MARTIN. Košúty v Martine... V poslednom čase „vychytené“ sídlisko, stred martinských obchodných centier, no radosť tu žiť. Odhliadnúc od faktu, že za posledné roky sa tu viac stavalo, ako bývalo, sa tu stretávam ešte s jednou vecou, ktorá mi nedá spávať. Môj pohľad z okna pri každej príležitosti mi zmarí katastrofálny stav parkovania pred našim panelákom. Niežeby tu auta stáli v zástupoch a čakali, kým sa uvoľní miesto (i keď možno sa časom prepracujeme aj k tejto verzii), ale okrem natrieskaného parkoviska je plný pomaly už aj chodník a kúsok trávnatého povrchu, ktorý nám tu ešte ostal. Vzhľadom na počet áut a počet rodín v paneláku si dovolím tvrdiť, že pomaly na každú rodinu pripadnú dve autá. Nechápem, prečo sa pri takom počte áut vlastne divím, že niet, kde parkovať.
Vieš si ten počet vôbec predstaviť? Nevieš, je mi to jasné, preto ti napíšem pár zaujímavých príhod, s ktorými som sa stretla, keď už som teda vykúkala z okna. Tak napríklad minule - vidím suseda (veľmi milý pán) ako vychádza z vchodu s papierom a perom v ruke, ponáhľa sa k autu, pozor nie svojmu, ale k autu cudziemu, opiera sa o neho a s nie práve príjemným výrazom v tvári píše niečo na papier. Zaujalo ma to. Vytiahla som ďalekohľad a za pár sekúnd som už vedela, čo tam vypisuje. Na papieri stálo: Nauc sa parkovat!!!!!!!! Trojslovná veta v rozkazovacom spôsobe, ktorú sused (ešte stále milý pán) napísal, jasne naznačila, že očividne mu diakritika nič nehovorí, zato techniku správneho parkovania mal zrejme zvládnutú, keďže si dovolil poúčať o nej iných.
Keďže som stála za oknom, prišla mi táto pre suseda vypätá situácia celkom vtipná. No predsa som sa lepšie zadívala, čo mu na inkriminovanom aute tak veľmi prekážalo. Okrem toho, že auto bolo širšie ako vyššie na ňom nebolo v podstate nič tak zvláštne. Potom mi pohľad padol na susedovo auto, ktoré stálo v nepriaznivej pozícii voči inkriminovanému autu. Niežeby to ale bola bezvýchodisková situácia. Môj sused by pri vychádzaní z parkoviska musel okrem jedného pohybu volantu zapojiť aj hlavu a obe ruky. Sused sa mi už nezdal milý. Pozrela som sa ešte raz na parkovisko. Vyzeralo zúfalo, auto vedľa auta, volant vedľa volantu, koleso vedľa kolesa. Inkriminované auto zastalo na jedinom voľnom mieste, ktoré mu tam ostalo a spôsobilo „nervy“ susedovi. Jeho majiteľ to ale neurobil naschvál. V tej chvíli mi začal byť sympatický.
Takže, nie všetci moji susedia sú milí. Nechcela som si kaziť deň, povedala som si, že z okna už nevykuknem. No nepoznáš ma, svoj sľub som nedodržala. A zase sa niečo stalo, čo ma takmer odradilo od kúpy auta niekedy v budúcnosti. Zase sa mi pohľad zabodol do parkoviska. Vidím ako jeden sused vykrikuje na druhého, že vraj stojí na jeho vyhradenom mieste. Neviem, či vieš, aký systém obsadzovania parkovacích miest u nás funguje, ale chcem, aby si bol v obraze. Kto chce mať stále miesto na parkovanie, musí si ho zaplatiť. Potom ti nakreslia dve biele čiary, ktorými ti vyhradia „chlievik“ na tvojho tátoša. V prípade, ktorý popisujem, stál sused susedovi v jeho „chlieviku“. Aj spoza okna som videla, že medzi susedmi sa spustil slovný boj. Otvorila som okno, aby som počula: „Stojíte mi zadným kolesom na čiare!“
Hneď mi bolo jasné, kto z dvoch kohútov bude môj favorit. Sa pýtaš ktorý? No predsa ten, čo stál zadným kolesom na čiare. Nieže by som bola škodoradostná, ale napadlo asi 20 cm snehu a chlapík v chlieviku nemohol ani vidieť svoje dve posvätné čiary. Kým som sa zamýšľala nad zmyslom ich duchaplnej hádky, začula som ako pán poškodený spomína políciu. Tak a je to tu!! Pekné slovo, dohoda, alebo ospravedlnenie sa suseda za toľkú drzosť, že stál na neviditeľných čiarach nepomohlo. Musel teda v tejto hraničnej situácii zasiahnuť štát.
Sused stojaci v chlieviku, mimochodom celý porozopínaný, celý spotený a červený, s mobilom v ruke hlási polícii údajný zločin, ktorého sa dopustil môj sused. Po chvíľke ticha som až hore na tretie poschodie počula zlovestné fučanie. Potom oznámil: „Policajti neprídu, vraj je tu veľa snehu a zlý prístup,“ zapol bundu a odkráčal spokojne spotený alebo spotene spokojný (?) do svojho vchodu. Môj zarazený favorit stál ešte chvíľu pri mieste zločinu a potom sa tiež pobral domov.
A ja? Ja som sa vtedy rozhodla, že napíšem list, aby si s tým niečo robil a spríjemnil mi vyhliadky z okna.
Autor: Petra Kubišová
