mne, prajne a sľubne.
Končiace sa leto roku 1966 privítalo aj Štefana Baranoviča v ustanovizni, ktorá v tom čase znamenala prinajmenšom striebrom zvoniacu značku hodnôt národnej kultúry a ich ochrany. Matica slovenská, v ktorej už krátko pred ním našli uplatnenie jeho generační druhovia, poväčšine spolužiaci z vysokoškolských štúdií.
Polstovka zásadných publikačných činov
Vyzbrojený trojročnými skúsenosťami archivára začal sa v Matici venovať výskumu jej dejín, záchrane archívnych fondov zaniknutých matičných odborov, najmä Členského ústredia a Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. Pravdaže, popri tom tu boli aj editorské aktivity; nebolo možné sa im v Matici vyhnúť a Štefan Baranovič už svoje skúsenosti mal. Výsledkom bol jeden z jeho prvých edičných činov, kniha S. H. Vajanského: Život Štefana Moysesa. Popri tom neodmysliteľná publicistika v odborných periodikách, matičnej tlači, denníkoch, týždenníkoch i zborníkoch a príležitostných tlačiach. Len výberová bibliografia počíta najmenej s päťdesiatimi zásadnými publikačnými činmi. A to Baranovič sám o sebe hovorí (už roky), že nie je „psavec“. Nuž, nie je. Vypracuje štúdiu, opatrí ju kalendáriom, Zasvätene pohovorí o osobnosti. A všetko skromne doloží k publikácii, kde sa jeho meno ocitne (v tom lepšom prípade) v tiráži.
Čím platil človek za svoje svedomie?
Slová z predchádzajúcej zátvorky tu majú význam. Veď v časoch okupácie vojskami Varšavskej zmluvy, ale najmä počas nasledujúcej normalizácie sa nahlas nevyslovovalo ani jeho meno, nieto ešte uvádzalo tam, kde hotové dielo bolo výsledkom jeho autorskej práce, invencie, nápadu i realizácie (libretá k výstavám, scenáre slávnostných pripomenutí významných udalostí a pod.). Kde iní vzali ocenenie, autor sa musel uspokojiť s tým, že mohol byť aspoň prítomný. Čím platil človek za to, že sa v rozhodujúcich chvíľach života riadil svedomím? Dvadsiatimi rokmi neslobody, v ktorej slovo, čo ako odborné, čo ako zasvätené, bolo iba trpené. Mocipáni neodpúšťali ostré slová kritiky.
Odsudzujúce slová stanoviska neodvolal
„Podriaďujeme sa presile s neodňateľným právom vnútorného nesúhlasu, lebo na dotieravú otázku, čo tým vyhráme, môžeme so štúrovcami odpovedať: Vyhráme váš hnev, vašu závisť a nenávisť, nepriatelia naši! A to je v kráľovstve ducha veľká výhra.“
Odsudzujúce slová z letáka „Stanovisko pracovníkov Matice slovenskej“ neodvolal. „Výhrou“ mu bolo miesto v Slovenskom národnom múzeu, kde na zaradenie do funkcie archivára čakal skoro päť rokov. Bez konkrétnej pracovnej náplne, dokonca bez pracovného stola a stoličky.
Ako archivárovi sa mu sem-tam „prepiekla“ publikovaná štúdia, po založení edície Medailóny (s Dr. Adamom Prandom) dokonca publikoval aj tri monografie (o Dr. Poloncovi, 1984; o J. Gerykovi, 1985 a o M. Jeršovej, 1989). Osobitnú pozornosť venoval Andrejovi Kmeťovi. Pripravil na vydanie jeho publikácie Veleba Sitna (1988) a eseje Š. Janšáka Andrej Kmeť (1991).
Martina Benku pokladal Štefan Baranovič za svoju veľkú duchovnú i duševnú oporu. Edične pripravil výber z jeho literárnych textov s názvom Slovo a obraz (1982), k storočnici maliara knihu Benkove rozprávania (1988), ako aj prehľad jeho mimomaliarskeho diela so súpisom výstav a rozsiahlou bibliografiou s názvom Martin Benka. Sprievodca po živote a diele (časť o maliarskej tvorbe spracovala Ľ. Zaťková).
Obidve posledne spomínané osobnosti stali sa mu predmetom ustavičnej pozornosti a výskumu, čo ho viedlo k napísaniu viacerých článkov, štúdií, esejí, prednášok i scenárov výstav týkajúcich sa tak Kmeťa, ako aj Benku. Autorovi to vynieslo uznanie ako znalcovi života a diela oboch osobností.
