Iba pár kilometrov od Martina a predsa na samote. Bohom zabudnutej osade pod Jahodníckymi hájmi, vedľa „poľnej cesty“ z Dražkoviec do Žabokriek, žije celoročne asi osem rodín a od jari do jesene aj päť chatárov. Pri pohľade na usadlosť, zapichnutú v sedle medzi strmými lúkami a malými lesmi, mnohým ako prvé napadne, že tu zastal čas.
Prístupová cesta je polátaná a má ďaleko od bežnej, v zime je navyše často zaviata bielou perinou. V usadlosti je len jedna pouličná lampa, smetiari chodia iba raz za dva týždne. Občas vypadáva signál v mobile či na internete. Samozrejme, žiadny obchod, logicky ani krčma. Nenašli by ste tu ani žiadne ihrisko. Obyvateľom Doliny, tak sa tá časť Dražkoviec volá, to však vôbec neprekáža. Naopak, považujú to za výhodu.
Domáci tu našli pokoj
„Našli sme tu absolútny pokoj, je to najväčšia devíza tohto miesta. Nikto nás nevyrušuje, neobmedzuje, sme sami sebe pánmi. Žijeme si tu bez susedských hádok, mestského ruchu, pod oknami nám nehučia autá. Veď sa len pozrite okolo seba. Dolinu obklopujú lesy a lúky, všade naokolo je ticho. Dokonca aj tma tu má svoje čaro,“ nadchýňal sa Anton Müller, ktorý v osade žije aj s rodinkou v novopostavenom dome dva roky.
„Ale poznám to tu od detstva. Mali sme tu chalupu, prakticky som tu vyrastal. Vždy sa mi v Doline páčilo a ťahalo ma to k nej. Nakoniec manželka rozhodla, že tu budeme aj celoročne bývať. Pritom pochádza z Martina, bývala na sídlisku. Nenamietal som, keď s tým prišla,“ dodal jedným dychom mladý muž.
Žiadna nuda, stále majú čo robiť
Žiť na samote by bolo možno pre väčšinu ľudí nuda, ale Müllerovci by nemenili. Hlava rodiny záujemcov odmieta. Tvrdí, že by to za nič na svete nepredal.
„Nemám pocit, že by sme sa tu nudili. Stále je čo robiť. V zime sa rúbe drevo, odpratáva sneh, v inom období nás zamestnajú práce okolo domu. A čo relax? V lete si vonku navaríme guľášik, griluje sa. Chodíme často na prechádzky do lesa, túlame sa po lúkách. Zblízka pozorujeme srnky, líšky, zajacov. Je tu aj veľa vtákov i dravcov. Deti sa tu môžu vyblázniť do sýtosti. V zime sa aj sánkovať majú kde, časom ich možno chytia i bežky. Tratí je tu dosť. Ľadovčania tu vedia zavítať. A viete, čo je úplne skvelé? Vôbec sa o deti nemusíme báť. Stále ich máme na očiach,“ pochvaľoval si Anton Müller, ktorému neprekáža ani skutočnosť, že im počas zimných mesiacov cestu do Dražkoviec sem-tam poriadne zafúka. S nadhľadom prežijú aj občasnú stratu signálu na internete či v telefóne.
„No a čo? Tak zafúka. Vždy sme si nejako pomohli. Že nejde internet, že vypadne mobilný signál? Tak vypadne. Vieme bez toho žiť. Napríklad, ja vôbec nepoužívam e-mail. Že je to tu navonok zaostalé, že sa to tu nerozvíja? Tomu sme radi, veď preto tu žijeme,“ hovorí oduševnene.
Zaujíma sa aj o históriu Doliny
Z rozprávania Antona Müllera je jasné, že na Dolinu nedá dopustiť. Dokonca v jednej z miestností svojho domu má zriadené aj vlastné maličké „múzeum“. Na stenách visia portréty zemana Buocza, dávneho majiteľa kúrie, nechýba rodinný erb, dokumenty o vlastníctve a iné listiny.
„Zmienka o tejto usadlosti siaha do 14. storočia. Buocz ju vraj dostal za vojenské zásluhy. Hovorí sa, že od kráľa Mateja Korvína. Nemám to však overené, berte to s rezervou. Keď sme študovali náš rodokmeň, prišli sme na to, že sme rodinne previazaní. Aj preto ma to celé zaujíma,“ vysvetľoval interes o históriu Anton Müller.
Jurštákovcov do samoty priviedla chalupa
V Doline najdlhšie bývajú manželia Jurštákovci. Takmer tridsať rokov. Najprv žili pri železničnej stanici v Martine. Do samoty v horách ich priviedla chalupa, ktorú si kúpili. Strávili v nej všetok voľný čas.
„Neskôr sme ju zbúrali a kúsok od nej postavili dom. Aj potom sme s mužom dochádzali, chovali sme ošípané i hydinu, až neskôr padlo rozhodnutie, že tu budeme bývať natrvalo. Učarovala nám tunajšia príroda, ticho. Pracovali sme v obchode, stále medzi ľuďmi, a tak sme hľadali pokoj. Našli sme ho tu. Áno, bolo to tu a aj stále je také dobrodružné. Nebudete veriť, ale asi desať rokov tu nikto okrem nás a jednej babky trvale nebýval. Spočiatku som sa aj trochu bála, ale nakoniec som prišla na to, že nemám koho,“ rozhovorila sa pani Viera, ktorá s úsmevom spomína na to, ako do Dražkoviec počas tuhých zím chodili do obchodu na bežkách.
Cez zimu parkovali v dedine
„Dnešná cesta je luxusná, v minulosti bola samý výmoľ. Veľakrát sme aj pešo prešli. Auto bolo odstavené v dedine. Boli sme však s tým zmierení, vedeli sme, čo nás čaká. Sami sme si to tu vybrali. A čo naši priatelia, známi? Radi sem chodili a naďalej chodia. Nikto sa nečudoval, že tu žijeme. Naopak, v dobrom nám to závideli. Vraj by si to s nami hneď vymenili.“
Vianoce ako v rozprávke
Jurštákovci Vianoce pravidelne trávia vo svojom dome v Doline. „Vždy sa u nás zíde celá rodina. Deti to tú tiež majú radi. Ten pokoj je liečivý. Človek zabudne na starosti. Navyše, je sa tu kde prejsť, vyčistiť si hlavu. Počas Vianoc je to obzvlášť čarovné. Sneh sa trblieta, príjemne vám vŕzga pod nohami, na zasneženej lúke pozorujete srnky. Doma je zas príjemné teplo, počujete ako drevo praská v peci. Ak padá sneh, počítate spoza okna vločky. Nič nám tu veru nechýba, i keď život v Doline nikdy nebol jednoduchý. Sme radi, že sme ho tu mohli prežiť,“ uzatvára rozprávanie dôchodkyňa Viera Jurštáková.
