TURČIANSKE TEPLICE. Neraz mi napadla myšlienka, prečo sme ľahostajní k vlastnej minulosti. V rodinách je bežným javom, že deti alebo vnuci nepočujú o živote svojich starých rodičov, nieto ešte o minulosti svojej obce, mesta, akoby ich životy či jestvovanie nestáli za reč.
Ešte nepochopiteľnejší je tento stav na národnej i štátnej úrovni – lepšie je nehovoriť, nejatriť boľačky, neroznecovať vášne? Áno, čosi je v povinných kapitolách školského dejepisu, ale vo forme nezáživnej a nudnej. Zo školských lavíc mi zostal nepríjemný dojem, že dejiny sú o násilí, o víťazoch a porazených, o stavaní a váľaní pomníkov, o politických bojoch a prenasledovaniach i popravách, nič alebo len málo o dielach a živote ľudí, spoločenstiev, etník, ktoré boli skutočnými tvorcami a nositeľmi kultúry, jedinečných poznatkoch, životnej múdrosti – veď z nich vyrastali vedci, umelci, literáti, osvietenci, reformátori. Kde sú výsledky skúmania profesionálnych vedcov, historikov, umenovedcov, plejády doktorov a doktorandov príslušných a príbuzných odborov? Prečo sa nepopularizujú, nešíria namiesto slaboduchých zábavných žánrov v médiách.
Nie je na to čas? A kedy bude? Vyrastajú nám generácie detí ohlušované falošne znejúcimi módnymi vlnami dnešného sveta, čo v nich len zosilňuje dojem, že čo je naše, nestojí za povšimnutie, nieto za obdiv. Nehrdí rodičia nenadchnú svoje ratolesti hodnotami slovenskej kultúrnej histórie.
Ešteže si mnohé mestá a dediny vydávajú vlastné monografie, spracúvajú kroniky, listiny, zápisy, pamäti, fotografie, osobnosti, diela. Takou je napríklad Štvrtá kniha o Mošovciach (zostavil a napísal Jozef Tatár, vydal: Vigaprint, s.r.o, Mošovce s Obecným úradom Mošovce v roku 2010). Ale objavujú sa aj literárne dielka a pribudnú vari aj budúce rozsiahlejšie projekty nadšencov. Do pozornosti dávam knižku Petra Mišáka Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch (vydalo vydavateľstvo Georg, Žilina, 2012). V devätnástich príbehoch minulých storočí potešia čitateľa obrázky slovenského vidieckeho i mestského života a krajiny, ba aj farbistý jazyk, ktorým sa autor snaží navodiť autentickosť rozprávača i doby.
Pozoruhodným spôsobom rozhýbať stojaté vody a vyprovokovať odbornú i laickú verejnosť k ušľachtilému konaniu na tomto poli sa podujala dvojica Tomáš Hulík, významný slovenský dokumentarista, a Paľo Juračka projektom, „ktorý má pomocou moderných počítačových a filmových technológií ukázať divákom autentický obraz o tom, ako žili naši predkovia v rôznych storočiach...“ Dodávam, že seriál bude mať 12 dielov, ročne sa natočia štyri v spolupráci so slovenskou televíziou. Hoci v rozhlase i televízii majú oprávnené miesto i kultúra stravovania a recepty na varenie jedál, zábavné programy a iné žánre, mali by ich vyvažovať také kultúrne a duchovné podnety, aby to vzácne, čo nám prinášajú bádatelia, tvorcovia kultúry a umenia neostávalo nepovšimnuté v ústraní.
Nech sa tvorcom spomenutý jedinečný opus vydarí!
Autor: Miroslav Bartoš
