Za ten čas sa najmä v Čechách a na Morave stali veľmi populárni. Naspievali veľa nových pesničiek a teraz aj na Slovensku rozbiehajú viaceré programy. Aj o tom hovoríme s Ottom Weiterom.
Mladí ľudia, ktorí dnes túžia po muzikantskej kariére, si zakladajú vlastné kapely. Bolo to tak aj v tvojom prípade?
- Áno – moju prvú kapelu som založil, keď som mal dvanásť. Vtedy leteli country kapely, hrávalo sa pri ohníkoch alebo len pred barákmi. Podľahol som tomu.
Mnohí speváci sa môžu pochváliť aj tým, že výborne hrajú na nejakom nástroji. Na čom hráš vy?
- V tej prvej kapele som hral na gitare, mandolíne a okrem spevu som hrával aj na fúkacej harmonike. Časom k tomu pribudla basgitara a napokon aj bicie.
Rodičia ťa podporovali?
- Maminka mala pevné zásady. Najprv sa nauč robiť rukami nejaké remeslo a až potom si vyhrávaj! A tak aj bolo.
Chodil si aj na spevácke súťaže v nádeji, že ťa niekto objaví?
- Chodil – už od detstva a aj som ich väčšinou povyhrával – no nikdy som nemal šťastie na nejakého manažéra, ktorý by ma postrčil ďalej.
Aj ty patríš medzi umelcov, ktorí vsadili na školu u známeho odborníka. V tvojom prípade to bola talianska škola Belli-canto a profesor Bernard Kočař. Kto boli tvoji spolužiaci?
- Táto škola patrila medzi uznávané v bývalej ČSSR. Úspechom bolo už prijatie, pretože pán profesor mal postavenú latku veľmi vysoko. Vyučoval aj Marthu a Tenu Elefteriadu, Boba Frídla, Evu Pilarovú, Karla Černocha a často ho navštevoval aj Karel Gott.
Narodil si sa v Brne. Ako a kedy si sa dostal na Slovensko?
- Bolo to už veľakrát povedané a napísané. „Zlanáril“ má Juraj Velčovský. Bol to hudobník, skladateľ, dirigent a priateľ. Vtedy jeho orchester mal meno a bol na Slovensku uznávaným telesom. Mená ako Karol Duchoň, Oľga Szabová, Dušan Grúň či Sali Selingová hýbali slovenskou pop-music. Mal som tú česť po Duchoňovi spievať aj jeho piesne. Bolo to dávno pred Repete. Precestovali sme vtedy hádam celú Európu.
Bránu k tvojej veľkej popularite ti ale predsa len otvoril Ivan Krajíček vo svojom Repete. Ako si spomínaš na spoluprácu s ním?
- Bol to stopäťdesiatpercentný profík a naučil ma naozaj veľa. Možno by to vydalo aj na knihu. Bol to veľký človek so srdcom na pravom mieste, hudobník, spevák, režisér, moderátor, zabávať a priateľ.
Svojím hlasovým fondom a zmyslom pre humor si sa zaradil medzi stálice slovenskej pop-music. Účinkoval si aj vo viacerých muzikáloch. Ktorý z nich ti najviac prirástol k srdcu?
- Mám rozsah tri oktávy a spievam vždy naživo, kantilénu zaspievam i rockovo alecho chraplákom, čo mnohí „ohovárači“ ani netušia. Vnímajú ma len ako repeťáka, ktorý ledva odspieva tri tóny. Našťastie je oveľa viac ľudí, ktorí majú stále radi moje pesničky a ja im za to ďakujem. A čo sa týka muzikálov? V Pomáde som hral dokonca dve úlohy a bola to nádherná skúsenosť.
Bezmála jedno desaťročie spolupracuješ s Andreou Ficher - Uhríkovou. Kde ste sa zoznámili?
