ť.
MARTIN. Príbeh Ľubomíra Dvorského (55) a jeho družky Margity Jahnickej (49) z Martina, ktorí s tromi deťmi prežili dve treskúce zimy v drevenej búde na Bôrovej medzi Martinom a Sučanmi, poznajú na celom Slovensku. Pre stratu zamestnania hlavy rodiny boli najskôr nútení nejaký čas žiť v stane, neskôr si útočisko našli v búde pri motorkárskej dráhe, kde ich nechal majiteľ zdarma bývať. Bez elektriny, vody, ďaleko od civilizácie a s podomácky zmajstrovanou pieckou z plechového suda sa im žilo naozaj ťažko. Všetko zmenil krok dcéry Zuzany (16), ktorá v televíznej relácií Modré z neba vysnívala pre rodinu trojizbový byt v Záturčí zariadený Markízou. Bezplatne ho mohli obývať však len dovtedy, kým im mesto nepridelí byt. Ten už dostali pred polrokom, avšak jednoizbový. Z priestranných troch izieb sa teda tešili len dva mesiace. Ako sa im vodí?
Búda je väčšia ako tento byt
Spolu s Margitou nás vo dverách privítali aj tri mačky, ktoré, ako sme sa neskôr dozvedeli, z bytu ešte nikdy nevystrčili ani pazúr. V malej, ale útulnej kuchyni sme stretli aj jediného živiteľa rodiny Ľubomíra. Keď chceme vedieť, ako sa im darí, zhovorčivá Margita len pokrčí plecami:
„No pretlčieme sa, musíme. Byt je hrozne malinký. Veď tá búda bola väčšia ako toto,“ povie bezradne. Aby bol však jednoizbový byt vôbec obývateľný, pred nasťahovaním musela rodina zabrať a všetko dôkladne vyčistiť i vymaľovať.
„Keď nám povedali, že ideme sem, bolo to sklamanie, ale je to aspoň nejaká strecha nad hlavou,“ povzdychne si a dodáva, že byt prijať museli, lebo iný by už nedostali.
„Keby sme v búde mali elektriku, hneď by sme sa tam vrátili. Už sme to mali naplánované ako si to prerobíme a zateplíme,“ opisuje Margita a jej manžel, ako druha oslovuje, len pritakáva.
„Aj do roboty som mal blízko,“ dopĺňa výhody bývania na Bôrovej Ľubomír, ktorý pracuje v Sučanoch v armovni. Najviac nespokojný s týmto bytom je najmladší Miško (9).
„Lepšie mi bolo hore v búde, tam boli motorkári a občas ma aj previezli. Dokonca mi dali šoférovať traktor,“ pochváli sa druhák na základnej škole.
Vyžijú, ale len tak-tak
V pridelenom byte sa musia teda nejako potlačiť, a tak chlapci spia na poschodovej posteli, Zuzka na pohovke a rodičia jednoducho na perinách na zemi. Vyžiť z Ľubomírovho platu je pre rodinu naozaj zložité. Keď zaplatia 250 eur mesačne za byt, so zvyškom musí Margita úsporne hospodáriť. Napriek tomu sa snaží a navarí, ako najlepšie vie.
„Všetkým najviac chutia haluškové polievky a fazuľa. No a ako všetci chlapi, aj tí moji ľúbia mäsko. Ale to si môžeme dovoliť len občas,“ vykresľuje situáciu.
Pre nedostatok peňazí nemohol ísť ich syn Ľubomír (18) študovať do Žiliny čalúnnictvo. Nebolo na internát a dochádzanie pre včasné ranné vyučovanie neprichádzalo do úvahy. Mladý Ľubomír je preto rovnako ako jeho mama bez zamestnania. Keď sa Margite už konečne práca črtala, nemohla do nej nastúpiť, lebo malý Miško si mesiac po presťahovaní zlomil pri páde zo strechy ruku a takmer tri mesiace musela byť obetavá mama pri ňom. Margita dokonca chodí každý deň s Miškom na autobus až do jeho vrútockej školy, lebo sa bojí, že by si splietol čísla autobusov. Takisto pre neho chodieva aj po vyučovaní. Okrem Zuzky, Ľubka a Miška majú partneri ešte ďalšie štyri deti, ktoré sú však už samostatné a majú vlastné rodiny.
Ťahá ich to naspäť – do prírody
Dni v meste manželom však podľa ich slov utekajú strašne rýchlo. Ako nám neskôr otec Ľubomír prezradil, do jednoizbového bytu v Martine ich možno privial sám osud.
„Ja som v tomto baraku a aj na rovnakom poschodí býval do deviatich rokov. Narodil som sa tu, aj tu zomriem. Už to tak vyzerá.“
Všetkých to ale neustále ťahá naspäť do prírody, a tak sa aspoň občas idú prejsť a obzrieť svoju starú chatrč.
„Bol tam pokoj a len čo sme vyšli z búdy, už sme boli v prírode. Miško sa mohol smelo blázniť na bicykli, tu sme hneď pri hlavnej ceste a bojím sa, že ho zrazí auto,“ ustráchane hovorí Margita.
„Mať tak manželov príjem na Bôrovej, tak je z toho chalupa. Tam nebolo nájomné a spravila by sa za to elektrika a ostalo by aj na plynový varič.“
Keď sa spýtame, čo by si tak najviac želala, ostane zaskočená.
„Ani neviem, čo by som si priala. Ja už všetko beriem tak, ako je. Ak by sa dalo, tak aspoň dvojizbový byt. Ten však môžeme hľadať, až keď si nájdem robotu,“ zasnívala sa na chvíľu osudom skúšaná žena a dodala, že jej ďalším prianím je, aby si syn Ľubo urobil školu v Žiline.