Znovuzrodenie nádeje ho vrátilo do Matice
Znovuzrodenie nádeje a odhodlanie privádzajú začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia Štefana Baranoviča opäť do Matice slovenskej, kde pôsobil spočiatku ako výskumný pracovník v Ústave pre zahraničných Slovákov, v rokoch 1992 – 1993 ako vedecký tajomník MS. Celý čas sa venoval výskumu dejín Matice, čoho výsledkom boli mnohé odborné prednášky na seminároch a konferenciách, ako aj scenáre a libretá výstav a stálych expozícií v pamätných izbách (Moysesov rodný dom vo Veselom a pod.).
Kratší čas pôsobil v komunálnej politike ako posledný podpredseda Mestského národného výboru v Martine, štyri roky ako poslanec mestského zastupiteľstva.
Jubilant je primladý na kmeťovský vek
Odborníci na ľudský vek, pravdepodobne v súvislosti so zvyšovaním sa ich vlastného veku, vymysleli vekovú super kategóriu a nazvali ju vekom kmeťovským. Dvojznačnosť tohto prívlastku sa pri životnom jubileu Štefana Baranoviča i potvrdzuje, i nepotvrdzuje. V každom prípade potvrdzuje tým, že on svoj kmeťovský vek (možno i benkovský a vek iných osobností, ktorým sa ako historik venoval) žil dávno pred povestnou – dnes pravdaže trochu vágnou – hranicou, ktorá muža posúva do veku kmeťa. Vágnou, lebo jubilant sám je na ňu akosi primladý. A nie je na to sám, veď na označenie za kmeťa sú dnes primladí aj mnohí osemdesiatnici.
Nášmu jubilantovi k zaradeniu do tejto kategórie ešte pár rôčkov chýba. Múdrosť však nie. Pamäť vekov, skúsenosť trpkých rokov i rokov prajnejších, múdrosť kníh i života, vernosť pravde a pravda historickej vernosti. Dar hovoriť. Umenie počúvať. Všetky tieto a veľa ďalších prívlastkov má ambíciu vystihnúť mnohorozmernosť historika, archivára, vedca, principiálneho a múdreho človeka Štefana Baranoviča. Ani všetky dovedna to však nevystihnú úplne. Vždy ostane čosi, hoci máličko, medzi nebom a zemou, človekom medzi ľuďmi a dušou v ňom samom. Len dodajme, že márne nehľadal a nehľadá veci stratené. Nežiada ich vrátiť.
O túžbe, ktorá pretrváva až do konca
Tvorivosť, nepokoj, potreba ustavičného pohybu ďalej a vyššie majú podobu neutíchajúcej túžby, pretrvávajúcej v človeku až do konca. Po všetky roky, ktorých nech je, vážený a milý priateľ Štefan Baranovič, ešte poriadne dlhý rad. Nech prinášajú pokoj ako satisfakciu za nepokoj, radosť zo života, naplnenie túžob a splnenie predsavzatí. A nech pritom nechýba dobré zdravie, troška šťastia a veľa lásky v kruhu najbližších!
PhDr. Štefan Baranovič
* 27. februára 1938 v Čičmanoch
1944 – 1953 základná škola v rodisku a vo Fačkove
1956 – maturita na Jedenásťročnej strednej škole v Žiline
1961 – promócia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v odbore história a slovenský jazyk
1961 – 1963 vojenská služba
1963 – 1966 pracovník Štátneho slovenského ústredného archívu (teraz Slovenský národný archív)
1966 – 1971 pracovník Matice slovenskej
1967 – 1971 externá vedecká ašpirantúra na Katedre československých dejín FFUK; v dôsledku represívnych opatrení nesmel obhájiť dokončenú kandidátsku prácu
1971 – strata zamestnania v Matici slovenskej, zaradený ako pracovník Slovenského národného múzea bez možnosti vykonávať vedúcu funkciu, ideovo a publikačne pôsobiť, dokonca mu bola zakázaná práca vyžadujúca širší styk s návštevníkmi (múzea, pozn. aut.)
1984 – po zložení štátnej rigoróznej skúšky mu bol priznaný titul PhDr.
1990 – poslanec a podpredseda Mestského národného výboru v Martine
1991 – návrat do Matice slovenskej, vedúci výskumný a vývojový pracovník Ústavu pre zahraničných Slovákov MS
1992 – 1993 vedecký tajomník Matice slovenskej
1998 – odchádza do dôchodku
Autor: Peter Mišák