- Andrejku poznám od jej jedenástich rokov. Pochádza tiež z hudobníckej rodiny a má prehľad o tom, čo sa v kultúre a pesničkách deje. Chodieval som za priateľom, ktorý mi opravoval auto a keď sme na dvore majstrovali a ja som si pritom spieval, pozorovala nás z balkóna. Už vtedy povedala pamätnú vetu, ktorá nás ale rozosmiala. Ukázala na mňa a vraj: Toto bude môj manžel. A je to pravda. Už osem rokov zabávame spoločne na jednom javisku.
Média priniesli informáciu, že sa plánujete zosobášiť. Je to pravda?
- Neplánujeme. Stalo sa to v úplnej tajnosti 12. 12. 2012 presne o 12. hodine....
Stále dobre vyzeráš. Venuješ sa ešte kulturistike ako za mlada? A tvoj recept na mladistvý výzor...
- Nechcem vyzerať ako zlý učiteľ alebo zaťatý pedant, ale je to jednoduché. Netreba sa vyhýbať fyzickej práci, byť čo najviac pozitívne naladený, nepreháňať to s alkoholom, ale preháňať so zeleninou a ovocím studenou vodou a pohybom. Možno neveríte, ale naozaj to funguje. A teraz vážne – dajte si po poctivej práci každý večer pohárik kvalitnej whisky a uvidíte, čo na vás zaberá lepšie.
Lásku ku kulturistike si zasial aj do svojej dcéry? Na svete patrí medzi najlepšie...
- Haleluja... Som na ňu hrdý! Má to v génoch. Je cieľavedomá a nebojí sa poriadne oprieť do roboty. V dnešnom čase je to u mladých ľudí taký malý zázrak.
V Čechách ste teraz aj s Andrejkou nesmierne populárni a to vďaka účinkovaniu na TV Šlágr. Aj vaše CD a DVD, ktoré ste tam vydali v spolupráci s Českou muzikou, sú na prvých priečkach predajnosti. A čo Slovensko?
- Áno, aj tu čosi chystáme. Prvý diel hudobno-zábavného programu Šláger párty je na svete! Snažíme sa, aby sme jeho obsahom spojili všetky generácie a dávame v ňom priestor všetkým hudobným ale aj umeleckým žánrom. Spolupracujeme aj s regionálnymi televíziami na Slovensku, v ktorých sme nahrali niekoľko zábavných programov. Natočili sme aj veľa pesničkových klipov a rôznych spevákov do relácie Živió!
Tvoju pieseň Nemám auto, nemám motorku milujú vari všetky generácie, stala sa jedným z hitov storočia, spievajú si deti i dnes. Robíte programy aj pre najmladšiu generáciu?
- Vystupujeme aj pre detské publikum, ale takých koncertov je v našom kalendári menej. Špeciálne pre deti máme urobené pesničky a koledy.
V Martine budete na Turčianskej Šlágerbombe účinkovať už po piatykrát. Aké je martinské publikum?
- S Andrejkou ho máme veľmi radi. Bez akejkoľvek nadsádzky – mať do posledného miesta vypredanú štyri razy po sebe sálu, spievajúcich, smejúcich sa a neúnavne tlieskajúcich ľudí, sa zatiaľ nepodarilo nikomu v žiadnom inom meste na Slovensku. Je to aj výsledok práce organizátorov Šlágerbomby – predovšetkým teba, tvoje dcéry Aničky a Mariána Bumbalu. Do Martina prinášate kultúru, radosť a zábavu už dlhé roky a preto si myslím, že za všetkých obyvateľov Turca, ale aj za nás umelcov, ktorí tu veľmi radi hosťujeme – práve vám patrí jedno veľké: ďakujeme.
- Čim teraz potešíte a prekvapíte publikum?
- Máme s Andrejkou naspievaných veľa nových pesničiek, ale pripomenieme si samozrejme aj tie staršie hity. A prekvapenie? Práve rokujeme s televíznym štábom, a keď všetko dobre dopadne, je možné, že jedno celé vystúpenie natočíme ako TV program. Nech celé Slovensko vidí, ako sa v Martine vedia ľudia zabávať.
Autor: Ján Šesták
