Hana Meličková. Odišla náhle, v spánku, uprostred svojich rozpomienok, rozprávočiek, ako ich nazývala. Bolo to pred 35 rokmi ...
MARTIN. Vedela nádherne rozprávať a jej pamäť uchovávala v čerstvosti deje dávnominulé i blízke. Skutočne národná umelkyňa (málokomu prináleží tento titul, hoci rôzni pseudokritici ho dnes znevažujú). Hana Meličková (27. januára 1900 až 7. januára 1978) stála pri kolíske slovenského profesionálneho divadla a prežila s ním päťdesiat rokov až do jeho zrelosti. Celý jeden vek...
Akoby bola každému rodinou
Pri príležitosti jej 75. narodenín napísal herec Dušan Jamrich svoju zdravicu ako oslavu... „..ženy, ktorá je veselá, vtipná a múdra, ženy, ktorá je herečka, vždy svojská, originálna, s nenapodobniteľnou schopnosťou nájsť postavu na ulici, v obchode, na trhu..., ženy, ktorá je pedagóg a je veľkým zážitkom pristúpiť s ňou k mikrofónu či pred kameru, no nadovšetko na javisko..., ženy, ktorá je naša, patrí každému, kto vníma umenie..., ženy, ktorá je TETA, ako keby každému z nás bola rodinou...“ A dodal: „...obdivujem túto ženu, kloním hlavu – v duchu vidím a počujem ako sa usmieva a vraví: Len to nepreháňaj, synak!“
Rodáčka z Martina, z osvietenskej učiteľskej rodiny, niesla si do života okrem talentu aj lásku k národu a úctu k vedomostiam. V rokoch 1919 až 1923 študovala na pražskom konzervatóriu hru na klavíri a herectvo. A ako pripomína jej priateľka, dlhoročná dramaturgička SND v Bratislave Margita Mayerová, bola prvou slovenskou diplomovanou herečkou a klavírnou umelkyňou...
To dievča má čosi v sebe
Už keď spievala v povestnom martinskom Spevokole, hovorieval baťko Vajanský: „...To dievča má čosi v sebe... A Elena Maróthy-Šoltésová ju žartom napomínala: „Len, aby som sa nedozvedela, Hanička, že si sa mi v tej Prahe spustila...
Hana Meličková poslúchla, ostala verná svojim koreňom. Do Martina sa vrátila učiť hudbu na Župnú hudobnú školu.
Potom jedného večera hosťovalo v Martine bratislavské Národné divadlo a v ateliéri maliara M. Th. Mitrovského sa Hanka stretla so vtedajším jeho dramaturgom Tidom Gašparom, hercom Andrejom Bagarom a prof.Perleckým; predniesla im monológ zo Salome od Oscara Wildea a očarila ich všetkých zjavom i prednesom. Pozvali ju do Bratislavy a od augusta 1926 ju naše prvé divadlo angažovalo nastálo. Reprezentačná scéna jej bola domovom v rokoch 1926 až 1976 (s výnimkou rokov 1939 až 1945, keď mala zákaz pre protifašistické zmýšľanie)...
Dva domovy národnej umelkyne
Päť desaťročí bola členkou činohry Slovenského národného divadla. Odohrala takmer 200 úloh všetkých žánrov, pretože jej talent umožňoval premeny, vzdelanie presnosť, hudba zasa cit pre obsah a melodickú krásu rodnej reči. Hana Meličková mala z hereckého umenia všetko pre divákovho ducha, oko i ucho.
Rozhlas bol po divadle druhým domovom umelkyne. Stála pri jeho zrode a vstupovala postupne do všetkých jeho možností, aj ich sama utvárala. Obsiahla všetkých – od detí po dospelých, a všetko – od rozprávok po dramatické hry, od prednesu poézie po voľné rozprávanie. Celý oblúk od tragédie po komédiu. V divadle, v rozhlase, v televízii, vo filme..
V každom období svojho života Hana Meličková prirodzene vchádzala do úloh, pre ktoré zrela a ktoré zreli s ňou. Najmilšie jej ostali materinské a i nezabudnuteľná Elektra (Sofokles), lady Macbeth i Ofélia (Shakespeare), Hedda Gablerová (Ibsen), Anna Karenina (Tolstoj), Herodias (Hviezdoslav), Mara i Dora (Tajovský), Tesnošilka (Chalupka) či Slivková (Stodola).
Herec nikdy neopúšťa svoju prácu
V jednom rozhovore teta Hana povedala, že: „...herec nikdy neopúšťa svoju prácu, i keď musí odísť“. A tak, hoci už bez záväzkov k divadlu, ostávala v stálom spojení s mnohopočetnou umeleckou rodinou.
Teta Hana aj voľnom čase si však zašla do divadla. Stretával som ju v SND, tiež vo Hviezdoslavovom. Keď už nebol čas na slovo, zostal aspoň na významné pozdravenie. Ešte som netušil, že o pár mesiacov, rok po mojich promóciách, sa s pani Meličkovou stretnem nie v divadle, a nie ako divadelný vedec, ale ako redaktor denníka Smer na Oravskom zámku, kde nakrúcala televízny triptych Adam Šangala.
Bol to nádherný kus reči. Práve čakala na pokyn režiséra Karola Spišáka...Teta Hana v historickom kostýme pôsobila ešte vznešenejšie (ona síce bola dámou i v dedinskom kroji) a pobozkať jej ruku bolo nutkanie, v tomto prípade aspoň dvojvýznamové...
Autor: Pavol M. Kubiš
