Peter Lauček (25) zo Sučian sa už od 12 rokov venuje netradičnej záľube, a to poľovníctvu a vábeniu lesnej zveri napodobňovaním jej zvukov. Už na základnej škole navštevoval Klub priateľov prírody a poľovníctva, kde sa naučil rozoznávať zvieracie stopy i zvuky. Ako 18-ročný vyhral celoslovenské juniorské majstrovstvá vo vábení zveri a odvtedy pochodil niekoľko súťaží na Slovensku, v Maďarsku alebo Rakúsku. Turčania môžu Petra občas vidieť aj na rôznych kultúrnych podujatiach, kde vystupuje aj so svojimi kamarátmi, taktiež vábičmi.
Adrenalín s diviakom
Ako mladý poľovník tvrdí, vábenie zvery nemusí byť súčasťou každého lovu.
„Nie je to nevyhnutné, ale poľovačku to isto obohatí. Sedieť na posede a privábiť si chovného jeleňa počas ruje, komunikovať s ním a vidieť ho pár metrov od seba, to je pre každého poľovníka pohladenie na duši,“ opisuje strety s lesnou zverou vášnivý poľovník, ktorý vďaka tejto záľube občas zažije aj adrenalínové chvíle. Ako najmladší člen poľovníckeho združenia Jarolím sa zúčastňuje pohonu, v rámci ktorého nadháňa zver.
„Raz som sa takto dostal do pomerne nebezpečnej situácie, keď som sa brodil húštinou a vybehol na mňa diviak. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno a dodnes na to s rešpektom spomínam a dávam si v pohone väčší pozor,“ opisuje Sučanec Peter, ktorý už z posedu videl aj medvedicu s tromi mladými, ako si pochutnávajú na ostružinách. Medzi jeho nezabudnuteľné tohtoročné zážitky z obdobia ruje patrí aj stretnutie dvoch jeleňov v súboji.
Privábil aj sestru
Hodnoverné napodobňovanie lesnej zveri rozhodne nie je jednoduché a vyžaduje pravidelný tréning. Najlepším rozhodcom kvality je podľa Petra Laučeka samotná divoká zver, ktorej keď sa to nepáči, nepríde. Peťo preto zo začiatku trénoval každý deň.
„Pri kúpe vábničiek som dostával rôzne CD nahrávky, ktoré som si vypočul a potom napodobňoval doma, aj v prírode. Neraz sa mi stalo, že som sa nechal uniesť a namiesto zveri som ráno privábil do mojej izby nahnevanú rozospatú sestru,“ smeje sa zanietený poľovník a dopĺňa, že každé zviera si vyžaduje špeciálnu vábničku či píšťalku. Na jelene sa používa najčastejšie roh z maďarských volov, no obľúbené sú i špeciálne plastové rohy, na ktorých sa dá vylúdiť zvuk rôznej hĺbky. Na diviaka sa napríklad používa píšťala s upevnenou hadicou, podobnou tej od vysávača.
Prvé zviera, ktoré vedel Peter napodobniť, bol jeleň v ruji a po vyhranom súboji, keď si kontroluje získané jelenice.
„Postupne som pridával srnčiu zver v období párenia aj ruje, malé srnča či srnča volajúce matku. Neskôr som dokúpil vábničky na divé zajace, líšky, diviačiu zver i kačky,“ vymenúva svoje schopnosti v imitovaní.
Nejde len o trofeje
V tejto nevšednej záľube ho podporuje celá rodina, ktorá nesmie chýbať na jeho vystúpeniach.
„Kamaráti nepoľovníci si zo mňa spočiatku robili srandu, keďže táto záľuba nie je veľmi bežná a ľudia na ňu zväčša reagujú s úsmevom. Keď som sa však stal juniorským majstrom Slovenska, začali to brať vážne a teraz mi fandia. Samozrejme, žartovná poznámka sem tam neublíži,“ vyznáva sa Peter.
O divinu u Laučekov rozhodne núdza nie je, aj keď nám mladý milovník prírody nezabudol zdôrazniť, že poľovníctvo nie je len o lovení a získavaní trofejí. Cez rok chodia pravidelne na brigády, v lete chystajú seno i zásoby a v zime aj počas najnehostinnejších podmienok berú s ostatnými členmi klubu vrecia na plecia a vynášajú potravu do hôr.
Medzi Peťove najväčšie úlovky patrí jeleň dvánastorák. Toho má aj s kunou, ktorá im šarapatila v kuríne, doma vypreparovaného.
Peter Lauček sa chce aj naďalej vo svojej netypickej záľube zlepšovať a v budúcnosti by rád posunul svoje vedomosti hlavne deťom a mladým priateľom prírody tak, ako ich jemu kedysi dal jeho dlhoročný priateľ a poľovník Viliam Dubovec.
