecifických iba pre divadlo.
Je dôležité, aby mal scénograf „svojho“ režiséra?
Vždy som mal šťastie na režisérov aj dramaturgov. Ten mariáš príprav a diskusií je plodný, keď si rozumiete. Také podivné divadelné „manželstvo“ som uzavrel s Ľubom Vajdičkom roku 1963. On vtedy študoval dramaturgiu, ja scénografiu a oslovil ma, aby sme spolu urobili pre amatérske divadlo Za rampami prvú našu vec: Machiavelliho Mandragoru. Vyhrali sme s tým najvyššiu súťaž amatérskych divadiel v Čechách a odvtedy spolu každý rok urobíme aspoň jednu inscenáciu...
Pamätáte si svoju prvú profesionálnu scénu?
Aj školské predstavenia už boli profesionálne, robil som ich s pánom Hubom st., Hasprom, Budským a Zacharom. Bol som rád, že môžem realizovať svoje nápady s takými osobnosťami. Študentské predstavenia majú zvláštnu atmosféru – máte pocit, že robíte najdôležitejšiu vec na svete. Je v tom akási až altruisticky naivná posadnutosť mladosti.
A spomínate si na scénu, ktorá vás vytrápila?
Najviac ma trápi a vibruje vo mne to, čo momentálne robím.
Takže – čo robíte momentálne?
Pre Národné divadlo v Bratislave pripravujem inscenáciu Bratia Jurgovci podľa prózy spisovateľa Ivana Horvátha. Jeho dielo nie je veľmi známe, po realistickej próze zo začiatku minulého storočia vniesol do slovenskej literatúry kus francúzskej nonšalancie a magický realizmus. V Martine sme nedávno v premiére uviedli hru Záveje od VHV, hneď po nich som mal premiéru v Bratislave s inscenáciou Aj kone sa strieľajú, ďalší deň technické skúšky na Verdiho Sicílske nešpory v Národnom divadle v Brne.
Stále spolupracujete s významnými divadelnými scénami. Nikdy vás nechcela niektorá z nich natrvalo zlákať?
Mal som rôzne ponuky aj zo všetkých československých národných divadiel. Samozrejme, hlavne v mladšom veku, som o nich rozmýšľal. Martin je môj materský prístav, z ktorého môžem vyplávať na iné divadelné ostrovy. Mám tu dobé podmienky na prácu i život. Je to môj Domov s veľkým D.
Tento rok ste oslávili okrúhle jubileum. Keby ste teraz robili takú malú pracovnú bilanciu, s akým pocitom by ste z nej vyšli. Splnili ste si sny?
Život mi splnil a zdá sa, že stále plní sny, ktoré som ani nesníval. Keď som začínal, netušil som, že ma stretne film, televízia, projekty, expá, že budem robiť v národných divadlách a v zahraničí. Nemám čas na bilancovanie (alebo nechcem?). Nesplnené sny by som presnejšie nazval komplexy – napríklad angličtina...
Ktoré životné hodnoty považujete za najpodstatnejšie?
Základný axióm života, ktorý vekom nadobúda stále silnejšie kontúry, je fyzické a psychické zdravie, podstata možnosti zmysluplne žiť. Všetko ostatné – morálka, dobro, vízie – sú individuálne, abstraktné a môžete o nich hlbšie uvažovať až po splnení tohto základného axiómu.
Idú sviatky Vianoc, čo vo vás evokujú?
Vianoce sú u mňa najnostalgickejšou časťou roka. Mám rád, keď sú biele a elegické. Prinášajú pohľad do detstva. Keď nechávate za sebou na bielej pláni stopy bežiek, stretávate sa s Amundsenom i anjelmi. Je šťastie, keď sa nám podarí v čase vianočnom stretnúť v rodinnom kruhu pri kolede, sviečkach alebo hviezdach.
Čo by ste si darovali pod stromček?
Čím je človek starší, tým menej toho potrebuje. Snáď by som si želal to, čo sa nedá kúpiť, získať, ukradnúť, odložiť – čas. Platí biblické - väčšia radosť ako dostať darček je obdarovať.
VIZITKA
Scénický výtvarník Jozef Ciller sa narodil 8. februára 1942 v Trenčíne. Študoval na Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave, odbor architektúra. Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave vyštudoval odbor scénografia. Od roku 1967 pôsobí v Slovenskom komornom divadle Martin, najprv ako výtvarník, neskôr aj šéf výpravy. Jozef Ciller je medzinárodne uznávaným scénografom. Pracoval v dvadsiatich krajinách a vytvoril okolo 500 scénických riešení nielen pre divadlo, ale aj pre film a televíziu. Spolupracuje aj so Slovenským národným divadlom, Národným divadlom v Prahe i v Brne, výrazne ovplyvnil profil brnianskeho Divadla na provázku. Je autorom výpravy pre 40 televíznych inscenácií a 20 celovečerných filmov. Ako scénický výtvarník má za sebou množstvo výstav, je držiteľom viacerých ocenení a vyznamenaní (medaily z Pražského Quadriennale, Trienale Nový Sad, Dosky za inscenácie Tiso, Ivanov, ale aj Cena Paula Straussa, cena ŽSK...). V roku 1990 začal pôsobiť na VŠMU ako vedúci Katedry scénického a kostýmového výtvarníctva, v r. 1993 bol menovaný za docenta a v roku 1997 sa stal profesorom. Žije v Martine.
