lava. Zostavila ju Hana Hlôšková.
Viera Gašparíková sa narodila 15. 4. 1928 v Martine, resp. vtedy ešte samostatnej Priekope. Patrí do známej rodiny Gašparíkovcov, jej starý otec Michal, mladší brat „martinského Krameria“, vydavateľa, tlačiara a významného kultúrneho pracovníka Jozefa Gašparíka Leštinského, pôsobil dlhé roky ako učiteľ a organizátor dobrovoľného hasičského hnutia. Otec Ján Gašparík bol úradníkom a matka Jozefína pochádzajúca zo slávneho zemianskeho rodu Paulovičovcov pôvodom z Horného Jasena, učiteľkou.
Viera študovala slovenský jazyk a literatúru, francúzsky jazyk a literatúru a národopis na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, ktorú absolvovala v roku 1952 doktorátom filozofie. Už počas štúdia pracovala vo funkcii asistentky na Katedre národopisu Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity. Bola by tam rada zostala natrvalo, no ako sa dozvedáme z jej spomienok, v apríli 1953 musela odísť. Zámienkou pre vyhodenie sa stala malá oslava jej vydaja na pracovisku, ktorú vtedajší mocipáni interpretovali ako oslavu Stalinovej smrti. Našla si zamestnanie redaktorky a po krátkom čase sa stala šéfredaktorkou časopisu Výtvarný život.
V roku 1956 na základe úspešného konkurzu získala miesto v Národopisnom ústave Slovenskej akadémie vied, v ktorom už zostala natrvalo. Venovala sa problematike ľudovej prózy, študovala jednotlivé slovesné žánre a témy a zamerala sa na porovnávacie štúdium v slavistickom i európskom kontexte. Viaceré z jej diel sa týkajú dejín folklóru a teórie a dejín folkloristiky. Publikovala množstvo odborných článkov a štúdií, zúčastnila sa na tvorbe monografií a v rokoch 1979 – 1983 bola výkonnou redaktorkou časopisu Slovenský národopis.
Jej „srdcovou záležitosťou“ však od samého začiatku vedeckej kariéry boli ľudové rozprávky. Vrcholom úsilia o spracovanie a komentované vydanie rozprávok zozbieraných a prepísaných študentmi Slovanského seminára pod vedením prof. F. Wollmana v 20. a 30. rokoch 20. storočia sú trojzväzkové Slovenské ľudové rozprávky (1993, 2002, 2004).
Jej úctyhodné dielo predstavuje významnú kapitolu v dejinách slovenskej etnografie. Nová publikácia je síce hlavne personálnou bibliografiou , no prináša aj životopis a osobné spomienky V. Gašparíkovej, viaceré príspevky, ktoré jej autori venovali pri rôznych príležitostiach, súpis jej ďalších výskumných a vedeckých aktivít, vyznamenaní a aj pútavú fotografickú prílohu. Na záver publikáciu doplnila V. Gašparíková edičnou poznámkou, ktorú končí vyznaním: „Rozprávka čaká vždy na nové generácie, aby sa v ustavičných návratoch zakaždým nanovo a zakaždým po svojom priblížila k pravde rozprávok – ako k prameňu krásy, dobra a sily človeka.“
Medzinárodným uznaním jej práce bola Európska cena za rozprávky udelená medzinárodnou jury pre rozprávky v októbri 2008.
Autor: Zdenko Ďuriška
